Králičie dobrodružstvá

Za siedmimi horami, za siedmimi dolami, kde sa piesok lial a sypal vodopád, narodil sa malý biely králik. Mal najhuňatejší kožuštek zo všetkých králikov. Bol malý a rozkošný, bol pýchou svojich rodičov. Už od útleho veku sa snažil doma pomáhať, snažil sa priložiť labku k budovaniu domova a starostlivosti o mladších súrodencov.

Avšak nastal deň, výnimočný deň každého králika, kedy musel opustiť svojich rodičov a vydať sa do sveta. Mama mu na cestu zabalila mrkvičku a jabĺčka do batôžka, a tak šiel. Chodil celé dni, len v noci sa zastavil, aby si čosi zajedol a pospal.

Jedného dňa, ako tak šiel, objavil v húštine ukrytú líšku. No nebál sa. Nepoznal strach. Dovtedy líšku nevidel. Tam, odkiaľ pochádzal, také zvieratká nežili. Ako tak prišiel bližšie, uvidel, že sa líška chvostom zachytila o tŕnie a nemôže sa z húšťavy dostať von. A tak si dobrosrdečný králik povedal, že jej pomôže.

Prišiel bližšie a keď ho líška uvidela šibalsky sa usmiala a pomyslela si, že k nej večera sama ide. Králik sa zdvorilo pozdravil a opýtal sa, čo sa jej stalo. Prefíkaná líška začala nariekať a prosiť o vyslobodenie. Králik popremýšľal, zvážil možnosti a pristúpil bližšie. Líška sa už už chystala uchmatnúť ho a zožrať, keď tu zrazu králik šikovne labkami poprehadzoval a líška bola z tŕnia vonku.

Vtedy si uvedomila, aké ma šťastie, že ju našiel malý huňatý biely králik. Bola mu tak vďačná, že ho nemohla zožrať. Svedomie jej napovedalo aby sa mu niečím odvďačila. Keďže poznala okolie, ukázala mu smer, kde nájde králičiu rodinu. Vraj majú peknú dcéru na vydaj.

Malý králik neváhal a ponáhľal sa smerom, ktorým líška ukázala.  A mala pravdu. Keď ju uvidel, mala taký istý biely huňatý kožuštek, za uškom kvety jazmínu, hneď sa zamiloval.

O nejaký ten čas bola veľká svadba. Prišli králiky z celého kraja. Všetci sa radovali a veselili. Nezabudli ani na líšku, ktorá im pomohla. O niekoľko mesiacov prišli na svet malé králiky. Krstnou mamou sa im stala stará líška. Všetci bolí šťastní a tak žili už navždy.