Miesto

Spisovateľ/ka: johny45 | Vložené dňa: 14. mája 2005
http://citanie.madness.sk/view-366.php

Celé vonkajšie aj vnútorné prostredie vypĺňala zvláštna nálada. Bola to vôňa a chuť a žiarivé farby nedeľného letného popoludnia. Boli to cez stromy prenikajúce žlté lúče rozprávkového slnka, bola to silná, prenikavá vôňa listnatých a ihličnatých strážcov prírody. V lese bolo celkom ticho, zvieratá mali poobedňajšiu siestu. Ticho a pokoj vychádzali aj z malého domčeka medzi stromami. Vyžarovala odtiaľ vôňa domova. Všetci vnútri oddychovali po dobrom, z láskou uvarenom obede.

„Mami, mami, dedko ide!“ zakričalo radostne stojac pri okne malé dievča, ktoré kývali starému mužovi, pomaly kráčajúcemu po lesnej cestičke smerom k domu. Dievča malo sedem rokov, ale vyzeralo trochu staršie. Dedko mal sedemdesiatšesť a na jeho chôdzi a výraze tváre bolo vidieť, že už toho v živote veľa zažil. Vnučka sa rozbehla k dverám, ale pri nich už stála mama a otvárala ich. Otec, ktorý sedel v kresle, zatvoril noviny a odložil ich na veľajší stolík. Vnuk s počtom rokov desať práve dojedol zákusok, ktorý dostal zato, že poctivo spapal celý obed. Tanier nechal stáť na stole a zliezol zo stoličky. Na svoj vek bol dosť malý. Patril medzi najmenších v triede.

Keď vstúpil dedko do domu, vkročila s ním aj váženosť a skúsenosť. Nie vážnosť, dedko bol vždy veselý človek, ale všetci k nemu mali patričnú úctu. Najprv sa zvítal s mamou a potom sa naklonil k vnučke, aby ju objal a pobozkal na líce. Otec vstal z kresla a vnuk sa rozbehol k dedkovi s otvorenou náručou. Po tom, čo sa všetci zvítali, dedko si sadol do kresla, stojaceho vedľa otcovho. Otec sa tiež posadil a mama išla urobiť kávu. Robila to už automaticky, vždy keď prišiel. Dedko si dal rád poobede jednu kávu a tá jej mu chutila najviac. Aspoň to vždy tvrdil.

„Tak čo, boli ste dobrí ?“ opýtal sa detí, ktoré sedeli na pohovke oproti. Pýtal sa ich to vždy, aj keď vedel, že od nich dostane zakaždým tú istú odpoveď.

„Áno dedko, boli sme,“ povedal s úsmevom vnuk a jeho sestra prikývla.

„Neklamte ma, viete, že keď budete klamať, narastie vám dlhý nos.“

„Ale my sme boli dobrí dedko,“ uisťovala ho vnučka, „neklameme.“

„No dobre, keď to hovoríte...“ povedal dedko tváriac sa, že ho presvedčili.

Otec sa ho popýtal na bežné veci. Ako ide život a tak. Dedko odpovedal, že všetko je po starom, ako obyčajne.

„Pomaly sa trápim,“ bola to jeho obvyklá odpoveď na otázky podobného typu. Deti ale takéto veci nezaujímali. Čakali na niečo iné.

„Už sa to nesie,“ oznámila mama a priniesla tácku s troma šálkami kávy. Položila ju na stôl medzi gaučom a dvomi kreslami. Sadla si medzi deti a nabrala si plnú lyžičku cukru do kávy. Potom posunula cukorničku na druhú stranu stola. Po lyžičke si nabrali aj dedko a otec.

„Dedko, povedz nám nejaký príbeh,“ prosil vnuk.

„Áno,“ pridala sa vnučka.

„Nechajte dedka oddýchnuť. Nemusí vám vždy niečo rozprávať, veď len teraz prišiel,“ pokarhala ich mama.

„Nevadí,“ ubezpečil ju rozhodne vnuk.

„Ja viem, že vám to nevadí, ale dedkovi áno,“ namietala mama.

