Rozhovor

Bola chladná augustová sobota. Jeden z tých slnečných dní, v ktorých sa ešte leto nechce rozlúčiť, i keď doň už jeseň domŕza. Ráno, keď bola nakupovať, sa na tráve ešte belela srieň z nočného prízemného mrazíku a Tatry pohládzané žiarivými slnečnými lúčmi boli krištáľovo čisté, kontúry ostré a v dolinách sa dali pozorovať detaily. Teraz, keď išla znova, lebo na čosi sa zabudlo, sa už oteplilo, Tatry boli v opare, detaily nejasné a končiare zahalené v mraku, vrhajúcom na úbočia nepravidelné tiene. Vychutnávala si ten pohľad. Obrysy Tatier vie nakresliť aj so zaviazanými očami. Jej milý, ktorý nie je odtiaľ, vníma jej vzťah k Tatrám ako posadnutosť. Jemu je tu zima. Soňa odvrátila zrak od hôr a myšlienky od milého, aby sa sústredila na rušnú cestu, ktorá ju ešte delila od cieľa. Do tmavého obchodu, ktorý trpel nedostatkom okien a pišťal po modernizácii a rekonštrukcii, vošla tesne pred záverečnou. Bol prázdny, iba vzadu na druhom konci predajne sedela predavačka s niekým pri šálke kávy. Keď ju zbadali, obaja sa akosi neprirodzene strhli. Jej spoločník vyskočil a otočil sa chrbtom. Soňa zatvorila dvere a prešla k pultu. Jej oči rozmaznané poludňajším slnkom si pomaly zvykali na prítmie.

„Ahoj Magdi,“ usmiala sa na predavačku, ktorá sa medzitým trošku spamätala a presunula sa za pult. Magduška. Soňa ju mala rada. Nemôže nemať rada toho, koho si pamätá s dudlíkom v puse. Keď boli deti, občas ju pomáhala kočíkovať jej staršej sestre. Keď trošku povyrástla, brázdili spolu potok a chytali žubrienky do fľaše od kompótu. A keď mala šestnásť, trinásťročná Magda sa jej vo svojej puberte a naivite javila ako ona sama v trinástich. Brala ju ako svoju duchovnú mladšiu sestru. Potom sa Soňa odsťahovala a ich cesty sa rozišli, až kým sa znovu nestretli v obchode poblízku Soninej ulice.

Magdin spoločník sa ošíval, chodil hore-dolu, akoby chcel bagatelizovať fakt, že sa tak naľakal, ale vždy bol chrbtom. Pomaly prešiel za pult, postavil sa do dverí vedúcich do skladu a oboma rukami sa sebaisto chytil zárubne nad hlavou. Teraz od neho Soňu delil iba pult a ulička za ním, a tak si ho zvedavo prezerala.

„Ako sa máš?“ prerušila ju Magda s rozpačitým výrazom v tvári.

„Prečo je taká zaskočená? Veď iba kávu pili,“ uvažovala Soňa a znova si prehliadla jej spoločníka. Vysoká postava, široké plecia, hrdé držanie tela, povedomý tvar hlavy.. “Bože! To snáď nie! Otoč sa, otoč sa, nech viem kto si, alebo skôr, kto nie si ...“ myslela si Soňa.

„Študujem Magdi, ale strašne ťažkú školu,“ odvetila Magde, „snáď najťažšiu v republike. Ťažšia od toho je už len jadrová fyzika.“

„Pohybuje sa tu ako ten, kto sem patrí, kto je tu ako doma,“ – myslela si, hľadiac raz na ňu, raz na neho. Nebolo pochýb, Magda a on ... Vtedy to bola len jedna pretancovaná noc, snívanie, očakávanie, ďalšia pretancovaná noc, vyznanie a potom ... jej hlúpa chyba, nedorozumenie ... Prehlušené novými dojmami, zámerne zabudnuté sa jej to z najskrytejších útrob pamäte vydralo do šedej kôry mozgovej a zúrivo sa tam kompilovalo. Magdin nepokoj sa jej už šplhal hore chrbticou.

„Veľmi veľa spolužiakov to nevydržalo a povypadávalo,“ pokračovala Soňa v rozhovore už cielene, ale keby mala poruke gombík s nápisom „Prepadni sa“, bola by ho stisla.

„Možno niekoho takto od chrbta s istotou spoznať po rokoch, ak sme ho predtým iba párkrát stretli?“ - uvažovala. Vtedy nebolo toho, kto by bol nabral dosť odvahy na to, aby povedal:

„Prepáč, tak som to nemyslela.“ Nebolo ani toho, kto by sa bol spýtal: „Prečo?“ Dozvedel by sa hlúposť a obaja by sa potom boli na tom smiali.

„Povypadávali hlavne dievčatá, väčšina dievčat,“ vravela ďalej.

„Tie všetky bez výnimky, na ktoré doma niekto čakal,“ - myslela si, – „nemusel si sa báť budúcej vysokoškoláčky. Nebola by som skončila.“

„Stále sa učím,“ pokračovala, „ani raz som nemala prázdniny. Iba teraz, prvýkrát.“ Soňa si, prebehnúc pritom zádumčivo očami po regáloch, pripomenula svoju lásku a na Magdu sa milo usmiala. Púha existencia jej milého je teraz pevným bodom, ktorý jej pomôže prežiť tento nákup. Lebo jej posledné prázdniny sú naozaj výnimočné, nielen tým, že na krku jej neostala visieť žiadna skúška. Pripravuje sa na svadbu, na jeseň sa vydáva. Magda jej lásku pozná, boli tu spolu párkrát nakupovať. Povedať jej to, či nie? Nie. Kvôli tomu, kto tu stojí chrbtom k nim vo dverách od skladu, klepe si prstami o zárubňu a načúva. Veď sa to tí dvaja už dáko dozvedia.

„Ale nevadí, vydržím to ešte, mám pred sebou už iba rok,“ povedala zvesela Magde, ktorá sa už celkom ukľudnila. V tej chvíli bola neuveriteľne pôvabná. Magda nie dievča. Magda - žena.

„Ona o mne vie,“ – nepochybovala Soňa a znova sa pozrela na postavu stojacu vo dverách. „Určite sa neotočí. Nesmie sa otočiť. Nemôže. A nechce“- odhadla. Vtedy mal už po vojne, ju čakala vysoká ... „Zbehlo to. Päť rokov nebolo tak veľa, ako sa ti mohlo zdať,“ – myslela si Soňa - „a pekné to bolo. Nebolo treba sa vzdávať.“

Soňa rýchlo nakúpila čo potrebovala, rozlúčila sa s Magdou a keď vychádzala z obchodu, bola si už viac než istá. Keby sa ten človek bol otočil, uvidela by pevný priamy pohľad svojej prvej lásky. Vydržala by ho. Rovnako, ako vtedy. Usmiala by sa do tých očí a kolená by sa jej rozklepali.