Bol to jeden z tých krásnych dní, keď má človek chuť ísť niekam k jazeru, iba sa vyvaliť a opekať si

Rozhodol som sa, že keďže je približne osem miliónov stupňov celzia v chládku, pôjdem k vode. 
Mal som to jedným busom na vlakovú stanicu, že by som potom išiel na vlak a do Borovicovíc na jazero. Tak som do ruksaku zbalil plavky, osušku, dvojlitrovku vody a ešte to chcelo uloviť nejakú žranicu. Otvoril som chladničku a iba tak, holými rukami som premohol desať deka šunky. K tomu nejaké rožky, ktoré práve polihovali na slnku, takže neboli nejakou náročnou korysťou. Zbalené som mal, už iba ísť na ten bus.
Už na zastávke som zistil, že som idiot, pretože neviem ani poriadne zatiahnuť uzáver na PET fľaši. Takže som stratil asi deci, možno dve, vody. To znamenalo o čosi kratšiu dobu prežitia, ale v ten deň som sa cítil silný a navyše, pred odchodom som sa poriadne napil, snáď to teda zvládnem.
Po asi dvadsiatich minútach prišiel vysnívaný autobus a ja som nastúpil, samozrejme idem z konečnej, takže som sa pohodlne usadil, oprel som si hlavu o chladné sklo a iba tak som pozoroval cestu, čo sa iba tak mihala navôkol. Asi po minúte takéhoto sledovania som zaspal, autobusy ma vždy uspávali.
Zobudil som sa na prudkú bolesť v píšťale. Strhol som sa a obzrel - "Vypadni mladý, nielenže sedíš, ešte aj spať budeš, nie ?!" Nejaká stará pani, pravdepodobne tri roky po smrti do mňa trieskala paličkou, aby som sa postavil. Nie som sviňa, uvoľnil som jej miesto. Tá si, mrmlúc ešte nejaké poznámky o počítačových hrách a chľaste, sadla a tvárila sa nasrane. -Ešte ty sa tvár- hovoril som si v duchu.
Zrazu som si uvedomil, že autobus už nie je taký, do akého som nastúpil. Bolo v ňom niekoľko desiatok, možno tisícok ľudí, ktorí sa tlačili na seba... a samozrejme aj na mňa. Autobus bol preplnený bežnými občanmi, dôchodcami, ale aj malými uvrešťanými deťmi, a aby toho nebolo málo, boli tam aj nejaké psy. Teplo v dopravnom prostriedku bolo neuveriteľné, otvorené bolo iba jediné okno a ja som začal rozmýšľať nad tým, ako dobre musí byť v pekle.
"Prosím vás, mohli by ste otvoriť okno, nedá sa tu dýchať." oslovil som nejakého chlapíka v mikine vyrobenej pravdepodobne z cirkusového stanu, čo sa veľkosti týka.
"Daj pokoj, tučko, zves ruky a hneď tu bude lepší vzduch!" povedal hlbokým, ťažko reperským hlasom, na čo mu jeho kamarát plesol po ramene a začal sa škeriť, ako by práve prekonával mozkovú príhodu.
Keď tučko, tak tučko, ako myslíš. Úplne bez hanby som sa predral k nemu a otvoril som okno, pričom som si dal záležať na tom, aby som sa všetkými spotenými časťami môjho tela obtrel o jeho 7XL mikinu. Reagoval na to zhnusene, keďže moje pyžmo ho na čas ochromilo, nebol schopný útoku.
Vrátil som sa na svoje miesto, postavil som sa nad polomŕtvu babičku a čakal na príchod na stanicu. "Revízia cestovných lístkov." ozvalo sa celým autobusom. Nastala mela, pri ktorej sa neplatiči hrnuli ku dverám a ostatní sa tlačili na ich miesta, aby si konečne sadli.
"Buzeranti." zamrmlala babička a už bola pri dverách.
-Tak ti treba, stará, teraz si to odserieš.- pomyslel som si a spokojne som sa usmieval, sediac na mojom pôvodnom mieste. Na výzvu o vydanie môjho cestovného lístka som siahol do vrecka nohavíc a nevytiahol som nič. "Kde mám, kurva, peňaženku ?!" "To ja neviem, mladý, ale pohni si, nemám celý deň." Revízorov nepríjemný pohľad mi hovoril, že buď nájdem peňaženku, alebo som v riti. Prehľadal som komplet všetko, čo som mal na sebe, aj ruksak, no peňaženky nebolo. Je čas na plán bé.