Dedko bol rodený rozprávač. Vedel dokonale pútavo podávať deťom historky, ktoré sa mu stali, ktoré sa stali niekomu známemu, alebo ich jednoducho niekde počul. Skoro vždy, keď k nim prišiel na návštevu, porozprával deťom nejaký príbeh. Väčšinou ho to bavilo, ale niekedy to deti stálo dlhé chvíle prehovárania a sľubovania, že mu zato prídu na oplátku s niečím pomôcť. Samozrejme, na svoje sľuby vždy na druhý deň zabudli.

„No dobre, poviem vám jednu príhodu, keď inak nedáte,“ povedal po dlhom naliehaní. Vytiahol z vrecka fajku a začal si ju napĺňať tabakom. Dedko fajčil fajku od svojich tridsiatich rokov, ale iba občas. Bol vlastne takým víkendovým fajčiarom. Ale vždy, keď rozprával nejakú príhodu, musel si ju zapáliť. Deti boli zvyknuté na pach jeho tabaku. Už poznali rôzne vône, ktoré používal. Niekedy si priniesol aromatický tabak, ktorý voňal ako vanilka, inokedy to bola zasa vôňa višne. Tieto tabaky mali deti rady, pretože od nich vždy rozvoniaval celý dom. Tentoraz mal ale obyčajný tabak, ktorého pach ich nijako zvláštne nelákal.

Keď si naplnil fajku, usadil sa do najpohodlnejšej polohy a zapálil si ju. Niekedy spotreboval štyri, niekedy aj viac zápaliek. Tentoraz mu stačili dve. Natiahol nohy pod stôl, prekrížil si ich a začal rozprávať.

„Dobre, dnes vám poviem príbeh, ktorý som počul od môjho vzdialeného kamaráta, Romana.“ Niekoľkokrát si potiahol z fajky a vyfúkol veľký kúdol dymu. „Stalo sa to pred piatimi rokmi. Vybral sa jedného dňa s priateľmi na ryby. Nebol to žiaden profesionálny rybár. Bol to jeho koníček a vlastne vtedy s rybárčením iba začínal. Poznal veľa miest, kde sa dajú chytiť veľké ryby, ale často skúmal aj nové miesta. Raz mu jeden kamarát Jozef povedal o mieste, kde by mohlo byť dosť rýb, ale ešte nikdy tam nechytal. Tvrdil však, že tam nikdy nevidel ani žiadneho človeka.“

„Prečo chcel vyskúšať iné miesto, keď vedel kde sa dajú chytiť veľké ryby ?“ prerušil ho otec.

„On bol totiž posadnutý objavovaním nových miest. To ho možno bavilo viac ako samotné chytanie. Vždy chcel nájsť nejaké nové, neznáme miesto. Ten jeho kamarát mu povedal, že tú zátoku ešte žiaden rybár neobjavil. Tá skutočnosť ho ešte viac priťahovala. Fascinovali ho nepreskúmané zákutia, kde mohol byť úplne prvý. Mal pocit, že je v inom svete. Svete, kde je v tom momente iba on a nikto iný okrem jeho najbližších priateľov. Bol šťastný, keď mohol prejsť cez nepoškodené zarastené kríky, šliapnuť na zelenú neuležanú trávu a sadnúť si na kameň obrastený machom, ktorý predtým nikdy nepocítil pohladenie ľudskou rukou.

Takže sa tam jedného dňa vybrali. Boli traja. Roman, Jozef, ktorý to objavil a ešte jeden kamarát Martin. Zobrali si udice, návnady a všetko potrebné vybavenie. Keď prišli ku cieľu, chvíľu blúdili po lese, pretože Jozef si nepamätal presnú cestu. Ale nakoniec sa tam predsa len dostali. Bolo to rameno rieky ktorá tečie aj cez tento les. Hľadali prijateľné miesto, kde by sa mohli zložiť, ale nikde nebol dobrý prístup k vode. Po chvíli ukázal druhý kamarát Martin na betónový most oproti nim. ´Odtiaľ by sme mohli chytať ryby.´ Povedal. Nebola to príliš dobrá pozícia na lovenie veľkých rýb, pretože si nevedeli predstaviť, ako by nejakú ťažkú rybu vytiahli až hore na most. Ale po všetkých ostatných stránkach to bolo ideálne miesto a hlavne kvôli tomu miestu tam predsa prišli.“

