Zimné topánky

Prišla som za tebou s tým, že zúfalo potrebujeme dovolenku, zrelaxovať, oddýchnuť si, na takú pri mori nie sú peniaze, máš novú robotu a si tam zatiaľ iba na skúšku, tak kam pôjdeme? Mohli by sme ísť do hôr, vravíš, oči sa ti rozžiaria a ja si hneď predstavujem wellness hotel v Tatrách a jednu prechádzku do najbližšieho obchodu denne. Ale ty nie, tie ceny sú strašné, pekné hory máme aj tu, bližšie, napríklad tam kde býva moja babka, oči ti stále svietia, to nás nebude stáť skoro nič, len na čerstvom vzduchu dačo pomôžeme, ja nanosím drevo, ty môžeš  pohrabať suchú trávu. Silno som pochybovala, zvažovala, neznášala tento nápad, ale veď dobre, k moru pôjdeme budúci rok, keď sa ti bude lepšie dariť, na wellness pôjdem s kamoškami a hlavné je, že budeme spolu, v poslednom čase sa skoro nevidíme a keď sa konečne ukážeš, tak spíš, hádame sa, alebo mi nadávaš, že fajčím.

Celý týždeň som balila, chystala, nakupovala. Trval si na veľkom turistickom batohu, vraj nám ho treba, čo ak o rok budeme na tom tak dobre, že pôjdeme do Tatier, a zíde sa, už dávno sme ho mali kúpiť. Nakoniec si nemal čas ísť ho vybrať so mnou a ja som pred mladým predavačom vyzerala ako idiot, ako indián v meste, lebo sa ma pýtal, či chcem priestrannejší zvrchlík alebo nie, keby som ja vedela, čo ten zvrchlík vôbec je. Namiesto odpovede som krčila plecami aj na ďalších milión otázok a vybrala ten najkrajší v rozumnej cene. Ty si sa rozčuľoval, to nie je na parádu, nekupujeme to kvôli štýlu, ide o úžitok, o to, či nepremokne, a či má priestranný zvrchlík. So zvrchlíkom som ťa poslala do riti, mal si tam byť, ale ty nemáš nikdy čas, tak do mňa aspoň nehuč. Zamrmlal si tiché prepáč.

Zavarila som mäso, oznámila som a ty si mi najprv nechcel veriť, to nie je možné, ty že si zavárala, kvôli mne, začal si sa tešiť a bozkávať ma, ty moja gazdinka, babka sa poteší, aj v kuchyni jej môžeš pomôcť, isto dávno nejedla poriadne spravené mäso, možno tak to od zabíjačky, isto žije len na polievkach a domácom chlebe. V skutočnosti mäso zavarila moja mama, nepovedz mu to, prosím a ona sa smiala. Netušila, že zachraňuje náš vzťah, koľko veľa znamená obyčajná zaváranina, my si takmer nič nehovoríme, hlavne nie o problémoch, nevedela ani o mojom prvom bozku, frajerovi, sexe a týchto babských záležitostiach, pre mňa je to príliš intímne. Keď nič nevie, vychádzame, nehádame sa, všetko je v poriadku. A občas mi zavarí mäso a ty to oceníš, lebo zavarené mäso ťa vždy dostane.

Musela som nakoniec do nového batohu zbaliť aj teba, lebo by si to nestihol, a nikam by sme nešli. Ale nehnevala som sa. Hodila som batoh do kufru auta, vydýchla som si a tešila sa na kúsok oddychu.

Ideš strašne pomaly, preboha, pridaj trošku, týmto tempom tam neprídeme ani do Vianoc, ako mám asi pridať, je tu päťdesiatka, máš peniaze na pokutu? Pozrela som von oknom, a opäť sa mi chcelo plakať, hrča v hrdle, keď som smutná, rozčúlená, urazená, proste plačem, nikdy nekričím ani nenadávam.