"Pán revízor, ja naozaj mám električenku, len som si asi zabudol peňaženku doma, ale skutočne električenku mám."
"No, mladý, bude ťa to stáť 40 eur, nič sa nedá robiť." Bol to jeden z tých hnusných typov, čo boli priestorovo výraznejší ešte viac, ako ja, dokonca mal aj šesť briad a tvár ako buldog. Veľmi škaredý buldog. Od hiphoperov vpredu sa ozývalo samé "Čoooooo" a "Nechcel by sooooom." na čo mi sa mi skoro pustila krv z nosa, ale vydržal som to.
"Tak mi vypíšte tú pokutu, mne sa nechce vystupovať a utekať," snažil som sa to ešte zachrániť humorom, ale revízor iba vytiahol svoje papiere, ja som mu dal občiansky, ktorý mám našťastie vždy pri mobile a vypísal mi pokutu na 40 eur.
-Boha, to je deň.- hovorím si. To som zatiaľ netušil, že najhoršie ešte len príde...
Sedím v preplnenom autobuse, otvorené sú už dve okná, som ľahší o 40 eur, ktoré som ešte ani nezarobil, voda v batohu mi už asi aj zovrela a šunka bola pravdepodobne v štádiu rozkladu. Nič to. Hlavne, že sa okúpem. Na ďalšej zastávke vystúpili tí dvaja "bráchovia" a nastúpilo asi tristo ľudí, medzi nimi jedna mamička s dvoma, asi osemročnými deťmi. Znie to nie až tak zle, vzhľadom na to, že mamička bola celkom pohľadná, ale na hovno bolo, že išli pravdepodobne z opekačky. Smrdeli dymom a ešte ktovie čím, boli celí zadrbaní a ja som potreboval, aby niekto otvoril ďalšie okno. Zúfalo, ako drogu. Vtedy sa mamička zobrala a zavrela jedno okno. Takmer som z toho dostal žlčníkový záchvat, mal som vážne na mále.
"Prosím vás, mladá pani, mohli by ste zavrieť aj to druhé okno ? Malý mi totiž spadla do potoka, nechcem, aby prechladol." požiadala mamička prístojacu slečnu, ktorá rada, ešte k tomu aj s úsmevom, okno zatvorila.
"Sakra, pani, veď autobus nemá ďaleko od toho, aby sa roztopil, predpokladám, že chladiaca tekutina mu už dávno zovrela a vy si myslíte, že vám prechladne decko?!" vybuchol som, pretože v autobuse vzniklo ukrutné teplo.
"A ty čo si, fyzik, mladý ? Sa to takto vyjadruješ. Porodil si už dve deti ? Alebo si bol na vojne, že sa tu rozkrikuješ ? Láskavo sa netvár, že si zjedol všetku múdrosť sveta. Zasran!" Kupodivu ma takto neoslovila mamička, ale nejaký dôchodca, ktorý si tiež vybojoval svoje miesto a určite mal pocit, že je to trón, dokonca som aj chvíľu hľadal gašpara...
Rozhodol som sa už radšej mlčať, nie však pre to, že by som sa dedka bál, alebo že by som si myslel, že má pravdu. Mlčal som pre to, lebo som sa mal obavy, že mi od toho tepla vyschne v hube. Dokonca som aj zrýchlil intenzitu žmurkania, nech sa mi zavlhčujú oči.