Dedko natiahol ruku ku šálke s kávou a napil sa z nej. Zistil, že mu medzitým zhasla fajka. Vytiahol zápalky a opäť si ju zapálil. Niekoľkokrát si potiahol a vyfúkol veľký kúdol dymu. Deti fascinoval dym z dedkovej fajky. Vždy sa pozerali ako sa bude dym ťahať ďalej, aké bude vytvárať obrázky a kedy sa úplne rozplynie. Najzaujímavejšie pre nich bolo, že zakaždým vytváral úplne iné vzorce, väčšinou to boli špirály rôzneho druhu, niekedy všelijaké zaujímavé obrazce, inokedy iba veľký kúdol dymu, ktorý sa otáčal a tvaroval do všetkých možných tvarov. Dedko ale dokázal vyfukovať aj dokonalé kruhy dymu. Občas sa aj on celý čas iba bez slov pozeral na tú zaujímavú vec, ktorú vyháňal zo svojej fajky.

„Čo bolo ďalej?“ spýtal sa zvedavo vnuk.

„Chytili veľkého žraloka,“ povedal so širokým úsmevom a naznačením žraločieho zakusnutia otec.

Dedko sa usmial a pokračoval ďalej.

„Jozef, ktorý to objavil, tvrdil, že je tam veľa rýb. Ale v ten deň sa im vôbec nedarilo.“

„Kam viedol ten most?“ prerušil ho otec, ktorý takéto nezdvorilosti nemá vo zvyku.

„Na druhej strane ... vlastne už v tretej štvrtine mosta bola železná mrežovaná brána. Na nej bolo napísané VODNÝ ZDROJ – VSTUP ZAKÁZANÝ. Bola zamknutá a pravdepodobne za ňou okrem hustého porastu stromov nikto nebol.

Martina najskôr zaujímalo, čo tam môže byť, ale neskôr už všetci nahodili udice a čakali na nejaký veľký úlovok. Vždy tak súťažili, že dali tri udice vedľa seba a sledovali, kto bude mať najväčšie šťastie. Bola to pre nich iba hra a zábava, nie profesionálne rybárčenie.

Ale plaváky pokojne ležali na hladine a nechcelo sa im vykonať ani najmenší pohyb. Po dlhom čase strávenom nahadzovaním udice a čakaním na úlovok všetci vyhladli a vysmädli. Našťastie mali so sebou aj niečo na jedenie a na pitie. Vytiahli si teda všetko z batohov a začali jesť. Po chvíli sa ale niečo stalo. Ozvalo sa hrôzostrašné zaškriekanie kdesi ďaleko. Bolo to ako škrekot nejakého veľkého neznámeho vtáka. Všetci odrazu stíchli a počúvali. Ozvalo sa to ešte raz, ale potom opäť nastalo ticho. Nikto nevedel určiť odkiaľ to mohlo ísť a čo to mohlo byť.“

Dedko sa opäť natiahol po šálke s kávou a napil sa. Deti už boli viditeľne napäté, čo sa stalo ďalej, no nepýtali sa, pretože vedeli, že by to bolo neslušné.

„Už sa začínalo stmievať, ale ryby vôbec nebrali. Môj kamarát Roman už začal pochybovať, či tam vôbec nejaké sú. Odrazu sa Martinovi pohol plavák. Začal ťahať a bol si istý, že niečo ulovil. Pomaly ťahal, ale po chvíli zistil, že sa ryba odtrhla, pokiaľ tam nejaká bola, a vytiahol prázdny háčik. ´Zdá sa, že tu predsa len niečo bude´. Povedal a dal na háčik ďaľšiu návnadu. Nahodil udicu a opäť čakali.

