Temnota kap. 8

Klamstvá vedia niekedy aj zachraňovať. Niekedy, však nie sú dobré k ničomu. Len vytvárajú zlo, rozbíjajú dobré vzťahy a ničia dôveru. Lenže, čo ak by pravda nebola ľahká a tiež ťažko uveriteľná? Aj vtedy by bolo klamstvo zlé?

Lucy a Bonie podopierali už úplne vyslabnutú Aseliu. Pred vchodom do Myseriss už nik nestál a ticho, aké ich ob-klopovalo preťalo húkanie sovy. Bonie sa strhla a škaredo zagánila na vtáka na strome. Sova sa akoby zľakla a odletela.
„Vraj krásna a neodolateľná, aj sova sa ťa zľakla," zavtipkovala Aselia tichým hlasom. Lucy sa zoširoka usmiala, no keď sa jej pohľad stretol s Bonienim, ľutovala, že tak spravila.
„Nesmieš sa namáhať," pripomenula Bonie. „Zostaňte tu, zbehnem po niekoho." Hneď na to ako pustila Aseliu zmizla v útrobách jaskyne. Lucy za ňou chvíľu pozerala a v hlave jej vysielala prosbu, aby sa ponáhľala, hoci to nemohla počuť.
Aselii pomohla k najbližšiemu stromu, ku ktorému ju posadila. Upírka ledva vnímala a bolesť v páse sa stala úplnou samozrejmosť, ktorú už takmer vôbec necítila. Hoci tak nevyzerala, bola šťastná. Splnila úlohu, ktorú na seba zobrala.

Bonie utekala tak rýchlo, že jej tieň takmer ani neexistoval. Nerozumela, prečo Aselia a Lucy bojovali a ani, ako jej mohla spôsobiť také zranenie. Na tele jej videla mnoho ďalších, ale tie sa líšili od tejto jednej rany. Akoby to nespravila Lucy, ale niekto úplne iný. A ešte dokonca nejakou zbraňou.
Celá nesústredená zakopla o výstupok na zemi a zatackala sa. V tej rýchlosti, akú dosahovala bolo isté, že spadne. Ktosi ju však zboku chytil vystretou rukou za hruď a postavil. Kým sa dostala z toho šoku, jej záchranca bol preč. Zmätene pozerala okolo seba, no nič, okrem tmy a faklí s ohňom, nevidela.
Rozhodla sa to neriešiť a rovnako rýchlo ako pred tým pokračovala v pred. Nechcela sa tým teraz zaoberať. Vedela, že jej kamarátka je na tom zle a potrebuje pomoc.
Prebehla cez veľkú sálu po sklenenom moste, ktorá bola múzeom stalagmitov a stalaktitov. Keď sa predrala ešte cez zopár chodieb, ktoré miestami boli veľmi úzke, kedy spomalila; inokedy široké. Pred sebou zahliadla točité schodisko. Ešte viac pridala a v boku ju nekonečne pichalo. Hrdlo mala ako v ohni a nohy ju už ledva poslúchali, no neprestávala bežať.
Schody brala po dvoch a o pár sekúnd už otvárala dvierka nad svojou hlavou. Zdolala posledné drevené schodíky a vošla do slabo osvetlenej miestnosti, no za to teplej a útulnej. Ani sa neobzerala. Okamžite zamierila k stolu sekretárky, ktorá sa ukrývala za veľkým zrkadlom na svojom stole a s určitosťou upravovala svoj zovňajšok. Bonie dychčala a nemohla sa poriadne nadýchnuť. Preto iba tresla po stole a snažila sa chytiť pravidelný dych. Nielenže zrkadlo padlo a puklo na viacerých miestach, ale aj Hirula nadskočila a z úst sa jej vydral vresk. Keď v Bonie spoznala jednu zo žiačok opadol z nej strach i prekvapenie a zostal jej len zrýchlený dych.
„Aselia potrebuje pomoc! Je zranená!" vrieskala na nymfu cez rýchle nádychy, akoby očakávala, že to už dávno čiernovláska vedela a pri tom nič nespravila. Alebo že by sa hneď teraz objavila pri upírke a uzdravila ju. Keby to pravda vedela.
„Ou, nie, a ako sa to stalo? To Lucynda Nihgvolfová?" vyzvedala a kdesi v hĺbke duše sa nad tou predstavou tešila. Za zabitie študenta bol trest opakovania ročníka.
„Na vysvetľovanie nie je čas!" okríkla ju znova Bonie a zabúdala pri tom na svoje postavenie. Hirula zdvihla ruky v rezignovanom geste, ale to len preto, aby si nepoškodila čerstvo nalakované nechty, kým sa postaví s obrovského kresla.
Prešla ku dverám, ktoré boli takmer hneď za jej stolom. Zaujala postoj a dávala si na čas. Lakťom zaklopala na du-bové dvere.
