Mlčím...

„Ale ja som s tebou šťastný!“

Tvrdohlavo  pokrútim  hlavou – viem, že to nemôžeš vidieť. Ale ja ta trápim, kvôli mne plačeš, kvôli mne si smutný! Čo to nevidíš?! Prosím neklam mi a hlavne neklam sám sebe! Mlčím...

„Zlato prosím, povedz niečo...“

Ľúbim ta! Nechcem ta stratiť ale,..nedokážem sa pozerať ako ta neustále trápim. Nedokážem sa prizerať ako ti ubližujem! Nenávidím sa za to, že ta dokážem rozplakať! Vedz, že jedine čo chcem je aby si bol šťastný...šťastný s niekým kto si ta zaslúži! Mlčím....

„Uvidím ťa zajtra?“

Počula som tvoj povzdych- tazky a ustaraný. Nesmiem to dovoliť. Musíš ma ignorovať, musíš zabudnnut. Mlčím...

„Nechcem ťa stratiť...ľúbim ťa.“

Chyba! Tvoja jediná chyba...Toto musí skončiť! Mlčím....

Počujem tvoje vzlyky a ja v sebe ticho dusím svoje. Musíš končiť, rozlúčiš sa a zložíš, ostane ticho a mne slzy pre plač. Trasu sa mi kolená, nohy sa mi podlomia a ja padám na zem. Myslím na teba., na všetko čo sme prežili...každú moju chybu a každé tvoje odpustenie. Mobil letí na druhu stranu miestnosti narazí do steny a padne na zem, bolesť čo cítim však neprechádza. Skloním hlavu, pohľad mi padne na zicherku čo mam zapnutú na nohaviciach. Šialené! Neodpustiteľné! Možno konečne trpím tak ako ty....

„Zlato!“

Strácam sa v tvojom náručí, vdychujem vôňu tvojho tela, vpíjam sa pohľadom do tvojich oči- som šťastná. Šťastná s tebou! Chytíš ma za ruku a ja si automaticky napravím náramky aby si nevidel iniciálu tvojho meno vyrezanú na mojom zapästi. Mlčím....!