Zadýchala som sklo a prstom kreslila srdiečka, kvietky, nič iné neviem, v kreslení som mizerná, na výtvarnej som vždy dve hodiny trpela a celá sa zapatlala od farieb, mama potom nariekala, že budem mať vyrážky, ekzém a dokonca rakovinu kože. Prestaň s tým, auto som umýval dva dni dozadu, všetky okná, navoskoval kapotu, nabudúce by si si to mohla skúsiť, povysávať sedačky, poutierať volant, vyprášiť koberčeky. Mlčala som.

Tvoja babka má starý dom s plechovou strechou, záhradku, políčka na sadenie zemiakov, mrkvy a hrášku, dve jablone, 3 mačky - všetky sa volajú Murko, králikáreň a chliev s prasatami, do ktorého keď chcem ísť, musím si obuť obrovské zelené gumáky. 

Babka sa veľmi tešila, potrebuje spoločnosť, často je jej smutno, už nikoho nemá, dedko zomrel pred piatimi rokmi, jednoducho na starobu, aj keď bol na jeho vek zdravý, mal osemdesiatdva rokov, presne týždeň pred smrťou ste ich oslavovali, dedko si dal aj borovičku, za pohárik, za štamperlík, a so slzami v očiach spieval s vami Živio.

Pripravila koláčiky, chlebíčky, na privítanie, ponatierala ich maslom, dala na ne plátok šunky a postrúhala syr, všade narozsýpala, má už, predsa len, rozklepané ruky, zošúverené, zvráskavené, ako ja, keď ležím dlho vo vani a zabudnem na čas. Predtým som vždy tak trochu zabudla na čas, keď sme boli spolu, keď si ma držal za ruku, okolo pása alebo za zadok. Ak sa práve nik nepozeral. Rada spomínam ako som sa naposledy naložila do teplej vody, ty si si vliezol ku mne, pili sme víno, a nefajčili, lebo mám malú kúpeľňu, nadymili by sme, nedalo by sa tam dýchať a ťažko by sa vetralo, pretože mám iba jedno malé okienko. Bolo to najkrajšie, hovoril si pekné veci a hladkal ma po nohách, masíroval mi chodidlá, nešikovne mi nalakoval nechty a len raz si poznamenal, že sa pri tom lakovaní cítiš ako teploš.

Ani sme sa nevybalili, v našej malej izbičke, ktorá smrdela starinou, posteľ tam bola iba jedna, potom už len rozkladací gauč, kde si si ustal ty, pekné od teba, gentlemantské, neobzreli sme si okolie, prírodu, dedinu, oddýchnuť si môžeme aj neskôr, sedela si dve hodiny v aute a šoféroval som ja, tak čo sa stále sťažuješ? Prišli sme sem aj pomôcť, treba pozbierať prvé jablká,  babka má staré a choré ruky, aj kríže, nevládze sa ani zohnúť, nieto ešte zdvihnúť plnú krabicu ťažkých jabĺk. Myslela som si, že zjeme viac ako nazbierame, aj som ti to rozprávala, ako sa teším, na pravé jablká, na tie domáce, bez chemikálií, neviem to síce rozoznať, ale to neprekáža, to nevadí, pred tebou sa rada tvárim, že sa vyznám, takmer vo všetkom, v každej problematike, že som všeobecne vzdelaná, že veľa čítam a počúvam iných, hoci to nie je pravda. Mýlila som sa, vôbec neboli pravými jablkami, neboli červené, veľké a šťavnaté, krásne okrúhle, jednoducho na zahryznutie, práve naopak, všetky boli nahnité, dobité, nezrelé alebo proste prikyslé, s hrubou šupkou, ktorá sa mi zasekávala v hrdle, musel si ma búchať po chrbte, ale iba jemnučko, aby si mi náhodou neublížil, mala som strašný strach z udusenia, z najhoršej možnej smrti, a to sa veľmi smrti nebojím, skôr sa bojím toho, že všetkým bude za mnou smutno, keď si predstavím moju mamu, v čiernom pri hrobe, s vreckovkou na ústach, od žiaľu za mnou by určite zomrela. Určite.