„Bože, uhnite!" okríkla Hirulu a surovo ju pri tom odstrčila. Roztvorila dvere dokorán a pohľadom rýchlo skĺzla po miestnosti. Rovno pred ňou stál stôl plný papierov a s malou lampičkou, hneď za ním osamelé kreslo. Rovnako ako v miestnosti pred tým, jediným zdrojom svetla bol oheň v krbe. Miestnosťou však okrem červeno-hnedého koberca prechádzal aj dlhý tieň.
Pred teplým kozubom sedel na kôpke vankúšikov riaditeľ. Napriek násilnému Bonienmu vtrhnutiu sedel pokojne a hľadel do plameňov. Dokonca ani pri sekretárkinom klopaní sa ani nepohol. Keby nesedel niekto by si mohol myslieť, že je mŕtvy.
„Všimli ste si, ako sú plamene ohňa nádherne sfarbené? Ako stúpa smerom nahor, slobodne mení tvar a všetko, čo mu príde do cesty, zničí?" spýtal sa pokojným až zamyslením hlasom a pohľad stále upieral na živel. „A to teplo, aké vydáva...oheň je neskutočne záhadný."
Bonie zostala z jeho slov a pokoja zaskočená a chvíľu trvalo, kým si spomenula, kvôli čomu prišla.
„Pán riaditeľ, Aselia je zranená. Potrebuje pomoc. Priviedli sme Lucy, no tej nič nie je..."
Prerušil ju: „Takže to zvládla. Obhájila svoju rasu. Upíri splnia akúkoľvek úlohu, ktorú im zadáte," hovoril pokojne Loph a pomaly sa postavil. Stále hľadel do ohňa, akoby ho hypnotizoval. Akoby sa navzájom hypnotizovali.
„Áno, ale ona je zranená! Potrebuje pomoc!" nástojila zúfalým hlasom a nerozumela, ako môže byť tak pokojný a vôbec nič nerobiť. Mala chuť zdrapnúť jeho košeľu do rúk a odvrátiť ho od ohňa. Chcela ním mykať a vyvolať v ňom aspoň časť svojho strachu.
Pomaly prešiel od kozubu ku kreslu a usadil sa v jeho útrobách. Bočná opierka pri hlave vytvorila tieň a celého ho pohltila. Lakťami sa oprel o operadlo na ruky a prsty si preplietol pred tvárou tak, že mu vykúkali iba perleťovomodré oči.
Bonie naňho neveriaco hľadela a chýbalo len málo k tomu, aby urobila nad čím pred chvíľou premýšľala.
Chcem snáď tak veľa? Cítim sa akoby som mu nič nepovedala. Akoby mu dokonca Aselia bola ľahostajná. To dúfam nie.
Nervózne si zahryzla do pery a pristúpila bližšie. „Pán riaditeľ, potrebuje vašu pomoc..."
„Nepotrebuje," pokojne ju prerušil Loph a ani sa nepohol.
„Ale..." začala protestovať, no zdvihol ruku, aby bola ticho. Zarazilo ju to a od prekvapenia aj zostala ticho.
„Nie je dôvod sa stresovať. A teraz môžete ísť. Vyučovanie sa o chvíľu končí."
Bonie nahodila neveriaci pohľad a ústa nechala pootvorené po tom, čo chcela niečo povedať, no slová sa jej zasekli kdesi uprostred hrdla. Zostala stáť ako skamenená až kým ju Hirula nechytila za rameno a nepotiahla von z miestnosti. Mierne sa zatackala a rovnováhu chytila až pri sekretárkinom stole. Bola tak omámená jeho slovami, že ani nevedela protestovať.
Pomaly s neprítomným pohľadom kráčala k padacím dvierkam a premýšľala nad riaditeľovými slovami. Myslel tým snáď, že Aselia je už mŕtva?
Prečo hneď myslím na to najhoršie?!
V duchu sa hnevala na seba samú a reč sa jej konečne vrátila. Ten zvláštny pocit z Lophovho pokoja a žiadneho zakročenia ju prešiel. Otočila sa na Hirulu, ktorá už sedela vo svojom kresle a pozorne blondínku pozorovala.
„Je v ambulatóriu," odpovedala na otázku, ktorú jej videla v očiach. Bonie najprv od prekvapenia vytreštila oči, no vzápätí sa usmiala a utekala do ošetrovne.

Aselia ležala na čiernom lôžku a pomaly pravidelne odfukovala. Lucy jej odhrnula zopár vlasov z tváre a pohladila ju po líci.
„Nič mi nie je pani profesorka," povedala Lucy Selle, jednej z dvojičiek, ktoré učili vitagrafiu. Hnedovláska s modrastou pokožkou, bohužiaľ bez jedného fialového oka, ktoré nemalo bielko; namiesto ktorého mala len čiernu dieru, sa na ňu nútene pousmiala a merač tlaku jej stiahla z ruky.
