Jeden deň schizofrenika

Príliš veľa ľudí. Môže to byť ktorýkoľvek z nich. Sú príliš blízko, sú všade. Tlačia sa na mňa a ja mám pocit, že nemôžem dýchať. Zbadám ho, stojí oproti mne. Sme si takí podobní. Vlastne sme úplne rovnakí. Na hlave má kapucňu, čierne oči sa takmer šialene dívajú do mojich. Vytiahne nôž a pritlačí mi ho k zápästiu. Ostatní sú vydesení. Pretláčam sa pomedzi nich a idem do svojej izby. Zamknem dvere a zatvorím všetky okná. Tu som v bezpečí. Pozriem sa na ranu, dych sa mi zrýchli. Krv čo mi vytiekla sa vracia späť do rany a tá sa sama zacelí. Prechádzam sa nervózne po izbe, zo strany na stranu. Neviem, čo mám robiť. Sú to len moje predstavy, alebo?  Prejdem si rukou v plavých vlasoch, toto nie je realita. Nasadím si na hlavu kapucňu. Zdá sa mi, že niečo počujem na chodbe. Podídem k dverám a pozriem sa cez priezor. Niečo tam je, niečo tmavé. Postava? Hýbe sa to trhavo, čiastočne plazí a zrazu vstáva. Stále dookola. Stratí sa to, vydýchnem si, kým nezačnem hľadieť do tmavého oka. Zdesene ustúpim. Je to len moja predstavivosť, je to len v mojej hlave.

„Marek, poď sem," volá ma tichý hlas odniekiaľ z druhej strany izby.

Váhavo tam idem. Hlas vychádza zo zrkadla. Pozriem sa na svoj odraz. Som to ja! Stále som to ja, len mám čierne oči. Bude to svetlom. Je to len v mojej hlave. Pomaly si stiahnem kapucňu. Som to stále ja, len s čiernymi očami a vlasmi. Rukou sa dotknem chladného povrchu zrkadla, ten sa ale pod mojím dotykom rozochveje ako hladina vody. Skôr ako sa stihnem nad tým zamyslieť, ma môj vlastný odraz potiahne. Ťahá ma do zrkadla. Kričím a vzpie-ram sa celou silou. Konečne sa mu vytrhnem. Zadýchaný hľadím do svojej tváre, ktorá vlastne nie je moja. To niečo sa rozosmeje, ten smiech sa mi ozýva v hlave. Ustúpim, potknem sa a dopadnem na gauč. S hrôzou si uvedomím, že tu nie som sám. Vedľa mňa sedí niekto. Ten odraz zo zrkadla. Vstanem a snažím sa ujsť, no som s ním spojený. On sa smeje, padne na kolená a škriabe po zemi nechtami. Chcem ujsť, toto nemôže byť len moja predstava, je to skutočné. Zmizne tak rýchlo, ako sa objavil. Znova dopadám na gauč. Zatváram oči a snažím sa upokojiť, presne ako mi radil doktor. Niečo ma ťahá za bundu snažím sa to nevnímať. Je to čoraz silnejšie. Chytá ma znova panika. Chcem vstať, nejde to. Ťahá ma to, cítim vodu. Všade okolo mňa je voda. Utopím sa. Je tam aj on. S úsmevom sa pozerá, ako lapám po dychu.

„Bojuj," hovorí sladko.

Ako keby to myslel vážne. Snažím sa, spadnem na zem. Som suchý, voda tu nikde nie je. Prerývane dýcham. Tiché škrabkanie. Chcem, aby to skončilo. Pozriem sa na strop. Sú tam. Postavy idú po stene a chcú ma zabiť. Je ich veľa. Sadnem si a presuniem sa k stene, opriem sa o ňu chrbtom a čakám, kedy sa to skončí. Môj odraz si nasadil na tvár bielu masku, v ruke má znova ten nôž. Srdce mi ide vyskočiť z hrude. Toto bude môj koniec. Jednou rukou mi chytí tvár a druhou mi priloží nôž na krk. Niekto zaklopal na dvere. Chcel som kričať, ale zapchal mi ústa. Rozosmeje sa a zrazu zmizne. Klopanie naberá na intenzite. Všetko je zrazu preč. Pristúpim k dverám a pozriem sa, kto to je. Zvláštna postava či tvor. Znova to čierne oko. Ide to stále dookola. Tresne do dverí. Nemám sa kde schovať. Niekto ich rozrazí a ja sa rýchlo skryjem za ne. 

„Marek si tu?" spoznávam ten hlas.

Je to len klam? Vykuknem spoza dverí. Je to Dávid. Je to on. Zbadá môj vystrašený pohľad.

„Počul som, ako kričíš. Stalo sa niečo?" spýtal sa trochu s obavou.

Pokrútim hlavou. „Všetko je v pohode," poviem a trochu sa uvoľním.

Nikto o tom nevie. Nik o tom nesmie vedieť. Je to moje malé tajomstvo. Je to len v mojej hlave. Ešte raz ho uistím, že je všetko v poriadku a pošlem ho preč. Ľahnem si do postele. Som unavený. Zatvorím oči. Zaspávam, keď pocítim ako ma prievan šteklí na tvári. Otvorím oči, ktoré sú na rovnakej úrovni ako tie čierne.