POMALY ZIMNIEM

Najviac zo všetkého jej chýba leto. Vysedávanie na balkóne až do svitania, ktoré vždy príde prekvapivo skoro. Bosé nohy na kachličkách. Dym iba z Ivanových cigariet. Alena je silná nefajčiarka. Pasívne fajčenie jej nevadí. Nič v Ivanovej prítomnosti jej nevadí.

Je január a ona má už celej zimy akurát tak dosť. Nemá radosť ani z nového kabáta, pretože si v ňom pripadá ako Ruska. A hrozne tučná. Na jej priveľké lýtka ešte nevynašli čižmy, a tak jej nateká do tenisiek. Alena nerada nadáva. Ale keď nadáva, tak je to na sneh.

Zimné športy by najradšej vymazala zo svojho života. Dostala však carvingové lyže. Na zjazdové lyžovanie. Od frajera, čo sa o peniaze nemusí starať.

„Nemáš načo míňať peniaze?"  Alena krúti hlavou, keď rozväzuje symbolickú mašľu. Červenú a veľkú.

„Mám. Na teba."

Vôbec ho v tej chvíli nemá chuť pobozkať.

S Ivanom sa na balkóne spoznala. Bolo to tak pred sto rokmi, mal opité oči a celkom jasne sa usmieval na jej kamarátku. Na dvakrát prepočul jej meno.

„Som Alena."

„Ako?"

„Alena."

„Milena?"

Nikdy jej neprestal tak hovoriť. Ani keď zistil, ako sa volá naozaj. Oslovil ju a Alena mala v lícach jamky.

Po práci si v novom kabáte chodí sadnúť do parku. Sadne si na lavičku a nestará sa o to, aká je studená.

„Veď nebudete mať deti, slečna," hovorievajú starenky, ktoré vyšli vyvenčiť svojich ratlíkov. Všetky psy starých žien sú ratlíky.

„Nebudeš mať deti, Ala," vravieva kamarátka, ktorá sa ako prvá bozkávala na balkóne pred sto rokmi s Ivanom.

„Zlato, nebudeme mať deti." Frajer ju ťahá za ruku zo studenej lavičky.

Nikto sa jej nespýta, či deti vôbec chce.

Ivan sa jej to raz spýtal.

„Chcela by som jedno. Malého azijata." Pustila mu video päťročného Kórejca, ktorý hrá na ukulele a nezrozumiteľne spieva. Ivan si to bol ochotný pustiť osemkrát za sebou.

Z balkónu sa vtedy dávno presunula na chodbu, lebo izbu obsadila kamarátka s Ivanom. Nespala a netušila, že to zďaleka nie je posledná noc, ktorú kvôli Ivanovi prebdie. Veď sa jej ani nezdal pekný. Na prvý pohľad.

Celú noc si púšťala hudbu, aby prehlušila vŕzganie nábytku.

Keď vyšiel na svitaní z izby, sadol si a počúval s ňou.

„Nemáš vlastnú chodbu?" Alena ho nemala rada. Bolo jej na chodbe tvrdo.

„Zabudol som číslo izby."

Otvorili presne dvadsaťjeden dvier, kým našli Ivanove. Nepoďakoval.

Holuby nekŕmi. Prenášajú veľa chorôb. Ornitózu. Salmonely. Kliešťovú encefalitídu. Ničia pamiatky. Znečisťujú okenné parapety. Susedia už podali sťažnosti.

Pán, ktorý sedáva na vedľajšej lavičke trúsi pravidelne rožky na zem a holuby sa hladne zbiehajú.

„Sú to potkany s krídlami."

„Ja mám holuby rád. Krásne hrkútajú." Pán sa usmeje na Alenu a ona má holuby o trošku radšej.

„Výborne tancujem, Mila, " povedal raz Ivan a Alena sa len smiala. Nielen kvôli tomu, že ju opäť nazval Milenou.

Vytiahla ho do klubu, vypili spolu tri kolá a zamiešali sa medzi tancujúcich. Vyzeral nemotorne. Smiešne. Hanbil sa a nerád si to priznával. Alena sa uškŕňala a v ten večer ho nechala v klube samého.

O dve hodiny nato im prišiel spievať pod internátne okno. Mal opité oči a svitalo. Alene sa zdalo symbolické všetko. A pieseň bola určená opäť jej kamarátke.

„Si kočka, si kočka, si kočka..." Vedel spievať ešte o niečo horšie ako tancovať.

„Si debil, Ivan, vypadni!"

Kamarátka po ňom hodila ich najlepší vankúš.

„Ty si ho opila! Choď po ten vankúš!"

Alena išla. Bolo tesne po piatej a príjemne teplo. Predstavovala si, ako sa stretne s Ivanom, sadnú si na orosenú trávu a budú sa letne bozkávať.

Ivana pri vankúši nenašla.

