druhý január
http://citanie.madness.sk/view-3609.php
To ráno bolo iné. Dlho ležala v posteli a počúvala zvuky z ulice. Všetko bolo konečne biele, no nebol to sneh, ako si myslela, len nočný srieň na všetkom primrzol. Vyzeralo to dobre, tak čisto, ako čistý ľad. Nad hlavou jej viseli dva pavúky, ktoré si pestovala pre šťastie.
Bol tretí deň v novom roku. Konečne po sviatkoch - pomyslela si. V niektorých oknách ešte svietili hviezdy a farebné žiarovky, no bolo to viac smutné ako šťastné a veselé. Aspoň jej to tak pripadalo. Vedela, že niečo skončilo a že sa niečo musí stať. Nevedela síce čo, no v hlave už dlhšie cítila čudný tlak.
- Mirko vo mne sa niečo deje a neviem čo. Niečo čudné, čo
cítim v tele – vravela mu do telefónu a on sa len smial.
- Ale drahá, snáď nebudeš plakať. Neboj, keď sa zblázniš
donesiem ti do nemocnice také veľké mandarínky. A keď budeš dobrá, možno aj pomaranče – smial sa kdesi na ceste do svojej práce a bľabotal slová, ktoré jej nič nehovorili. Radšej to rýchlo ukončila.
Neskôr pozerala sa na svoje nahé prsia. Hovorila si, že sú síce menšie, ale tak pekne tvarované... urobila mobilom pár fotiek a tú najlepšiu z nich mu poslala. Potom čakala na odpoveď.
Za chvíľu jej prišiel penis, odfotený na celý display. Až sa zľakla.
V práci bola nuda. Prázdne mesto. Prázdne ulice. Akosi nikto nepotreboval nové okuliare, opraviť rám, alebo si dať urobiť vyšetrenie. S dievčatami jej bolo dobre. Kolegyňa Silvia, či Zuza jej dali zabudnúť. Rozprávali sa o tom, ako trávili silvestra, o mužoch, o čudnom tohtoročnom počasí, či len tak, ticho sedeli a pozerali cez výklad na vysoký hotel, ktorý mizol v hmle. Občas jej prišla smska od jedného z tých, čo ju milovali. Martin ju v nich oslovoval kráľovna a Petra fascinoval jej dlhý krk, a ušľachtilé ruky. Považovala ho za primitíva, lebo robil hasiča v Slovnafte, ale ako si všimla, vždy dal správne čiarku, správne i, a vedel dobre štylizovať vety. Možno sa mýlila.
Takých bolo viac ale ona si ich udržiavala od tela, no dosť blízko na to, aby ich nestratila. Bavila sa. A rada bola obdivovaná. Miro jej to nezazlieval. Len trocha žiarlil, tak ako aj ona žiarlila na jeho známosti, aj keď už dlhšie neboli spolu. Všetko sa akosi zmenilo. Nevedela prečo.
Po obede si prišlo pár ľudí kúpiť šošovky. Aspoň nejaké rozptýlenie.
Večer, keď zatvorili zbehla do tesca. Bolo takmer prázdne. Kúpila nejakú zeleninu, čaj, ktorý jej už došiel a tampóny. Tento mesiac stále krvácala. Vedela, že s tým musí niečo urobiť, ale mala strach, a nechcelo sa jej.
V byte bolo horúco. Ráno zabudla stíšiť kachle. Otvorila okno a naklonila sa do vzduchu. Nad smetiakmi krúžili čajky, občas sa zniesli na zem aby sa pobili o kus vianočných zbytkov. Vo vetre viali rozbalené salónky, visiace na kostrách vianočných stromov, a na všetko padala hmla.
Neskôr si ľahla na posteľ a dlho pozerala do stropu. Bolela ju hlava. Ten predmigrénový stav dôverne poznala. Všade ticho a vnútri kľud. Pokoj. Kresba dreva nad ňou bola stále rovnaká, tak ako boli rovnaké ostatné veci. . Skúšala nedýchať, ale nevydržala dlho. Len čo ju ešte viac rozbolela hlava. Cítila, že vnútri sa niečo trhá, kdesi dole, pod bruchom.