Po chvíli opäť začuli tie čudné škriekavé zvuky. Tentoraz už boli bližšie. Ale stále nevedeli odkiaľ mohli ísť. No čím viac sa stmievalo, ich strach sa zväčšoval a povedali si, že za chvíľu by sa mohli zbaliť a odísť domov. ‘Veď už je aj tak tma a nič sa tu nedá chytiť.’ Snažili sa nájsť výhovorku na predčasný odchod. ‘Ale je to pekné miesto.’ Povzdychol si Roman hľadiac neprítomne do ďalekej tmy. ‘Určite sa sem ešte vrátim.’ Ostatní dvaja zrejme neboli s jeho názorom stotožnení, ale napriek tomu prikývli. Už chceli vytiahnuť a zbaliť udice, keď vtom sa natiahol silón Jozefovej udice a plavák začal očividne skákať po hladine. Jozef k nej pribehol a silno ju chytil. Bolo to niečo naozaj veľmi veľké a silné. Silón sa napínal tak veľmi, že sa báli jeho roztrhnutia. Jozef sa snažil držať to, ale príliš netahať, aby sa mu to...tá veľká ryba neodtrhla. ‘To bude určite nejaký veľký koreň, ktorý sa ti zamotal do udice.’ Mal pochybnosti o pravosti úlovku Martin. ‘To by sa tak nemotalo. Veď mi to trhá udicou.’ Snažil sa ho presvedčiť Jozef. ‘Možno je taký silný prúd, korý ti to ťahá.’ Nechcel Martin stále priznať, že Jozef by mohol naozaj chytiť niečo veľké.

Odrazu sila, ktorá ťahala udicu, povolila, Jozef stratil rovnováhu, zapotácal sa niekoľko krokov dozadu a len z veľkou námahou sa mu podarilo nakoniec ustáť. Hneď nato niečo vo vode silno šplechlo a akási vec vyskočila do výšky. Bola to obrovská, asi dvojmetrová ryba-netvor, s veľkými zubami väčšími ako žralok. Vyskočila až nad most a tými obrovskými tesákmi sa zahryzla Jozefovi do krku. Ten ju chytil oboma rukami, bránil sa, ako mohol, ale tá veľká znetvorená ryba ho svojou váhou a zotrvačnosťou prevážila a spolu spadli cez druhú stranu mosta do vody.

No a to je koniec milé deti.“ Zakončil po chvíli odmlky rozprávanie.

Deti najskôr na seba a potom na dedka nechápavo pozreli.

„A čo sa stalo ďalej?” Rozprávanie evidentne zaujalo aj mamu. „Čo sa stalo s Jozefom? Zachránili ho? A čo bolo s ostatnými?“

„Jozefa nemohli zachrániť. Bola už tma a keď padol do vody, už nepočuli žiaden zvuk a nevideli žiadny pohyb, aby mohli zistiť, kde je. Vrátil sa odtiaľ iba sám Roman.“

„A čo Martin? Ako je možné, že sa nevrátil? Čo sa prihodilo jemu?“ čakal napäto na odpoveď otec, aj napriek tomu, že tejto historke vôbec neveril.

„Tiež som sa pýtal, ale Roman o tom nechcel hovoriť. Vždy, keď som sa snažil od neho niečo o tom zistiť, povedal, že na to nechce ani myslieť, alebo so zvláštne zachmúreným výrazom odbočil od témy.“

Dedko dopil už skoro studenú kávu a vyklepal popol z fajky na dokrčený papier, ktorý vytiahol svojimi zvráskavenými rukami z vrecka hnedého saka, keďže v tomto dome sa nefajčilo a tým pádom tu ani neboli žiadne popolníky.

Mama vstala, zobrala dedkovu šálku a papierik, ktorý zabalila tak dôkladne, aby z neho nevypadla ani smietka popola. Kým odnášala aj svoju a otcovu šálku do kuchyne, v obývacej izbe bolo ticho.

„Dedko, poďme sa tam pozrieť,“ prerušila mlčanie dcéra.

„Áno dedko, poďme,“ pridal sa nedočkavo syn.

„Nechajte dedka. Myslíte si, že s vami pôjde všade, kam budete chcieť? On už nieje mladý, nemôže toľko chodiť,“ dohovárala im mama vracajúc sa z kuchyne.

„Ale prečo nie, veď je nedeľa, krásne počasie na prechádzku, a nieje to ďaleko. Do večera by sme boli určite naspäť,“ podporil dedko malých zvedavcov a možno aj svoje presvedčenie, že nieje až taký starý, aby nezvládol malý výlet.

