Skoro neskoro

Dobre, dobre, ujasnime si to hneď na úvod. Vyhneme sa tak zbytočným nedorozumeniam.

            Som mŕtvy. Áno, znie to divne. A možno mi ani nechcete uveriť. Ľudia zvyčajne umierajú oveľa starší. Ale sčasu-načas sa stáva aj takéto.

           

            Bola sobota, tuším ráno. Alebo obed. Sedel som v trabante starého otca. Ak môjho deda a jeho auto poznáte, asi mi začínate veriť. Je to typ vozidla, do ktorého stačí len nastúpiť a už ste jednou nohou v hrobe.

            Tou druhou som dupol na plyn.

            Železničné priecestie medzi dedinou a zvyškom sveta chránila iba značka a dve trápne červené svetlá. Možno blikali. V tej tme som si ich ale nevšimol.

            S autom som sa vyštveral na koľaje a presne tam to zdochlo. Nebolo pomoci. Kým som našiel kľúče, zľava sa vyrútil rýchlik a trúbil, akoby mu šibalo.

            Čas na útek nezostal. Vypol som rádio a kľúče si strčil do vrecka. Potom som sa pripútal. Doposiaľ nechápem prečo.

 

            Viacej odo mňa nechcite. Pamätám si len toto. Ale asi to bola šupa. Kúsky tridsaťročného bakelitu a osemnásťročného mäsa museli byť všade okolo. Bakelit zrejme pozbierali, dal by sa na niečo použiť. Dedo z neho ešte niečo zmontuje.

            A ja budem mať pohreb. Ak dobre rátam, tak to vychádza na utorok. Bude to trápne.  Mama sa za svojim Mirkom určite rozplače. Otec bude stáť bokom a mračiť sa do hrobu. Celý čas nič nepovie a na konci odíde. Pravdupovediac, na konci odídu asi všetci. Ostanem iba ja.

            Tak sa mi zdá, že na tom pohrebe ma nedokáže zaskočiť nič. A zvedavý budem iba na jednu vec. Príde? To je otázka. O tom, či príde, nemám ani šajnu. A ak príde, tak kto príde? Ešte lepšia otázka. Janka? Alebo Hanka?

            Mená sa im rýmujú, ale tým to hasne. Inak sú to dve celkom odlišné bytosti. S Hankou som vyrastal, chodil s ňou do škôlky, piekol s ňou koláče z piesku a recitoval básničky na deň matiek. Spolu sme sa učili čítať, spolu sme vychodili základnú školu a práve končíme strednú. Pred vyučovaním mi dávala opísať úlohu a cez druhú prestávku mi vždy priniesla svoju desiatu. Cez tretiu si ku mne zvyčajne sadla a musel som ju počúvať. Cez štvrtú mi dala pokoj a cez piatu som pred ňou vždy utiekol na obed. Obedy v jedálni, našťastie, nikdy nejedla.

            Bola to dobrá kamarátka. Zakaždým sa mohla na niečo zísť. Zmenilo sa to až krátko po Veľkej noci.

            „Môžem si prisadnúť?"

            „Hej," spravil som jej miesto na kraji lavičky.

            Chvíľu na mňa pozerala, potom žmúrila do slnka a čakala, či niečo poviem. Nemal som náladu, učil som sa zo zošita. To som, samozrejme, povedať nemohol. Tupo som sa na ňu usmial.

            „Mirko, spomínal si, že vaši sa idú rozvádzať...?" hrabala sa vo svojich ryšavých vlasoch, akoby práve nadhodila tému o počasí.

            „No uvidím, jak to dopadne ešte. Debili sú obidvaja. Ona furt reve, vždy si niečo nájde. A on sa iba mračí a šomre. A zahýba jej stále. "

            „Tak by si nemal... Viem, že to nemáš ľahké, ale sú to tvoji rodičia."

            „A?"

            „Tvoji ro-di-čia."

            „A? Čo? Jaj... áno, áno, už viem. To je to tvoje piate prikázanie."

            „Štvrté."

            „Super. Lebo záleží na tom, v akom poradí ťa ich naučili."

            „Je to dosť podstatné. Oni sú od Boha."

            „Jasné, jasné. Od Boha. A od Panenky Márie."

            „Prestaň! Počúvaj ma. To ich fakt nemáš rád?"

            Pozrel som sa jej do očí a hľadal v nich, čo to odo mňa chce. Možno to mala napísané na lícach. Ale kto by tie pehy rátal.

            „Nie."

            „To je smutné."           

            „Smutné, smutné. Strašne smutné."

            „Ja by som bez mojej mamy... Človek by vždy mal mať niekoho, koho môže mať rád."

            „Hej, hej. To by bolo fajn."

            Strnulo na mňa čumela. V kostiach som cítil, že  toto nemôže dopadnúť dobre. Hoci som sa práve chystal na prijímačky na scenáristiku,  dialógy nám zjavne písala ona. Hanka to musela mať pripravené.

