Ďakujem

Nikto vám presne nepovie, že keď sa to celé začalo, bol v tom planý rozmar osobnosti alebo len skutočná zúfalosť tela. Tie krivky čo mali ladne zvádzať oči opačného pohlavia, ktoré si neuvedomovalo zámernosť pohybov, sa teraz tuho zvierali vo vlastnej koži a beznádejne prosili o pomoc vyššie mocnosti.

Ale prečo?

Prečo by malo také krásne telo prosiť o pomoc?

Každý mu závidí. Všetky tie ľudské bytosti, čo sa narodili v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, teraz prechádzajú okolo neho a hádžu tam kvety, ale nikto nevyroní ani slzu.

Ľudská sebeckosť a závisť je omnoho silnejšia ako samotný človek. Ale predsa sa nájde jedna vnútorne ohromujúco založená osobnosť.

Keby boli všetci tí sebeckí aj dobrosrdeční, hamižní aj veľkorysí, rovnako ako aj kacíri a učenci takí obdivuhodní ako bytosť, čo posledná prišla uznať poklonu a úctu mladej žene, ktorá sa zvíjala vo vlastnom tele, to dievča mohlo už dávnejšie behať po kraji bez všelijakých strachov a obáv o svoje ja.

Ale pre jej šťastie a mnohých iných nešťastie, ten človek menom takým, ktoré nie je známe ani v najodľahnutejšej rozprávke, sa sklonil k jej telu aj napriek nevýhodám čo vychádzali z reumy mládenca a pohladil ju.

Nikdy nevidel také veľké oči v ktorých bola kedysi iskra, zavreté, ani pery plné a červené v tuhom zvieraní sa. To dievča odomklo bránu do jeho vnútra a tlak bol taký silný, že vytlačil na povrch kvapôčky slanej vody, ktoré sa teraz ukladali pri jej srdci. Dievča pomaly otváralo oči a roztiahlo svoje pery do úsmevu pre pána, ktorého meno ani nevedela.

Povedala len jedno slovo, ktoré sa ani nedalo vyjadriť slovom. A tak vykonala jeden skutok, ktorý hovoril za všetko a neznámy pán jej bol hádam viac vďačný ako ona jemu...