„Je to len bežný postup," povedala zombie žena oblečená v čiernej rokovej bunde a nohaviciach rovnakého štýlu s čiernymi čižmami na vysokom podpätku so šnurovaním vpredu, a odišla na koniec miestnosti.
Vedľa Aseliinej postele boli ešte ďalšie dve postele, no zívali prázdnotou. Táto miestnosť, rovnako ako všetky ostatné, nemala okno. Vonku ešte stále vládla noc, no slnko sa už chystalo opäť vládnuť oblohe.
Miestnosť bola nesmierne tmavá a chladné jaskynné steny pôsobili neútulne a ochladzovali toto miesto. Dve fakle pri okrúhlych, drevených dverách, ktoré boli šikmo kúsok od dievčat, boli jediným zdrojom svetla. Osvetlili niekoľko stalaktitov visiacich z klenby miestnosti. Lucy prebehla pohľadom po okolí a nahodila znechutený výraz.
„Mala by som ti priniesť nejaké farebné plagáty upírskych spevákov. Nezávidím ti, keď sa prebudíš a budeš si pri-padať ako v hrobe," prihovárala sa spiacej kamarátke a chytila ju za studenú ruku, ktorú mala voľne položenú pozdĺž tela. Trochu ju pri tom dotyku striaslo, no nepustila ju.
Raz ti všetko vynahradím.
„Naozaj nemáte žiadne zranenie?" spýtala sa Sella a znovu raz sa postavila vedľa šedovlásky. Pokrútila hlavou, že nie. Nevedela ako inak jej to má ešte povedať.
„Viete, mali ste šťastie Lucy. Vaša priateľka má zrejme rany aj za Vás." Ľútostne sa pozrela na Aseliu a povzdychla si. „Toľko rán som doposiaľ v tejto škole nevidela."
Lucy sa zamračila.
„No, áno. Také niečo sa nestane ani pri Love a Maskovaní na Aishinej hodine. Kto jej to spravil? Alebo ako sa k tomu dostala?" spýtala sa Sella a pohrávala sa s obväzmi na podnose.
Lucy sa nahrnuli slzy do očí. „Ja," povedala odrazu tichým hlasom a po líci jej stiekla slza. Hneď si oči utrela chrb-tom ruky a potiahla nosom.
„Počkať, Vás dnes išli hľadať do lesa, všakže?" znovu jej položila otázku. Dievča len prikývlo. Nebola hrdá na to, že sa dnes premenila. A mesiac s tým nemal nič. Nevedela ovládať svoju vlčiu stránku a keď sa tej zachcelo korisť a boj, nemohla proti tomu nič robiť. Dúfala, že Myseriss to zmení.
„V poriadku, ja teda idem. Dnes tu zostane celý deň. Večer môže ísť domov ak bude chcieť. Prosím odkážte jej to ak by sa prebudila."
„Pravdaže, ďakujem," poďakovala za Aseliu a sklonila hlavu. Sella na ňu ešte chvíľu pozerala a vážila slová, ktoré jej povie.
Napokon z nej vyšla len otrepaná veta: „Vy za to nemôžete Lucy."
Šedovláska nezdvihla pohľad. Vedela svoje. Vedela, že keby chcela, mohla sa už dávno naučiť ovládať tú polovicu seba. Preto pre ňu Selline slová boli len veľké klamstvo. Uvedomovali si, že to nebolo myslené v zlom slova zmysle.
Sella sa otočila a vo dverách sa takmer zrazila s Bonie.
„Dobrý," pozdravila skrátene a rýchlym pohľadom si premerala profesorku, na ktorej sa od ich posledného stret-nutia nič nezmenilo. Zombie jej len kývla hlavou a vyšla do jednej z jaskynných chodieb.
„Je v poriadku?" takmer okamžite sa spýtal mužský hlas až hnedovláska nadskočila. Chytila sa za neexistujúce srdce a pozrela do tieňa. Rozpoznala len siluetu a prižmúrila oko, aby lepšie zaostrila.
„Dorien," povedala vyčítavo, keď spoznala svojho kolegu. „Vás upírov nemám rada, keď sa takto z čista-jasna niekde objavíte...odnauč sa to!" vytýkala mu a opäť pokračovala v ceste chodbou. On ju nasledoval.
„Tak je v poriadku?" dobiedzal sa odpovede a snažil sa s ňou držať krok.
„Máš výčitky?" odpovedala mu otázkou. Dobre vedela, že bol v lese aj s Lophom a na Aselii nechali celú úlohu aj so všetkým ostatným.