            „A niekedy takých ľudí pri sebe človek má, len ich nedokáže vidieť. Lebo nechce. Alebo sa pozerá inam."

            „Alebo škúli."  

            Veselo sa zasmiala a na lícach sa jej  urobili jamky. Konečne niečo, čo sa mi na nej naozaj mohlo páčiť.

            „Ja neškúlim," široko roztvorila oči a zapichla ich do mňa.

            Pomaly sa približovala, oči mala stále vytreštené a pravdepodobne sa snažila tváriť zvodne. S tým pohľadom vyzerala ako pehavá mucha.

            Bolo to tesné. Chýbala sekunda. Možno pár stotiniek. Stačil by iba okamih a tá mucha by sa na mňa fakt nalepila. Tesne predtým, ako sa jej podarilo ku mne dostať, som vstal. Chcel som niečo povedať, ale nenapadlo mi nič. Mlčky som sa vrátil do školy.

            A to bola fatálna chyba. Mal som povedať nie. Nie a basta. Nie a hotovo. Nech je to jasné. V podobných situáciách sa potom vyžívala niekoľko mesiacov.

 

            Janka, to bol iný prípad. Trošičku silnejší kaliber. Ak príde na pohreb tá, polka chlapov pravdepodobne zabudne, že práve idú niekoho pochovať. A som zvedavý, kam bude čumieť farár. Teraz sa ukáže pravda. Ktovie či je ten pajko buzerant.

            Janka je totiž typom dievčaťa, pre ktoré, keď ku vám príde, neuvoľníte miesto na kraji lavičky, ale usadíte si ju na kolená. Pri Hanke sa človek modlí, nech mu dá domácu úlohu. Pri Janke stačí, že dá. Na nejakú úlohu sa pri babe, ako je ona, môžete zvysoka vysrať.

            Rozlúčkový výlet pre štvrtákov bol nápad hodný Nobelovky. Mne sa to podarilo práve tam. Bolo šestnásteho júna. Na dátumy som pamäť nikdy nemal, pred previerkami som si ich vždy  musel čarbať do dlaní, ale v šestnástom júni bola symbolika.

            „Šestnásteho šestnásty."

            Keď mi to Janka večer povedala, nechápal som nič. Po vysvetlení som sa musel zasmiať. Z vlastnej školy ma predbehli pätnásti.

            „Počúvaj ma, mojko, ty tráviš s tou pičou ryšavou nejako veľa času, nezdá sa ti?"

            „Ona je... ja neviem. Ona je kamoška. My sme sa vždy poznali."

            „A páči sa ti?"

            „No jasné, jasné. Riadna samica. Za takou pehaňou každý slintá..."

            „Ti drbe?"

            „Srandu si robím."

            „No veď...už som si myslela... A na pehane nemusíš vyskakovať, aj moja mamka taká bola. Som ti ukázala fotku v mobile?"

            „Hej, pekná bola. A po nej máš asi aj oči," tipol som si.

            „No určite! To čo ju ten buldog pretiahol, po ňom ich mám."

            „No.. nevadí. Možno som zle videl. To ma tá ryšaňa už chcela opakovať. Ale zo mňa paka neurobí!"

            „Čo?" nepochopila moju slovnú hru.

            „Nič... len že máš pekné oči. Asi by som sa do nich dokázal pozerať celý deň."

            „Aha... fajn. Som myslela, že aj trtkať budeme. No ale však..."

            Poetické okienko sa skončilo predčasne. Chvíľu sme sa ešte smiali a potom sa schovali do voľnej izby v chate.

 

            Bolo to niekedy v noci. Hlboká tma. Príjemne chladno.

            Na rozheganej posteli som sa tlačil s Jankou, sčasti na nej, sčasti pod ňou. Spala. Dvere na izbe sa pomaly otvorili. Zjavila sa v nich veľká ryšavá hlava.

            S malou tučnučkou kamarátkou vošla do izby a ako dve myšky odcupotali                   k posteliam. Ani mú, ani bé. Akoby to ani nebola ona. Pomýliť som si ju ale nemohol. Červená hriva svietila aj v noci.

             V šatách si ľahli do postelí a bolo ticho. Malá tučná zaspala hneď. Tá druhá sa pritisla ku stene a zrejme nezaspala vôbec. Triasla sa, akoby práve zhltla mobil a ten z pomsty neustále vibroval.   

 

             Ráno som sa zobudil a bola zo mňa čiarka. Áno, cítil som sa presne tak. Po Janke ani stopy, ryšaňa bola preč tiež. Ku šťastiu mi chýbalo už len to, aby ma tu niekto našiel s touto malou guľkou.

            Čo sa stalo s Jankou, neviem. Bolo len ráno, zmiznúť musela ešte za svitania. Stretol som ju až na raňajkách. Sedela medzi babami a na niečom sa bohovsky rehotali. Ja som si sadol ku stolíku na kraji a čakal, či si ma niekto všimne. Nikto si ma však do päty nehádzal a ja som si tam sedel ako taká čiarka. Šestnásta v Janinom notese.