Deti upreli prosebný zrak na mamu a čakali na jej súhlas. Tá sa najskôr spýtavo pozrela na otca, ktorý iba pokrčil plecami a potom oznámila: „Dobre, tak teda choďte. Ale spýtajte sa aj otca.“

Deti bez slova, ale s veľkou nádejou na neho pozreli.

„Pôjdem s nimi,“ pozrel otec na mamu. Tá bez nejakého veľkého nadšenia prikývla.

„Dám vám niečo na cestu?“ prejavila svoju starostlivosť rozvážna ženská hlava rodiny.

„Netreba,“ povedal dedko, „veď to nieje ďaleko a nebudeme dlho.“

Štyria zvedaví ľudia sa teda vybrali na cestu, ponorili sa do širokých pásov slnečného kúpeľa, ktoré ich obklopovali. Dedko kráčal pomaly a rozhodne, otec s ním občas prehodil pár dospeláckych slov a deti bez toho, aby vedeli kam idú, pobehovali niekde ďaleko vpredu, pod občasným kontrolným pohľadom dvoch mužov. Dcéra so synom si vychutnávali vôňu ihličia, húb a lesných plodov. Pozorovali farebné motýle, náhliace sa mravce a akrobatické veveričky. Tento les poznali veľmi dobre, veď tu žili od narodenia, ale vždy ich zaujalo niečo nové, niečo, čo ich nútilo skúmať to zázračné okolie a klásť dospelým často nepochopiteľné otázky.

Po rýchlo ubiehajúcom čase prišli konečne k miestu, kde dedko všetkých zastavil a vážnym pohľadom skúmal hustý pás stromov, ktorých malé medzery boli, akoby naschvál, prerastené konármi vysokých kríkov.

„Pozrite, tu bol kedysi vyšľapaný chodník. Akoby tu začínal, aj končil,“ ukázal dedko na zem, kde boli slabé stopy niekdajšej lesnej cestičky. „Musí to byť tu. Keď mi to ukazoval...bolo to už dávno, ale pokiaľ ma pamäť neklame, musí to byť cesta k tomu miestu.“

Deti chceli ísť samozrejme prvé, tak im otec s dedkom pridržali konáre, cez ktoré sa vďaka svojmu vzrastu poľahky dostali. Dvaja dospeláci to mali o niečo ťažšie, ale nakoniec sa im podarilo s malými škrabancami preniknúť tú zelenú hradbu.

Keď boli všetci bez väčšej ujmy na druhej strane, naskytol sa im pohľad na stromami obklopenú, ale nie vyplnenú, nedotknutú prírodu, kde neboli, okrem jednej veci, žiadne známky ľudskej prítomnosti počas veľmi dlhej doby. Pred nimi sa rozprestierala široká lúka, okolo lietali rôzne druhy farebných vtákov, z ktorých niektoré boli pre nich neznáme, tráva, stromy a mach boli zelenšie, ako tá najzelenšia farba v ich lese. Kŕdle lietajúcich motýľov vytvárali pred nimi neuveriteľné kaleidoskopické obrazce a všetko, na čo dopadli slnečné lúče, sa rozsvecovalo nádhernou spievajúcou farbou. Niečo ale mierne narúšalo ich príjemné očarenie. Bola to cestička pred nimi. Táto nebola zabudnutá, nejasná, vyzerala, akoby ju ľudia svojou chôdzou často obnovovali. Jeden jej koniec sa spájal s tými nejasnými náznakmi lesného chodníka, pri ktorom sa vtedy zastavili, aby mohli prejsť na druhú stranu, ale akoby spolu nemali vôbec nič spoločné. Druhý koniec hnedého hada vyrytého v pôde ich viedol ďalej dovnútra tejto úžasnej nádhery. Nemuseli ísť dlho, aby sa dostali ku zátoke o ktorej dedko rozprával. Bolo to úzke rameno rieky, ktoré do nej ústilo v dohľade ich zrakov. Voda vysielala oproti slnku miliardy oslepujúcich hviezdičiek a jej zvuk sa nevtieravo a nežne vlieval do uší užasnutých pozorovateľov.