Jediné, čo má na zime rada, sú bežci. Obdivuje ich. Ako to dokážu, ako sa prinútia, vyjsť z teplých domovov a bežať. V čiapkach, rukaviciach a v hrubých ponožkách, v špeciálnych teplákoch, dokonale priliehajúcich k ich telu, so štucňami na členkoch, lebo keď vám prechladnú členky, ste nadobro v háji.

„Tak tomuto ak prechladnú členky, ten je v háji, nadobro," konštatuje jej frajer, keď si nesadne k nej na lavičku.

„Som ti doniesol kávu. Aby si mi tu celkom nezamrzla." Občas jej podá latté bez cukru a dá pusu na čelo. Ak nemá práve v ten deň čiapku.

Behajú po ľade a zato ich Alena obdivuje najviac.

„Nebojíte sa, že si ublížite?" Alena sa pýta bežca. Chcela by sa spýtať aj pred čím v tomto nečase uteká. Ale frajer by prevracal očami.

„Nebojím," odpovedá bežec. Alena sa bojí po ľade prejsť, nieto ešte bežať, veď z takého pádu na ľad môže byť seriózne zranenie, rozbité koleno, zlomená ruka aj zlomený nos.

Aj keď Alene sa zlomené nosy páčia. Ivan má nos zlomený aspoň raz. Jej frajer ho má dokonalý.

V jedno leto mal akési väčšie ruky ako kedykoľvek predtým. Alebo aké mával zvyčajne. Alene sa rozbúchalo srdce. Mala prudko filmový pocit.

Kúpila mu na ne kožené náramky, lebo s nimi sa jej páčil ešte o čosi viac.

„Ja náramky nenosím," namietal a strkal jej ich naspäť do kabelky.

„Ale ja chcem, aby si sa mi páčil."

Ivan sa neurazil, ale začervenal.

Zimnú tmu doslova nenávidí. Už o piatej, keď sa rozsvieti posledná lampa v parku a ona ide domov, sa jej chce spať. Žije trochu na rezervu.

„Akoby si bola v zimnom spánku alebo čo," mudruje Alenin frajer.

„Musíš stále spať?" sťažuje sa, keď ju chce vytiahnuť o pol deviatej ráno na lyže.

„Si ako medveď," sťažuje sa inokedy.

Alena v zime naozaj medvedie. Je oveľa menej ovocia ako v zime. V posteli sa chúli do klbka a spí v ponožkách. Trávi leto. Chudne aj z bokov. A vôbec nie je nebezpečná.

Pobozkal ju presne o mesiac neskôr ako mal. Pri zlej príležitosti. Leto na stromoch hrdzavelo a v ten deň mala na krku šál. Pobozkal ju z povinnosti a príliš očakávateľne.

„Môžem ťa už konečne pobozkať?"

Ofinu jej odfukovalo z čela. Alena sa cítila škaredá.

„Skús."

Skúsil.

Už vtedy vedela, že to nie je dobré. Že to nefunguje. Že s prvou vločkou obaja umrznú. Už teraz boli ľadoví. Ale smial sa. Dávno ho takého nevidela.

V autobusoch cestou domov si Alena vyberá najteplejšie miesto. Sadne si nad motor a pripomína si letné dusno. Obzerá mužov a triedi ich na pekných a nepekných, podľa ich letnosti.

Povedala to kamarátke, ktorá v zime bozkáva Ivana. To, že ho Alena bozkáva v lete, sa nikdy nedozvie.

„Neviem prečo hľadáš mužov, čo musia cestovať autobusom. Ten tvoj má dve autá."

„Ten môj je málo letný."

„Veď je začiatok februára. Ešte má čas."

Zletnieť.

V lete Alena nikdy nespí, nielen kvôli Ivanovi, ale aj preto, že je jej v posteli priteplo. Ani v tú noc pri ňom nezaspala. Na chrbte a nahá. Ponožky sa váľali pod posteľou. Plachta jej skĺzavala z pŕs a on sa nepozeral. Nepovedal, že je krásna.

„Milena, si krásna." Presne toto nepovedal, iba Alena si to opakovala v hlave a odrátavala mu sekundy. Dokedy mu ešte odpustí, že to nepovedal skôr.

Nepovedal to vôbec a ona si pozbierala spod postele ponožky. Odišla do zimy a s letom sa nerozlúčila. Ani s Ivanom.

Celkom zabudla, ako leto chutí. Ako vonia a aké je na dotyk ľahučké. V lete netreba nad ničím rozmýšľať. Na slnku je sama sebou.

Pomaly umŕza a frajer jej pristavuje čiernu Fabiu pre začiatočníčku pred dom.

„Aby si nemusela chodiť tými otrasnými autobusmi."

„Ďakujem," usmieva sa Alena a pritisne sa k nemu.

Nezletnie.

Ale Alena sa stihne do dvadsiateho prvého júna definitívne zazimovať.