Jediná veta
Spisovateľ/ka: Jozef Marcinko | Vložené dňa: 1. februára 2007
http://citanie.madness.sk/view-3664.php
http://citanie.madness.sk/view-3664.php
| Pýtam sa sám seba, či je to správne, keď dívam sa do nabitej hlavne a premýšľam nad všetkým, nad všetkou špinou, čo ma za tento život stretla, nad láskou, čo moje sny razom zo sveta zmietla. Keď človek túži kráčať v pred, do sveta kde prekážok niet, chce túžiť, ľúbiť mať svoj rozprávkový svet a v okamihu, keď si myslíš, že si ju našiel, život ti hodí pod nohy pár polien a v okamihu, keď si na dne, položíš otázku sám sebe. Či bolo toho všetkého málo? Koľko síl by ma to ešte stálo, kým by som pochopil, prečo je život taký krutý a zákerny, môžem túžiť, čakať, ľúbiť a veľmi, snívať že som opäť v zajatí, tvojích krásnych a láskyplných objatí. Ale život? ten je krutý, ten všetko obráti, lebo sen, ten sa ako vietor stratí a ty prídeš na to, že nič nemá zmysel. Tak sa teda pýtam sám seba a hľadím pri tom do neba, pýtam sa, či je to správne, dívať sa do nabitej hlavne a čakať, či ozaj vyletí, výhra ruskej rulety. Bol som zbláznený do tvojej krásy, čakám na deň našej spásy, či uvidím čo bolo a čo bude, pri poslednom Božom súde a či túžba a laska bolo to, čo ma v tútu chvíľu zabilo a nedalo mi šancu žiť, pritom stačila len jedna veta, „poďme spolu na kraj sveta“. |
Ruža 
15. januára 2008 19:01:03