Už vtedy zazreli malý betónový most, ktorý prechádzal ponad striebornú tekutinu. Druhá strana riečneho ramena sa točila do pravej strany tak, že niekoľko metrov daľej videli už iba nízke skalné útesy, držiace na svojich chrbtoch hustý zástup tmavých, do tieňa ponorených, ihličnatých stromov.

Všetci spoločne vstúpili na most, ktorý ku koncu prerušoval asi dvojmetrový plot a ďalej už bol iba hustý les, do ktorého sa aj slnko bálo vstúpiť a kam sa okrem, veľkou reťazou zabezpečenej brány, nedalo inak dostať. Brána bola mohutná a na nej pribitá veľká ceduľa - VODNÝ ZDROJ – VSTUP ZAKÁZANÝ.

Keď sa zastavili asi v polovici krátkeho mosta a začali sa obzerať po okolí, niečo ich zarazilo. Na začiatku, vlastne ešte pred týmto betónovým javiskom, bola na ľavej strane malá búdka, ktorú predtým nezaregistrovali. Otcovi v prvom momente napadlo, že to vyzerá, ako telefónna búdka, ale bola o niečo širšia a samozrejme, kto by už sem dával telefónnu búdku... Bolo vidieť veľmi dobre do prázdneho, slnkom presvieteného vnútra, keďže veľké plochy, ktoré predtým možno pokrývalo sklo, boli celkom otvorené.

Dedko zbadal, ako mu na ľavú ruku sadol veľký komár, ktorý nevyzeral, že by chcel odletieť. Rozohnal sa pravou rukou a keď komára silnou ranou zabil, zostal mu na ruke obrovský krvavý fľak približne veľkosti dna fľaše.

Druhá otcova myšlienka viedla k tomu, že by to mohla byť búdka na vyberanie mýta. Možno kedysi dávno tadeto chodili kupci, zrejme tu bola nejaká hranica, a vyberal sa tu poplatok za jej prechod. Nikdy niečo podobné síce nezažil, ale videl to v starých filmoch, alebo skôr rozprávkach. Bolo to zvláštne. Začal si predstavovať, ako oblečený v starodávnych šatách dáva nejaký peniaz mýtnemu sediacemu v búdke, ktorý si neskôr k olovrantu rozbalí kurča s chlebom, alebo nejaký iný chutný pokrm. Videl, ako po moste, ktorý bol vtedy ešte určite drevený, chodia ľudia s košíkmi, s batohmi, a s pod tovarom sa prehýbajúcimi mulicami, alebo koňmi.

„Pozrite sa,“ ukázal dedko na vodu, „videli ste to? Niečo tam vyskočilo. Niečo obrovské.“

„Áno, asi nejaká veľmi veľká ryba,“ potvrdil syn.

„Ak to bola ryba, tak musela byť obrovská. Mala aspoň dva metre. Už to nieje vidieť a pritom voda tu nieje až taká hlboká,“ pokračoval dedko.

„Čo ak vyskočí až sem hore? Ja sa bojím,“ začínal syn veriť dedkovmu príbehu.

Otcovu exkurziu do minulosti, ktorý ich slová na druhej strane mosta vôbec neregistroval, prerušilo vzdialené silné zaškriekanie. Všetci sa na seba pozreli a malá dcéra sebou od strachu trhla. Bol to zvláštny zvierací škrekot, akoby z pralesa. Znelo to ako niečo medzi hlasom paviána a nejakého exotického vtáka.

Keď sa to ozvalo druhý raz, bolo to silnejšie a na očiach detí sa začal objavovať strach. Otec sa opäť zamyslel a snažil sa príst na to, čo by mohlo byť pôvodcom toho neznámeho strašidelného zvuku. Predstavoval si, že by to mohlo byť zviera s dlhými nohami pštrosa, možno aj s jeho telom a s hlavou nejakého pravekého dravého vtáka. Pozeral neprítomne smerom, kde sa rameno rieky točilo doprava a v očiach sa mu odrážal útes a temný les, kým ostatní akoby spýtavo hľadeli na neho. On ich pohľady na svojom chrbte ale vôbec nevnímal. Bol očarený a zároveň strachom omámený z toho, čo videl okolo seba. Z toho zvláštneho, neznámeho, krásneho a zradného okolia. Z celého tohto miesta.

