BUBLINA

Po zelenkastej voňavej tráve sa vždy prechádzali. Také malé a bezbranné. Červené stvorenia s čiernymi bodkami. Nádherné. Pozerala som na ňu. Ako pije kvapku rosy zo stebla trávy. Také čisté a predsa pudové. Ležala som vedľa na deke a pozorovala okolie. Potom som sa len tak otočila na chrbát a pozerala na oblohu. Nikdy nezabudnem na tú nádhernú oblohu s čudne stočenými oblakmi. Bol čas. Musela som sa zodvihnúť a ísť k pobrežiu. Tam pri kamennom móle, presvietenom slnkom, s dosť veľkým mraveniskom turistov, stála moja jachta. Znie to šialene. Viem. Ale naozaj bola moja. Nemala byť koho iného. Okoloidúci si ju nadšene obzerali a fotili sa pri nej väčšinou trojpočetné rodinky s deťmi. Zazrela som aj šesťpočetnú, ale to bol môj osobný rekord. Hneď som si to išla zapísať do diára. Keď som kráčala po mostíku k môjmu momentálnemu bydlisku, cítila som na pokožke jemné pohľady. Niektoré pohŕdavé, iné závistlivé a jeden z tých pohľadov bol iný. Bol to obdiv a akési nadšenie. Možno zbožňovanie. Hneď som sa obzrela a hľadala  v horizontoch pohľadov ten jedinečný. Bolo tých čiar tak veľa, že som nevedela rozlíšiť, ktorý je ktorý a urobila sa mi z nich jedna obrovská masa závidiacich, ktorú som nemohla ovplyvniť. Tak som im aspoň hodila mešec eur, nech mlčia. Aspoň na sekundu. Utíšte sa! A keď som vstúpila do podpalubia a navrhla kapitánovi odplav, zrazu sme sa od pevniny vzďaľovali. Vlci stíchli. Aj ich pohľady aj ich zuby v mojom vnútri sa zrazu vyparili. Ale vytrhnuté mäso sa už nevráti, naveky po nich zostane jazva. Najväčšia diera však zostala po úprimnom pohľade, človeka, ktorý nesúdil, ktorý nezávidel a bol zmierený sám so sebou. Lebo len taký človek môže pozerať na ostatných a nedávať im nejaké nálepky, štítky, kto je aký. Nech je kto chce aký chce. My tu nie sme na to, aby sme posudzovali. Ani na to, aby sme niekoho skúmali. Jediné, čo nám je dovolené je milovať a utešovať.

Lehátko na mňa čaká. Je vonku na terase, spolu s bazénom. Bolo také sparno, že sa mi nechcelo absolútne nič, a radšej by som pravdupovediac zostala v podpalubí v klimatizovanom ohraničenom priestore. Zaujal ma však čudný zvuk, ktorý išiel z vonku. Bolo to nejaké zvláštne mraučanie. Mačka. Milá strakatá mačička stála uprostred terasy pri bazéne a zrejme bola smädná. Chcela sa dostať k vode, ale nedokázala to. Chudiatko, malinké. Ako si sa sem dostalo? Čo tu robíš? Malinké magické stvorenie. Hneď som ju zobrala na ruky a šup s ňou do podpalubia. Tam som jej dala misku s vodou a hľadala som nejaké jedlo v kuchyni. Našla som tuniaka. Chutilo jej, zlatíčku.  Bola taká hladná akoby mesiace nejedla. Tak ako moja duša. Tiež je hladná, ale nemá čo jesť. Ju nemá kto nakŕmiť.   V mojom okolí nič nie je. Je vyprahnutá, smädná po citoch a hladná po láske a spoločnosti.

Na tejto jachte sa plavím prvý deň. Môj prvý deň, ktorý nebol veľmi úspešný. Zatiaľ som zažila len pár čudne duševne rozpoložených turistov  a malú smietku pohľadu, ktorý som v prázdnote nenašla.  Plavila som sa v ústrety zapadajúcemu slnku, na rukách s mačičkou, ktorej zelené oči žiarili spokojnosťou a priadla, akoby to nerobila už roky. Milujem keď vám na rukách pradie mačička. Ukazuje vám tým aká je u vás spokojná a že si vás váži. To nedokáže každé zviera. Teda skoro žiadne nepradie. Myslím, že nie.

„Mýlite sa, madam", ozval sa kapitán , ktorý stál nado mnou na terase a držal kormidlo. Zachytil môj prúd myšlienky, chytil kus stužky, ktorú som znenazdajky vypustila do povetria a teraz sa s mojou voľnou myšlienkou pohrával. Vlnil ju a rozvádzal. „Počul som o zvierati, ktoré nielenže pradie, keď je mu dobre, ale dokonca mu rastie srsť a mäkne, čím viac ho hladkáte."

Samozrejme som mu neverila.

„Viem, kde ho nájdeme. Bežne ho chovali starí Inkovia a teraz je tam, v Peru."

„Ale tam sú aj chrobáky a pavúky, ktoré sa dostanú všade. Aj do stanu!" namietla som v momente.

 „Ale to zvieratko je jedinečné."

„Tak nech mi ho niekto donesie."

To by sa mi páčilo. Nikam sa nehnať. Neísť si za svojimi snami, nech mi tie sny prinesú na podnose. Predsa nechcem neviem aký diamant. Chcem iba jedno živé stvorenie, čo nehryzie a ani nežiari.

„Žiari! To som vám  nespomenul?" ozval sa opäť kapitán, „jeho srsť sa mení ako neonka na vianočnom stromčeku. Je to naozaj jedinečný tvor."

Tak toto ma dokonale presvedčilo. Ideme hľadať neonkového tvora. Nie preto, že mu rastie srsť a sama sa skracuje, mäkne a je hebká a ešte aj bliká a svieti. Ale preto, lebo nemám čo iné robiť. A mať cieľ je prvoradé. Čo by som dosiahla, keby sa len tak plavím v ústrety obzoru, ktorý nikdy nekončí. Asi by ma to unudilo. Človek musí mať cieľ. Aj keď je to oddych.

Po prvé, bolo by dobré mať nejakú väčšiu posádku. Aby som sa v tom lese nestratila. Potrebujem spoločenstvo ľudí, ktorý každý bude niečo dokonale vedieť a bude profíkom vo svojej oblasti.

„Kapitán, koľko ľudí sa zmestí na túto jachtu?"

„Myslím, že osem."

„Aj s nami?"

„Áno s nami."

Takže teoreticky aj prakticky, by som na loď mohla zobrať šesť ľudí. Mačiatko sa neráta. Tak? Kde to vlastne sme? A kde zakotvíme najbližšie?

„Boli sme v Írsku, madam. Takže najbližšie...taký Londýn by vyhovoval?"

Londýn, Londýn, Londýn. Mám vôbec nejaký nepremokavý plášť? Jediné, čo ma v súvislosti s týmto napadne je dážď, hmla, tma, šedo, šero. Vysoké autobusy, Sherlock Holmes plus Poirot a slečna Marplová. Áno, to bude ono. Tam nájdem niekoho výnimočného. Som si istá. Londýn a Anglicko samo je stvorené pre výnimočné bytosti a zjavy, ktoré sa nevidia všade.

.....