Život v biliarde(gulečníku)

Napáda ma myšlienka. V podstate na ňu prišla Veronika Č. ale... je to úplne na zamyslenie a stojí za to povedať si o tom. Hrali sme biliard (alebo gulečník. neviem ako sa to volá) vraví, že jej to pripomína život. Neviem ani prečo a ako, ale vedela som ako to myslí. Jednoducho, že človek je biela guľa a on ovplyvňuje kde čo ide, aká farba kde padne. Ona to nepovedala, ale ja. Ona mi na to len prikývla, že tak to myslela, že mám pravdu.

Sme na chate, nad Neslušou (na Kysuciach). Na to, že je úlne upršané počasie je tu nádherne. Ešte len cestou sem sme videli (podľa mňa) Javorníky v úplnej hmle. Spoza nich vykúkalo slnko a snažilo sa presvietiť cez clonu vodnej pary. Pre mňa úplne nádherné. Nič krajšie som nevidela. Impozantné, fotogenické, priam prírodná umeleckosť  čo sa prejavila. Príroda je umelcom tak či tak, ale toto bolo také, že sme sa podaktorí zastavili a pozorovali tento nádherný úkaz Kysúc.

Momentálne má každý svoju zábavu. Pán Farár s Dominikom Č. hrá šach a ja vedľa nich píšem. Veľmi ma to baví aj keď ešte neviem celkom presne čo napísať. Bolo by toho mnoho len neviem ako to dostať na papier. Hrajú, pokúšam sa prísť na zmysel hry i keď som ju mnohokrát pozorovala. Pripadá mi to, ako keby na tú čierno bielu stranu štvorca pokladali figúrky kde sa im zapáči. Jednoducho akoby v tom bol zmätok. Len kde tu kto povie šach a ja nerozumiem prečo a ani čo to znamená. Veľmi ma fascinuje, že neviem o čo ide a oni áno. Zvyšné hry v tejto chate opysovať nechcem, a nejdem, lebo sú to len jednoduché hry ktoré i tak ja nechápem. Ale to ma netrápi. Najväčšmi ma baví ten šach. Vraj hra je nanajvýš ťažká ale pochopiť o čo tam ide je ľahké.

Premýšľam o tom, čo sa vlastne stalo. Prečo som tu. Prečo by som tento článok niektorým ľuďom dala prečítať a iným... by som ho skrývala pred svetom. Prečo ho côbec píšem? Čo si tým dokazujem? Nazvať to úvahou alebo myšlienkovými pochodmi? Otázka prečo som tu. Keď nachvíľu prestanem písať a začnem pozorovať ľudí čo sedia predomnou, nik nevie, že ich pozorujem. Nikto nevie, že o nich píšem. To všetko ten tábor. Tieto prázdniny sú tie zlomové. Teda podľa mňa. Keby som nebola poznala Veroniku, Domina a Terezku, nebola by som tu. Veronika ma pozvala byť animátorom. Keby som tam nebola šla, nespoznala by som ľudí a ani na Budzogáň by som nešla. Nevedela by som... nemala by som dôvod. Takto som tam šla aspoň kôli spoznanej zábave a Marekovi. Áno aj kôli nemu. Keby som nešla na tábor a nebola animátorkou, nepozvali by ma sem. Mala som na mále. Skoro by som bola šla na brigádu... čo by sa mi vonkoncom nechcelo... ale do kelu... aká som rada, že som tu.

Keď si spomeniem na svoj život doteraz, keď si predstavím, že keby som nešla na tábor, bola by som stále tá pochmúrna bez života a životného cieľa osoba, potĺkajúca sa životom. Samozrejme bez istoty, že verím v Boha. Marek ma presvedčil. Keď si to tak vezmem, tak naozaj verím. S bohom som šťastnejšia a mám chuť pomáhať, čomukoľvek kedykoľvek. Akoby môj starý život bol prázdny a zastavil sa v ňom čas. Teraz? Pripadá mi môj život ako oheň v krbe do ktorého sa dívam. Oheň. Keď pozrujem jeho plamene, zakaždým sú iné ale predsa pôsobia rovnako. Je v tom krbe uväznený nemôže sa hnúť a predsa horí. Má "iskru". Bol by tam celkom zbytočný, keby nám nedával teplo. Tak i ja. Bola by som zbytočná, keby som tu na niečo nebola.

Ja ešte neviem prečo som tu a pravdu povediac i táto nevedomosť ma teší. Ale teší ma i to, že tu preto niečo som. Chcem pomáhať, robiť čo ma baví a hádam je to práve to čo robiť mám. Neverím v osud. Že to bol osud by som mohla povedať až na konci... keď to prežijem. Že to BOL nie JE osud. Ale teraz poviem len, že je to cesta ktorou pôjdem a ja si ju vyberiem. Môžem ju zmeniť a ísť inou. Nemusím predsa týchto ľudí pozorovať a hádať na čo myslia. Mohla som byť doma a leňošiť v posteli. Ale som tu. Vybrala som si toto. Nesklamať ľudí čo ma tu chceli. Robiť im radosť tým, že som tu. Mohla som byť doma a  počúvať Soňu. Aby nemala nutkanie a potrebu chváliť sa novými vecami a ja by som si pripadala... no bola by som tá čo to nepotrebuje ale na to ani nemá. No pre niečo som tu (znovu to vravím). Aj tu ma chceli. A ako som si v gulečníku vybrala do ktorej gule trafím aby to bolo lepšie, i toto som si vybrala. Je to fakt. Gulečník (no tá hra čo neviem ako sa volá) je skutočne ako život v menšom vydaní.