Brandon a Brenda

Je piatok večer, sedíme v krčme  a máme po dvadsať. Teda iba niektorí z nás. Niektorí sú starší, majú 25 ba aj 30. Mozgy sa nám však príliš nelíšia, hádam iba skúseností majú niektorí viac. Skúseností všetkých druhov okrem sexuálnych. Veď v tejto oblasti by tých starších ľahko predbehol kadejaký mladík, ktorý pred dvoma týždňami prišiel so svojou priateľkou o panictvo.
Do krčmy o ôsmej vchádza Janko. Janko ako ten z pesničky od Zóny A. Zdraví, usmieva sa. Po chvíli ide k pultu, kúpi pivo zopár najbližším kamarátom a s limonádou v ruke si sadá do davu.
"Berieš lieky?" ozýva sa ktosi, narážajúc na raritný nápoj v jeho ruke.
"Nemôžem, šoférujem"
"Kde?"
"Mám rande" odpovedá a zahanbene klopí zrak do zeme. Po chvíli sa však pohľadom opäť vracia do miestnosti a kvôli neprestajnej paľbe otázok sa rozhovorí. Vraj sa na minulej diskotéke s nejakou dohodol. O pol deviatej na uličke ju má čakať. Pôjdu si posedieť na motorest vo vedľajšej dedine. Klasické miesto prvého, druhého a aj tretieho rande miestnych milencov.
Je však ešte len osem. Stále kopa času. To ešte stihneme zahrať karty  a vypiť aspoň kolo piva. Šofér však nemôže a tak sa aspoň s vidinou kokaínoveho šialenstva snaží predávkovať akousi lokálnou napodobeninou Coca-Coly, ktorá ma s ňou spoločnú hádam iba farbu. Mohol však siahnuť aj po nej, originálnej. Veď sa nachádza v sortimente krčmy. Dnes ale nebola sľúbená výplata. O čo väčšie sebavedomie by mal dnes večer?
"Nejdeš ešte?" pýtam sa ho o pol deviatej.
"Ešte nie, určite tam ešte nebude.Ešte mám čas" uisťuje ma.
Čas plynie a nieje isté či jeho vysedávanie zapríčiňujú vedomosti o správaní dievčat alebo nejaký iný záhadný faktor. Keď je už za desať deväť, Jano na naliehanie odchádza. V ústrety úplne novej životnej skúsenosti, ktorú zatiaľ videl iba v seriáli Beverly Hills 902 10 - rande s nádherným dievčaťom vo vzdialenej romantickej reštaurácii, na ktorú sa privezú v rodičovskom aute. Narozdiel od americkej predlohy to však nebude žiaden Buick alebo Cadillac ale rovnako patriotický no tuzemský Favorit.

Je desať hodín. Starší chlapci hrajú v dymom zahalenej miestnosti karty o prašulky. V banku je asi pol výplaty jedného 40-nika. Žena išla na nejakú stretávku so spolužiakmi zo strednej a tak si v rámci voľného času išiel zaspomínať na mladosť a ukázať mladým ako sa hrajú karty. Plače. Časy sa menia a nieje už taký dobrý ako mladá generácia. 19.ročný chlapec čo práve vyhráva drží v roztrasených rukách karty. Vždy sa trasie keď vyhráva. Zrejme ťažko bojuje s predstavami o vyhratých peniazoch a ešte ťažšie s tými, že ich môže stratiť.

"Á Janko" zborovo kričí skupina sediaca pri vchode po tom čo sa v dverách objaví Janko.
"Dáke krátke rande to bolo"
"Neprišla" odpovedá s úsmevom a krčmárke naznačuje aby mu urobila pivo.
"Čakal som ju asi pol hodiny. Neprišla, tak som šiel odniesť domov auto, najedol som sa a som tu"

Nevadí, báb je dosť. Ešte také časy budú, cigánky nás ľúbiť budú. Zajtra pôjdeme na zábavu, dáke si nájdeme. Možno že zaspala. Alebo sa padla do neobjavenej gravitačnej diery v starej skrini.Aspoň si veľa neminul. Dievčatá sú drahé - vychádza z úst kamarátov.
Chlapci dohrali kolov kartách. Robia si prestávku. Krčmárka sa raduje, kúpili si celú fľašu pálenky. Dnes nezavrie tak skoro, veď sa točia peniaze. A iba hlúpy krčmár radšej spí ako zarába. Hluk v miestnosti prerušuje zapípanie a vibrácia v Jankových nohaviciach.

"Ty somar, cakala som ta vonku 20minut. Asi si sa ozral ako tela a na mna si sa vysral. Maj sa"