Opäť sa ozvalo zaškriekanie, ktoré už znelo nebezpečne blízko. Otec sa nahol cez okraj mosta, akoby niečo skúmal. Na hrdzavom zábradlí boli pavučiny, veľké pavúky a čudné, rýchlo sa pohybujúce chrobáky. Dedko s deťmi stále nechápavo pozerali na neprítomného otca.

„Oci, oci,“ začala kričať dcéra, „poďme preč! Ja sa bojím! Chcem ísť domov!“

„Ja chcem maminu,“ chytil sa syn rukávu dedkovho saka a rozplakal sa, „chcem mamu! Ma-mi! Ma-mi!“ vyslovoval slová prerušované vzlykotom.

„Mali by sme ísť,“ pridal sa dedko, „deti chcú ísť domov.“

Otec ale nepočúval niečo ho nútilo zostať na mieste. Nemohol a nechcel sa pohnúť. Jeho zrak už nepatril jemu. Akoby ho ovládalo niečo iné. Oči mu behali všade dookola a aj keď sa bál už celkom blízkeho zaškriekania, stále tu bolo niečo, čo mu hovorilo, aby zostal, aby si vychutnal to nádherné miesto. Miesto, ktoré mu splní tie najkrajšie sny a možno aj najhoršie mory.

Z vody sa začali občas vyhadzovať do vzduchu ryby smiešneho, ale zároveň odpudzujúceho vzhľadu. Tvarom a farbami sa podobali na rôzne suchozemské štvornohé zvieratá so srsťou, jedna prípomínala fretku, a hneď v zápätí mizli v plytkej vode.

„Poďme preč,“ naliehala dcéra so synom jednohlasne.

„Úžasné miesto. Neskutočné. Nikdy som nič také nevidel,“ nereagoval otec vôbec na ich slová.

„Poďme preč,“ zopakoval dedko a pomaly sa spolu s deťmi vybral smerom, odkiaľ prišli. Lenže hneď sa museli zastaviť, pretože cesta ktorou prišli, tam už nebola. Nebol tam ani náznak nejakého lesného chodníka, ani tenká čiarka v tráve.

Slnko začínalo pomaly zapadať, zdalo sa, že ich chce nechať napospas tomuto krásnemu, ale zradnému miestu. Keď sa znova ozval už veľmi blízky škrekot, otec pozrel doprava, cez nápis VODNÝ ZDROJ – VSTUP ZAKÁZANÝ, odkiaľ ten zvuk pochádzal a premýšľal, či by také zviera s dlhými nohami, aké si on predstavoval, mohlo preskočiť tak vysoký plot. Myslím, že toto zviera asi áno, aj keď ten plot je tu možno kvôli nemu.

„Poď!“ chytil dedko otca za ruku, kým druhú dedkovu ruku pevne zvierali obe deti.

„Nie,“ odstrčil ho otec, „prídem za vami. Potom. Ešte tu chvíľu zostanem.“

Vtom sa medzi stromami za plotom niečo pohlo. Niečo tam prebehlo a bolo počuť, ako sa to obtrelo o plot. Ten kovový zvuk pletiva bol vtedy tým najhrôzostrašnejším zvukom, aký na svete mohol existovať. Znamenal, že je tam niečo...niečo, čo sa ich nebojí, iba sa s nimi hrá na schovávačku.

Keď otec stále pozeral tým smerom, akoby bol počarovaný a odmietal ísť s nimi, dedko chytil deti za ruky a vybral sa s nimi do rýchlo hustnúceho šera. „Poďte, pôjdeme smerom, ktorým sme prišli a skúsime nájsť cestu von. Nemôže to byť také ťažké, nešli sme sem vôbec dlho.“ Otec sa ani neotočil a nesledoval ich pomaly miznúce siluety strácajúce sa v diaľke a tmavnúcom priestore.

