Linkou 21

Jaro Pavlovský to v živote ľahké nikdy nemal.

Starší brat, Laco, ten bol vždycky vpredu. A dvaja mladší - dvojčence. Veď viete. Ťuťu-li-muťuli, každý na jedno kolienko a cumlíky do úst. Synátorov si maminka popestuje, Lacko, ten si musí trošku oddýchnuť a Jaro, ten nech umyje riady.

O trochu sľubnejšie to vyzeralo hneď po výške, keď dostal svoje prvé miesto.  Teplé, daniarske, zašité v maličkej kancelárii. Nič moc, ale niekde sa začať musí. Kariéra naňho predsa ešte len čaká.

A potom to prišlo. Žena. Deti. Pri spätnom pohľade ťažko povedať, čo z toho bola väčšia chyba. Najprv prosíkala, plakala, trucovala, že iba jedno. Aj to len také malé. No len čo povedal, že jedno decko hej, už to bolo v čudu. Tá potvora ich nakotila päť!

Zo slobodného samca plešatý tato. A takto to vlastne aj celé začalo. Raňajky, autobus, robota, autobus, večera, telka, posteľ. Raňajky, autobus, robota, autobus, večera, telka, posteľ. Prvý pondelok v mesiaci sex a raz do roka dovolenka.

Ozaj, autobus. To najhoršie z najhoršieho. Momentálne tam čučí už sedemnásť minút, polo čulý, polo spiaci, rozmýšľa nad životom - nič extra, potom nad smrťou a nálada sa mu postupne dvíha. Ak sa nestane nič mimoriadne, presne o dvanásť minút vystúpi a o 7.36 bude v práci. A ak naozaj k ničomu mimoriadnemu nedôjde, pravdepodobne tu dovtedy zaspí.

Olovená hlava zvalená o sklo. Oči sa celkom držia, vytrvalo klipkajú a túlajú sa po kope natlačených upotených tiel. Je ráno a slnko pečie ako na poludnie. Je ráno a v tomto autobuse to už páchnuť horšie nebude ani po celodennej šichte.

 Jaro sa túli k oknu, najradšej by z neho vyskočil, a od šedo-čiernej hmoty tlačiacej sa naňho zo všetkých strán, drží svoj nos čo najďalej. Proti celej tej mase je opustený ako prst. A v tom - on. Uprostred umastenej hmoty stojí chlap, ktorého už kdesi videl.

Dlhé vlasy zvlnené po celej hrudi. Oči obtiahnuté čiernou. A prsia. Tie opis nepotrebujú, na chlapoch sú čudné vždy. Možno si tam napchal iba ponožky, možno ide o dômyselnejšie vypchávky, ale každopádne: ten slizúň slizký priteplený má na hrudi kozy! Preboha!

Jaro, teraz už celkom nalepený na okno, vyťahuje slúchadlá a zatláča si ich hlboko do uší. Hudba, ách, príjemné. Mal by to robiť častejšie. Možno aj celý deň. To najpodstatnejšie  vie predsa ukázať aj rukami. A na zvyšok sa môže vysrať.

Zatvára oči a ide myslieť na niečo pekné, nech sa z tohto autobusu dostane čo najskôr. Napríklad... včerajšok. Čo príjemné priniesol včerajšok? Raňajky, autobus, robotu, autobus môžme vypustiť, tam sa toho zomlelo málo. Zostáva večera, telka, posteľ. Večera - nič. Cestoviny s mliekom a hrozná nuda. Takmer na pol hodiny im vypadol zvuk. Telka - tiež nič.  Najprv pätnásť minút reklama, potom nejaká... Ale počkať! Potom net! Krátko po jedle išiel predsa na net. A tam stretol to nežné stvorenie.

Volala sa Maťa. Mala dvadsaťtri. Milá tvárička, dievčenská postava - ukázala mu aj niekoľko fotiek. A písala. Hej, hej, písali si veľa. To bolo príjemné. Konečne! Prí-jem-né. Na to v tejto chvíli potrebuje myslieť...

 Otvára oči a okamžite vyťahuje mobil. Osem dvadsať. Kurva! On tu zaspal! To ho nemá kto zobudiť? Autobus stojí, šofér k nemu pochoduje vyľudnenou uličkou.  Vo vnútri zostali už iba traja. Vlasatý prsnáč sa rozťahuje na sedadle hneď vedľa.

A ten teploš sa na neho usmieva! Jaro bude čo nevidieť grcať.

*  *  *

František Mráz jazdí na tejto linke už svoj jedenásty rok. Sám tomu veľký význam nepripisuje, ale žena mu tie roky ráta a na svoje počty nedá dopustiť.

„Ja ešte 34. A ty máš byť... ak to dovtedy zase neposunú, ty skončíš o 37 rokov. A potom dôchodok. Autobus zbohom a budeme môcť..." ukazovala mu nedávno svoje prepočty.

„Elektrobus!" skočil jej do reči.