Ja by som všetky tie jablká povyhadzovala, alebo dala srnkám, divej zveri do kŕmidla pod lesom, ktoré postavil tvoj dedko, ešte kedysi dávno, aj so svojím bratom, vlastnými rukami, holými rukami, ako často hovorí babka, keď sa spomína. Nieže by si to ty nedokázal, nemôže to byť také náročné, pozbíjať pár dosiek dokopy, nalakovať drevo, síce si mestské dieťa a nepamätám sa, kedy si dačo opravil, vlastne raz, u nás, naolejoval si mi pánty na dverách, aby dvere neškrípali a naši sa nezobudili, keď si  tajne prespal v mojej posteli. A ak si myslí, že pre divú zver by bolo jabĺk škoda, čo ich nedá prascom, ošípaným, čo chová za domom, iba na zabíjačku, lebo kto by choval prasce ako domáce zvieratká, to by bolo veľmi zvláštne, s nimi sa nemôžeš ani pomaznať, ani sa im vyplakať do kožúška, ale to sa nemôžeš ani korytnačke, a ja som jednu chovala, volala sa Imro, mala primalé akvárium a na pancieri hrb. Zakázal si mi dať im mená, vraj si k nim nemám vytvoriť žiaden citový vzťah, lebo umrú a budem ich jesť, takisto si mi zakázal navláčať zajace na rukách a bozkávať ich na kožúšky, spievať im. Ja som ti zakázala dať ich zabiť. Sľúbil si, že ich zachrániš, ale to si asi klamal, aby si ma uchlácholil, aby som ich vložila naspäť do zajačinca a pokračovala v zbieraní jabĺk, z ktorých chce babka naivne spraviť koláč.

Išli sme na cintorín zaniesť kvety na dedkov hrob, a možno sa aj pomodliť, Otče náš, Zdravas, ktoré si pamätám ešte od základnej školy, z prvého svätého prijímania, na ktorom mi z hostie vyschlo v hrdle a potom sa mi zasekával hlas pri čítaní z evanjelia Matúša, Jána, Tomáša, už si presne nepamätám. Zapálila som si, vlastne, odpálila z kahanca, hneval si sa a nemohol si mi ju ani zahasiť, lebo o čo, o dedkov hrob, pri ktorom vždy stojíš s pietou a pokorou, vytrhnúť mi ju z rúk a zahodiť ju preč takisto nie, zdalo sa ti to nevhodné. 

Schytil si ma za rameno, silno si ho stisol a vrčal ako pes, bolo to najsmiešnejšie, mihalo mi kútikmi, ale nemohla som spraviť nič, bol si vážny a ja som ťa nechcela zbytočne rozčúliť ešte viac.

Za cintorínom som odhodila cigaretu, oprela som sa o teba prsiami a pobozkala ťa na krk, šťastná, že si si ma všimol aspoň kvôli cigarete z trucu, dlho si kričal, rozhadzoval rukami, šepkala som prepáč, mrzí ma to, veď dobre, nepreháňaj, ty debil! kazíš celú dovolenku, ktorá ani dovolenkou nie je, nevieš si nájsť poriadnu prácu a potom ma na miesto do hotela vezmeš k babke na dedinu a chodíme na turistiku, ktorú neznášam, kedysi som to napísala aj do dotazníka detského tábora a doteraz to platí, na záhrade si nemôžem dať dole ani podprsenku, keď si kvôli tebe chcem opáliť kozy, lebo čo by ľudia povedali, že som prostitútka, štetka, kurva, to by isto nepovedali, toto je kresťanská dedina, tak sa konečne prispôsob a správaj sa podľa toho!

Odmlčala som sa a potom som to opäť skúsila s prsiami na tvojom hrudníku, ale ty si ma len odstrčil, choď pomôcť babke s obedom, ja sa ešte poprechádzam, vyvetrám. Je mi z teba na zvracanie.  