Ešte ma čakala zhruba polovica cesty a ja už som mal naozaj dosť, celý svet bol očividne proti tomu, aby som sa okúpal a opálil, ale ja som sa aj tak odhodlal vydržať až do konca. Spomenul som si na to, ako som kedysi chodil k babke, tam sme sa kúpavali v Dunaji a bolo nám tak strašne fajn, no to som bol ešte malý. Keď nám vždy babka k Dunaju priniesla obed, väčšinou mäso, knedlu a kapustu... Cítim kapustu. Zhnitú kapustu, čo to do riti ?! Začal som sa obzerať a dôvod zápachu mi bol po chvíli jasný. Ten malý zasran, čo ešte aj drbol do potoka a špekáčiky mal až za ušami hodil poriadnu šabľu na okolostojacich. Bol to celkom pekný pohľad a ja som sa škodoradostne usmieval, mal som chuť na tých ľudí ukazovať a nahlas sa smiať, ale mal som čo robiť, aby som sa z toho smradu nepovracal aj ja. Začala zúrivá vrava, ja som rozumel iba slová ako "zasran", "otyčkoval", "do riti", "prepáčte" a "ty vole, ten jakú hodil".
"Prosím vás, otvoríte okno ?" spýtal som sa mamičky najposmešnejším a najpohŕdavejšim tónom, aký som zo seba vedel vydať. Už-už mi išla vysvetľovať, aký som envychovaný, keď zrazu PRÁSK ! Rana ako z dela.
-Niečo sa posralo- hneď som si povedal a začal som sa modliť ku všetkým bohom, aby to nebolo veľké. Autobus zastavil, ľudia si prestali všímať svoje ovracané odevy a začali sa sústrediť na to, čo sa stalo. Samozrejme, vodič zastavil veľmi prudko, takže starček, ktorý ma pred chvíľou poučoval o tom, ako sa správať k mladým mamičkám, vyskočil zo svojho sedadla a cestou na zem zrazil k zemi nejakého pána, ktorý stál a nevinne počúval svoj iPod. Schuti som sa na tom zasmial, až ma bolelo brucho a čakal som, či vodič naštartuje, alebo nie. Ten však vystúpil, obišiel si autobus, otvoril všetky dvere a spustil : "Nó, vyzerá to tak, že mi jaksi puklo oné, koleso. Niekto na cestu rozsypal bazmeg... klince mysím. Sorry, ale budete musieť ísť pešo. Tak, veľa šťastia."
- Okej, tak toto sa viac posrať hádam nemohlo, ale pohodička, počkám na iný spoj, ten ma tam hodí rýchlo,- hovorím si. Aj by som nadával nahlas, ale pochybujem, že by som prehlušil ostatných ľudí, ktorí nadávali, čo im hrdlá stačili. Vystúpil som, pomaly som sa nadýchol čerstvého vzduchu, dokonale mi naplnil pľúca... "Ty zasran!" započul som, ale hneď na to som zacítil prudkú bolesť v rozkroku, ktorá vyskočila až do obličiek, možno aj do končekov prstov. Od samej bolesti som sa zvalil na zem a zatemnilo sa mi pred očami. Otvoril som oči, začínal som si uvedomovať realitu, zopár ľudí stálo nado mnou s ustráchanými pohľadmi, zopár so škodoradostnými a bol tam aj ten starček z autobusu: "Kvôli takým, ako si ty, milý sopliak, teraz budem čakať tri minúty na ďalší autobus. Hráte počítačové hry a potom rozhadzujete na cestách klince. Neviete, čo od dobroty. A navyše, toto ťa odnaučí smiať sa starým ľuďom, keď spadnú!" povedal, a ešte raz mi poriadne drbol svojou paličkou do gulí. Ešte chvíľu som sa tam váľal v ukrutných bolestiach, no nakoniec som sa postavil a pozeral som, ako mi odchádza aj ďalší bus. Pomaly, veľmi pomaly a s veľkými bolesťami som sa presunul k tým papierom, kde píšu, kedy chodia spoje. Ten môj mal ísť za štyridsať minút. -Otočím to ?- uvažujem...
A to ti poviem, milý čitateľ, otočil som to. Vrátil som sa domov. Som síce o 40 eur ľahší, bolí ma všetko, čo ma bolieť môže, som nasraný, smrdím od potu, ale aj tak - ležím na lehátku na balkóne, v ruke mám vychladené pivo dvanástku nohy mám v lavóri so studenou vodou a počúvam správy v rádiu : "... a dáme zahrať aj pesničku pre všetkých tých, ktorí sa vybrali do Borovicovíc na jazerá, je nám naozaj ľúto, že kvôli kontaminácii vody museli zavrieť..."