Odrazu bola všade tma. Prišla rýchlo a nekompromisne. Tri postavy, pred ktorými sa škodoradostne schoval mesiac, bezradne blúdili po veľkej tmavej lúke. Občas bolo počuť to známe, strach naháňajúce zaškriekanie, vtedy si vždy spomenuli na to, že tam niekoho nechali. Niekoho, kto bol tak očarený týmto miestom, že nechcel odísť. Niekoho, kto už teraz zrejme vedel, čo za hrôzostrašné zviera vydáva ten zvuk.

Dve malé postavičky sa kŕčovito držali veľkých vráskavých rúk, ktoré vždy znamenali vážnosť, skúsenosť a rozhodnosť, ale teraz sa mierne triasli. Tie trasúce sa ruky už si neboli isté, či idú správnym smerom, už nedokázali rozptýliť obavy malých detských očiek, ktoré sa začali zmierovať s tým, že sa z tohto miesta nikdy nedostanú, že ich roztrhá divá zver, alebo umrú hladom. Dedko bol takisto čoraz bezmocnejší, vždy, keď sa im po dlhom čase podarilo v tej tme nájsť nejaký hustý pás stromov, po jeho prekonaní s mnohými škrabancami a odreninami, opäť sa ocitli na širokej lúke.

Všetko naokolo zahalila všeobjímajúca temnota a iba voda sa tíško smiala spolu s odrazom mesiaca, ktorý v tú noc a na tom mieste svietil iba pre ňu.

Spisovateľov komentár k príspevku

Nakoniec som Miesto a Miesto II spojil dokopy, lebo tak to bolo aj povodne pisane...a mierne upravil...


Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Diky za komentare. Skafa... ano, som zastancom pravopisneho pisania a podobnych "kecov", ale tiez niesom dokonaly a vzdy prijimam kritiku ku stylistickym a pravopisnym chybam. Ad 2: To, ze dej ta nenuti citat druhy diel, je sposobene tym, ze to bolo pisane ako jedna poviedka a rozdelil som to iba kvoli tomu, aby to tu niekto precital. Som zvedavy, ako budete niektori nadavat na druhy diel.:)  
Spisovateľ/Autorjohny45 Pridané dňa21. mája 2005 10:16:36
Aj ja som nasiel par stylistickych chyb, ale cert ich ber. Podla mna moze autor vzdy a vsetko. Ak chcem nieco povedat tak, ako to chcem, preco by to mal niekto menit? Moze to zmenit atmosferu, dej...Nechcem mudrovat. Boli tam pekné no i slabe pasaze...  
Spisovateľ/Autormato Pridané dňa20. mája 2005 21:23:12
Nina Nevska niniw
asi by som to hodnotila rovnako ako Ukrajinu Uvod dlhy, musela som sa nim prekosiť, aby som konečne objavila nejaku obludu - až som sa bála, že tam žiadna nebude No a keď som sa už konečne "chcela začať báť", tak z toho nebolo nič, lebo si to rýchlo ukončil ... chcelo by to viac opisov na pravom mieste ...  
Spisovateľ/AutorNina Nevska niniw Pridané dňa16. mája 2005 13:33:38
Dnes mam kriticku naladu, takze: prva a vlastne skoro ani nie chyba, ak by sa jednalo o niekoho ineho, no u teba Johny co sa tu prezentujes ako obrovsky zastanca pravopisneho pisania a podobnych formalnych kecov obrovska chyba : "z láskou uvarenom obede"? Vies co sa hovori o tych vlastnych prahoch, nie? Ad 2: stylisticka chyba: -" „Mami, mami, dedko ide!“ Zakričalo radostne stojac pri okne malé dievča, ktoré bolo vnučkou starého muža, pomaly kráčajúceho po lesnej cestičke smerom k domu." Nic v zlom ale naco tam je zmienka, ze dievca je vnuckou toho pana, keby nou nebolo sotva by kricalo "dedko ide". Uplne zbytocna veta. Co sa tyka deju, dost pomaly plynie, miestami az nudny, osobne ma nezaujal natolko aby som mal dovod cakat na pokracovanie. To je vsetko na tuto chvilu.  
Spisovateľ/Autorskafararix Pridané dňa16. mája 2005 12:56:33
teším sa na druhý diel  
Spisovateľ/AutorZoška Pridané dňa16. mája 2005 11:04:36
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8