Sen modrej korytnačky...

Leto. Teplo.Dusno...Ležia vedľa seba. On a Ona .Uprostred lúky hýriacej miliónom farieb a vôní . On a Ona . Nepamätajú už, ako dlho. Dlho všetko . Maťo a Lucia . Ležali vedľa seba a vnímali. On ju a ona jeho.Vnímali vône leta.Vôňu lúky. Vôňu lásky.Vo zvukoch prírody bolo počuť len ich šepot.

A čo ešte vidíš?

Kopce, ktoré strážia túto ženu nedotknutú, našu Lúku, pred vpádom pokrytcov a ľudí bez duše...

A ešte?Rozprávaj mi,čo vidíš...

Stromy...Plné života..Zelené..Krásne hrdé na svoje plody..Svoje deti..

Neprestávaj...

Kvety...Hýriace farbami nekonečnej dúhy...Plné včiel tešiacich sa z ich šťastia zo slnka...

A?

A slnko, azúrovú oblohu...Anjelsky biele oblaky...My, nenormálny v nich vidíme väčšinou niečo viac, ako len biely oblak..

Čo v nich vidíš ty?

Vidím ..Vidím korytnačku...Hrdo si plynúcu s oblohou-morom....Je taká krásna...Vidím ako sa usmieva...A ..A má sen...Sen, že raz bude skutočná...Ako bude plávať v skutočnom mori..Plávať donekonečna..

Hm...Vieš krásne rozprávať...Rád sa topím v tvojích slovách...

Viem, ale mám skvelého učiteľa...Ty si ma naučil pozerať pod povrch..

(blažený úsmev)Prestaň, začnem sa červenať...Začína sa ochladzovať...

Viem, musíme už ísť...

Dala mu letmý bozk na čelo, troška neohrabane sa postavila. Ľavou rukou mu pomohla postaviť sa a pravou mu podávala jeho najlepšiu priateľku- Bielu palicu.