Dorien sa zamračil. V hĺbke duše ich však mal - vyčítal si, že jej nešiel na pomoc a uprednostnil svoj žalúdok. „Je to naša žiačka a je upírka ako ja, nemôžem sa spýtať? Mám dosť dôvodov, nie?"
Sella nevedela, čo odpovedať a preto len kráčala ďalej.
„Stačí, ak mi povieš, ako na tom je."
„Prečo sa nejdeš pozrieť sám?" nechápala a zároveň mu radila zombie. Pohodila dlhými vlasmi a zahla za roh. Do-rien zostal stáť. Nerozumel, prečo nemôže sám seba prehovoriť ísť sa na ňu pozrieť. Preto sa na jej stav spýtal Selly. Mal výčitky svedomia a nedokázal sa na ňu pozrieť. Nedokázal sa jej hlavne pozrieť do očí.
„Kiežby to bolo také jednoduché," povedal si potichu pre seba.

Bonie pomaly pristúpila k čiernej posteli a pohľad stále upierala na spiacu kamarátku. Sadla si na opačnú stranu ako sedela Lucy a upírku chytila za druhú ruku. Chvíľu len ticho sedeli a miestnosťou sa ozývalo ich dýchanie.
Bonie sa nervózne zahniezdila a prázdny pohľad zaostrila na Lucy.
„Si v poriadku?" spýtala sa neisto.
Lucy jej otázka zaskočila. Čakala niečo, čo sa bude týkať Aselie a jej stavu a nie jej samej.
„Nepozeraj tak na mňa," ohradila sa, keď Lucy nahodila prekvapený výraz. „Načo sa ťa budem pýtať ako jej je, keď to už viem."
„Som v poriadku," odvetila s úsmevom Lucy. Tešila ju Boniena starostlivosť.
Znova nastalo ticho. Bonie sa začala prechádzať po ošetrovni a premýšľala o dnešnej noci. Stále jej nešlo do hlavy to zranenie na Aseliinom bruchu. Malo inú hrúbku a hĺbku ako ostatné. A všade mala vždy škrabance po aspoň troch pazúroch, no tamten bol samostatný rez.
„Nezdá sa ti čudné to jej najhoršie zranenie?" zamyslene prehovorila Bonie a postavila sa na čelo postele k upírkiným nohám. Rukami sa oprela o konštrukciu a zahľadela kamsi do prázdna.
„Veď sme ho ani poriadne nevideli," odvetila Lucy a snažila si spomenúť, ako rana vyzerala. V pamäti však okrem zakrvaveného oblečenia nič nenašla.
Bonie opäť preniesla pohľad na kamarátku: „To je pravda." Sťažka si vzdychla a zvesila hlavu. Lucy sa na ňu s pochopením pozrela a svojou rukou zakryla tú jej. Blondínka sa vytiahla spod jej milého gesta a sadla si na miesto vedľa postele ako predtým, keď prišla.
„Len sa o ňu bojím, to je všetko," prehovorila do ticha a hlavu mála stále zvesenú. „Zľakla som sa , keď som na nej videla tú krv. Stále mám v sebe nejaké city, aj keď namiesto kurčiat pojedám ľudské mäso."
„Aj ja sa o ňu bojím. Hlavne keď si pomyslím, že za to môžem ja. Takmer som ju zabila!" zvreskla posledné slová a na čiernu obliečku dopadli slané kvapky. Bonie nevedela vedeli, že je to jej vina a nijako to nezmenia.
„Hej, dievča, vzchop sa!" Bonie ju buchla do ramena a musela sa pri tom načiahnuť cez posteľ, čo má spraviť. Tvr-diť jej, že za to nemôže by bolo ako klamať jej. Obe
. „Aselia je v poriadku a zajtra bude ako ryba vo vode. Ona je silná a jeden rez ju neskolí. A ako ju za ten mesiac poznám, nebude sa hnevať."
Lucy sa pri myšlienke, že keď sa poznajú iba mesiac a dovolí si niečo také tvrdiť, zasmiala.
„No vidíš, to je lepšie. Myslím, že keby teraz naša ctená upírka nespala, mala by rovnaký názor."
„Vieš, čo je najhoršie?" pozrela na Bonie a očakávala, že povie „Ja viem," no nestalo sa a tak musela pokračovať. „Že si nič nepamätám. Ja sa za to tak nenávidím!" prehlásila Lucy a päsťou tresla do matracu.
„Ale, pokoj, lebo inak bude asi spať na zemi. Pochybujem, že by sme ju zodvihli na tamtú posteľ," povedala a kývla hlavou smerom na ďalšie postele. Lucy sa otočila, akoby nevedela o čom hovorí a snažila sa v tom hľadať nejaký dôvod k úsmevu. Nič sa jej však nezdalo zábavné, či dobré. Mala pocit, akoby žila v temnote, z ktorej niet úniku.