O dva dni nato som sa zbalila, na zvracanie bolo tentoraz mne, do toho batohu, ktorý som kúpila, dokonca za svoje, predtým som už zvykla hovoriť za naše, len teraz sa mi nechce, nechcem mať už s tebou nič spoločné, chcem čo najskôr odísť, z tejto dediny, kde si nemôžem opáliť kozy, od teba a tvojej záľuby v turistike, ale hlavne od teba ako takého. Zrazu som si spomenula na všetko, čo na tebe neznášam, čo mi vadí, že nikdy neplačeš, že nečítaš Bukowského, že z mojej číny nad ktorou sa trápim celý večer povyberáš všetku zeleninu, vraj sú bambusové výhonky čudné, ty si predsa pravý Slovák. Ako opitý fajčíš drahé cigary a drhne ťa a mne nadávaš, keď si zapálim, ako chodíš skoro spávať a dotýkaš sa ma studenými nohami, napriek tomu, že som ti nakúpila trojo ponožiek na spanie, alebo ako sa tváriš, že si najlepší vodič na svete a trúbiš na autá autoškoly. Na to som myslela, keď som sa nahnevane balila, neposkladala si tričká, iba ich tam napchala, čo by ťa iste rozčúlilo, šampón a sprchový gél som nedala do sáčku, hoci mi to vždy pripomínaš, že čo budem robiť, keď sa mi taške rozlejú, tak to oblečenie operiem, preboha!

Babka videla, ako sa balím, aká som červená a šomrem si popod nos, lebo neviem všetko nájsť, utekala za vnukom, Marka sa balí, Janko? Tak jej aspoň na cestu bublaninu nabalím...teraz som ju dopiekla. Ty sa spýtaš čo? no Marka sa balí, ide preč, myslela som si, že pôjdete spolu, až koncom týždňa, či vari ideš už aj ty? babka posmutnie a utiera si spotené ruky do zástery. Nikto nikam nejde, babi, dupoceš po schodoch, Mara, Mária, čo prosím ťa robíš za scény. Balím sa a idem domov, do môjho bytu v ktorom si môj podnájomník, dnes ti oficiálne vypovedám nájomnú zmluvu, hej, vypovedám, do dvoch týždňov sa vysťahuj, ja už takto ďalej nemôžem Jano, všetko mi na tebe vadí, všetko. Povedala som ti všetky výčitky, ktoré ma napadli, mlčal si a občas si si vzdychol, pokrútil hlavou, Mária, ale veď...

Zdvihla som batoh a odišla z nášho života.

Pomohla som ti zbaliť sa. Sedela som obkročmo na kartónových krabiciach a zaliepala ich páskou, Majka, už som ti povedal, aká si sexy, aká si pekná, aké máš krásne nohy. Nikdy si mi to nepovedal, iba teraz, keď nemáš podnájom, keď nemáš kde bývať a na hanbu sveta, ako povedala moja mama, sa musíš presťahovať naspäť k tej svojej. No ty neprestávaš, už som ti povedal, ako milujem, keď ti spravím čokoládovo-vanilkový puding a ty nenápadne vyberáš, kde je viac vanilkového, keď si potichu spievaš podľa rádia, keď sa češeš a usmievaš na seba do zrkadla, keď sa sústredíš a silno stískaš pery k sebe.

Trochu si ma týmito rečami odzbrojil, lebo to všetko naozaj robím, sú to moje zvláštne rutiny, moje zvyky, o ktorých vieš pravdepodobne iba ty, asi si ma všímaš viac, ako som si myslela, asi ma pozoruješ, ako vyberám hrozienka z koláčov, ohrýzam si namiesto nechtov kožtičku okolo, ako nikdy nezhrniem natrúsené omrvinky do dlane, ale vždy na zem. Aj keď som predtým zametala.

Zalepila som poslednú krabicu a napísala na ňu obuv, máš tam všetky topánky, aj zimné, aj letné, aj papuče, v tejto vedľa sú moje knižky, ktoré chcem aby si si prečítal, a v tej malej sú darčeky odo mňa. Neviem či ich chceš. Asi sekundu som ti chcela povedať, ostaň, počkaj, nechoď, potrebujem ťa, chcem ťa, milujem ťa, všetky slová, ktoré som ti vravela celé roky a ty si na ne odpovedal mlčaním.

Mara, poumývala si aspoň na zimných topánkach podrážky, alebo budem mať všetko od blata. Tvárim sa, že nepočujem, prehĺtam slzy, krabice ti dám do rúk a už ti nechcem povedať nič.