            A tým to zhaslo. Amen. Tma. Viackrát o mňa už ani nezakopla.

            Nasledujúce dni ma čosi nútilo robiť dookola to isté. Každých dvadsať minút som jej vypisoval esemesky. Patetické básničky som písal jednu za druhou a hádzal ich kamsi pod stôl. Cítil som sa ako zhúlený.  

            Keď nepomáhalo nič, začal som Janku zasypávať odkazmi paralelne na dvoch sociálnych sieťach a čakal som na odpoveď.

            Nič.

            Začalo sa leto a nestalo sa nič. Janka sa kamsi stratila a ja som zostal stratený. Môj kontakt s tým rozkošným blonďavým stvorením sa obmedzil na čítanie statusov z Facebooku. Zdá sa, že je niekde s kamošmi. Že vraj išli  stanovať.

            Paráda.

           

            Dvadsiateho štvrtého júna som nastúpil do práce.

            Hotdogy, langoše, nanuky. Čapovaná kofola a pivo. S týmto sortimentom som na kúpalisku od dvadsiateho štvrtého trávil každý deň. Pekelná nuda. Možno ste si teraz pomysleli, že s tými dátumami som preháňal a v skutočnosti si ich pamätám výborne. Ak si to fakt myslíte, ste na omyle. Ak ste mi verili naďalej, ďakujem. Ja si to vážim.

             Dvadsiaty štvrtý jún bol totiž vždy výnimočný deň. Hanka práve vtedy zakaždým zostarla o jeden rok. A to bolo vždycky  fajn. Pamätám si, že vlani sme boli v jej záhrade a skákali do bazéna. Potom nám dala večeru a keď sa zotmelo, so spolužiakmi sme jej narodky išli osláviť normálne. Po slovensky. Vtedy už zrejme spala.

            Dvadsiaty štvrtý jún dvetisícdesať bol výnimočný deň tiež. Po Hanke ani stopy.  Písal som jej na Facebook a ona nič. Ticho. Malá sivá gulička. Offline. S Jankou to museli mať dohodnuté. Dúfam, že sa tak dokážu skoordinovať aj v utorok a spoločne mi prídu na pohreb.

            Celý večer som gniavil klávesy notebooku, preklikával sa z jednej stránky na druhú, prihlasoval sa, odhlasoval sa a všemocne sa snažil rozptýliť. Nič. Ticho. Janka stanuje. Ticho. A Hanka? Ktovie... Ticho.

            Prvý raz v živote som dostal chuť ju na ten pehavý noštek pobozkať a dotknúť sa jamiek na jej líchach ukazovákom. Tuším som o nich aj napísal báseň.

           

            O tri dni neskôr sa rodičia definitívne rozviedli. Mne s mamou mal zostať byt.

            Ocko si zobral auto, peniaze a chatu. Mamička si zobrala život.

            Ticho.

            Zbalil som si veci, vysral sa na brigádu a odišiel k starým rodičom.

 

 

*   *   *   *

 

            Neskorý sobotný večer. Bledomodrý trabant sa z dediny vytrmácal až na železničné priecestie. Zastal. Vypol svetlá. Počkal niekoľko minút.

            Krátko pred jedenástou sa na trati objavil pravidelný osobný vlak. Posledný o takomto čase. Červené svetlá divoko blikali. Vlak zo všetkých síl brzdil a zúrivo na auto trúbil.

            Trabant sa ani nepohol.

 

*   *   *   *

 

            Pomaly rozliepal oči a snažil sa zaostriť na postavu.

            „Miroslav Pavlovský," povedala blondínka a podala kôpku papierov mužovi stojacemu vedľa.

            „Aha... no... dobre. Všeobecná zdravotná, že?" čakal s perom v ruke na odpoveď.

            „Áno."

            „A zobúdzame ho, áno?" nadvihol chlap obočie.

            Miro už očividne zaostroval nadmieru dobre.

            „Áno, povedali ste včera. Myslím, že sa prebúdza. Bude sa na všetko pýtať..."

            „Kedy to bolo?"

            „V nedeľu. Vlastne... nie, počkať. Ešte sobota bola. Ale neskoro."

           

            Krátko nato sa obe postavy rozplynuli. Po chvíli sa blondínka vrátila späť, postavila sa k Mirovej posteli a dlho mu o niečom bľabotala. Vravela čosi o nohách. Na detaily sa sústrediť nedokázal, bol rád, keď pochopil, že je sestrička.

            Bola to veľmi čudná uniforma. Bez nej by bola určite viacej sexi.

            Potom odišla.

            A bolo ticho.

 

            Po nejakom čase prišla ona. Dúfal, že sa to stane.

            Najprv potichu stála vo dverách, pozerala naňho a myslela si, že ju nevidí. Potom prišla bližšie a dala mu pusu na čelo. Nežne sa usmiala.

            Jamky na jej lícach miloval.