„Čo?"

„Elektrobus! Koľko razy ti to mám ešte opakovať? E-lek-tro-bus. Nie autobus, elektrobus! Elektrobus, elektrobus, elektrobus! Fakt nevidíš ten rozdiel?"

A ku tým všetkým „autobusom" ešte aj tieto horúčavy. Zababušený v košeli a hrubom saku s logom dopravnej spoločnosti dnes ide vyslovene skapať.

Osem dvadsať. Autobus stojí a Fero si vyzlieka sako. Po ukončení jazdy to predpis dovoľuje. Vyťahuje kus chleba, na kolená si rozkladá obrúsok a hltavo sa púšťa do raňajok.

Nemá v sebe ešte ani druhé sústo a už aj musí vstať. Čosi tu nesedí. Dvaja páni neopustili vozidlo! Jeden malý, zavalitý, s kufríkom na kolenách a hlavou opretou o sklo; druhý vyšší, dlhovlasý, tvárou nalepený k nemu.

Fero k nim okamžite pochoduje uličkou. Vtom sa pán pri okne zobúdza. Obzerá sa okolo seba, zdesene hádže pohľad na hodinky a škaredo nadáva. Bleskovo opúšťa elektrobus.

*  *  *

Matej Kukučka sa taký už narodil. V domove mu na to neprišli, ale akosi divne sa cítil už vtedy. Neskôr, keď to v ňom všetko akosi dozrelo, vyšiel s pravdou von. Ľudia si na to predsa musia len zvyknúť. Ale oni si nezvykli.

 Okolo seba tých ľudí pritom veľa nikdy nemal. Svojich rodičov nepoznal. Na kamarátov z domova si nepamätá, kolegov mení s prácou ako ponožky a vlastnú rodinu si zatiaľ nezaložil.

 Dobre, dobre, uznajme, že z tohto pohľadu to s Maťom trikrát najlepšie nevyzerá. Ale on opustený rozhodne nie je. Nie, nie, nie on predsa ľudí vyslovene ľúbi. Autobusy, preplnené ulice a nákupné centrá. Maťo svoju rodinu vlastne už má!

Vážnejšiu známosť si však zatiaľ našiel iba raz. Volal sa Samko. Bol veľmi vysoký, chlapisko ako hora. Za pár mesiacov si na seba zvykli, všetko klapalo a mali sa radi.

A v novembri to prišlo. „Samo je mŕtvy!" Na ten deň si Maťo pamätá dokonale, dozvedel sa to od Samkovej sestry. Bola to šupa. Zavretý v byte zostal niekoľko dní. Koncom týždňa Samkovi posledný raz napísal na nástenku a potom jeho profil definitívne zmazal. Bodka. Koniec. Amen. Bol jediný, kto poznal jeho heslo z Facebooku.

Po nejakom čase konečne našiel pekný cintorín. Otvoril mu tam účet a zaplatil za sviečku. Na niekoľko mesiacov ho to celkom zložilo.

Ale čas plynul. Život musel pokračovať. Havajská košeľa, klobúk, pekná retiazka a šup medzi ľudí. Ide sa ďalej. Človeka ako Samko odvtedy síce nenašiel, no aspoň sem-tam sa nejaká tá známosť predsa len podarila.

Naposledy istý... bože, ako sa to len volal?  Kokšino, to vám bol chlap! Dvadsaťosem rokov, slobodný, a s pekným bývaním. Vysoký ako Samko a to telo, to nemá chybu. Maťovi dokonca poslal aj svoje fotky, nebolo o čom. A dnes večer sa na nete stretnú znovu!

Dovtedy toho Maťo na programe nemá veľa. Pravdupovediac, na programe okrem toho dnes nemá nič. Ráno nastúpil na autobus a odvtedy sa vozí. Najprv tu bolo plno. Všade veľa ľudí, rozpálené telá sa tlačili jedno o druhé - takže zakaždým, keď potreboval prejsť z jedného konca autobusu na druhý, musel sa o každého obtrieť.

A teraz tu zostali sami. On a tento smiešny ujko. Vyzeral dosť unavene, ktovie či práve, chudáčik, nezaspal do práce. Možno ho preberie, keď mu jemnučko fúkne do očí.

Nakláňa sa k nemu, chvíľu si jeho tvár  prezerá zblízka a už-už ide fúknuť, keď ten muž z ničoho nič otvára očká. Pozerá na hodinky, potom šibne pohľadom Maťovi do tváre a splašene vyskakuje na nohy. Škaredo nadáva a letí z autobusu ako pomätený.

Aký rozkošný ujo! Škoda, že taká hanblivka.

Po chvíli vyháňa šofér z autobusu aj Maťa a ten sa musí vyteperiť von. Mieri do blízkeho supermarketu, tam býva vždy poriadne plno. Do večera predsa treba ten čas nejako zabiť.

A potom je na rade - Jaro.

Konečne! Na to meno si nevedel spomenúť ani za svet.