Roztápam sa v tebe
http://citanie.madness.sk/view-36399.php
Ako vonia les po osviežujúcom letnom daždi? T vôňa sa vám zapíše do pamäti je neopísateľná no predsa svojská, vôňa raja! Predierala som sa pomedzi stromi a zhlboka dýchala. Aj napriek tej nádhernej a čarovnej atmosfére sa ma zmocňovala panika. Kde je? Nestalo sa mu niečo?
Pár metrov predo mnou sa objavil voľný priestor cez ktorý prenikalo jasné slnečné svetlo. Potkýňajúc som sa rozbehla. Slnko ma na chvíľu oslepilo.
Nič.
Unavene som klesla na kolená a čakala na koniec. Nie je tu, možno bol len výplodom mojej fantázie. Pocit akoby mi niekto vysal všetok kyslím z pľúc ma oberal o poslednú silu.
"Deje sa niečo?"
Zdvihla som hlavu. Do pľúc mi konečne vnikol kúsok vzduchu. Stál pár metrov predo mnou, ležérne opretý o kmeň stromu s tým svojím mačacím úsmevom. Pomaly som vstala,kolená sa mi klepali no nezradili ma. šla som pomaly k nemu, každý krok som zvážila, keby teraz zmizol bolelo by to viac než čokoľvek iné. Kurevsky by to bolelo!
"Si v poriadku?" spýtal sa znova, obava v jeho hlase sa znásobila. Krok za krokom,posledný voľný priestor medzi nami. Vpadla som mu do náručia a konečne sa poriadne nadýchla. Som zachránená. Objímal ma pevne no nežne. Trochu som sa odtiahla aby som mu videla do očí.
Hľadela som do dvoch kúskov ľadu, do hlbokého priezračného no tajomného mora. Toto predsa nemôže byť možné. Jeho karamelové oči sa zmenili na nebesky modré. Hrdlo mi zvieralo neviditeľné lanko a dusilo ma. Zreničky sa mu zväčšili, nevinný úsmev nahradil úsmev plný zmyselnosti a túžby. Sotil do mňa, nie však príliš silno, akoby mal tie pohyby už dávno nacvičené alebo boli pudové?! Chrbtom som narazila o kmeň stromu, cítila som ako sa mi z jazvy na bedrách spustila teplá lepkavá krv. To všetko...akoby som znova bola s ním, akoby som znova bola s Filipom. Celým telom sa ku mne pritlačil. „Vzrušuješ ma." Zašepkal tichým zastretým hlasom a ja som si už bola istá, že toto je sen-moja osobná nočná mora. Toto sa predsa nemohlo stať!
Celou silou som doňho strčila a otlačila ho od seba. Vyzeral ako on, stále to bol výzorom on okrem tých očí. Tie patrili Filipovi, boli top oči do ktorých som hľadela ked som chcela zabudnúť. Bol tajomný, príťažlivý a hlavne zlý. Ked niekoho využijete mali by ste platiť, vedela som, že to raz príde no nečakala som, že takto.
„Deny.."
celá som sa roztriasla. Miesto ktoré sa mi na začiatku zdalo rajom mi v tejto chvíli pripadá ako moje osobné peklo na zemi.
„ľúbiš ma?" spýtal sa hlasom ktorý nepatril jemu. Matej...Pamätám si ked to povedal, rovnakým tonom, s rovnakým postojom. Posledné šťastné chvíle, ako na nový rok tak po celý rok, trápne silvestrovské výbušniny okolo nás, jeho zhorená bunda a moje slzy.
Podišiel ku mne, jemne ma chytil okolo pása. „ľúbiš ma?"
Zo zápästia sa mi pustila krv. Kvapka po kvapke padala na zem. Minulosť ťa skôr či neskôr dobehne, aká ironia. Práve tu a práve teraz, práve ked som bola šťastná. Po lícach sa mi kotúľajú slzy a spolu s nimi ešte niečo. Rukou sa dotknem tváre, jen to hmota telovej farby. Srdce mi začne biť v nepravidelnom tempe. Roztápam sa?! Miznem?!
„ľúbiš ma?" spýta sa ma znova a ja len chabo prikývnem. Z rúk mám už len kýpte. Pritlačím sa k nemu a snažím sa ho objať. „Tak mi to povedz!" povie zúfalo zatiaľ čo sa mu strácam v náručí.
„ľúbim ťa." Zašepkám odovzdane skôr než sa celkom rozpustím.