Dievča, 9. časť
Spisovateľ/ka: Scathach | Vložené dňa: 1. júla 2011
http://citanie.madness.sk/view-36665.php
http://citanie.madness.sk/view-36665.php
Nevedela som čo povedať, chcela som, aby začal on. Tak som sa zošuchla zo stoličky, vzala čučoriedky a zamierila som dozadu, cez korálkový záves. Vedela som, že pôjde za mnou.
Stihla som len presypať čučoriedky do sitka a už som vedela, že vošiel do kuchyne. Pustila som na ne vlažnú vodu a neprítomne som pohybovala sitkom sem a tam, aby sa rovnomerne opláchli. Stále som bola k nemu otočená chrbtom. Stále som čakala, že prehovorí. A on stále mlčal.
Existuje viacero druhov ticha, no to, ktorým mlčal on, bolo ako ticho pred búrkou. Statická energia skrytých bleskov mi dvíhala chĺpky na zátylku.
Paradoxne prišiel najskôr hrom. Aspoň tak sa mi zdalo, keď to povedal.
„Val..." zvuk môjho mena presvišťal vzduchom. Zacítila som karamelky. No nepovedala som nič. Lebo veď vlastne ani on dokopy nič nepovedal. Nič na čo by sa dalo normálne reagovať. Zdvihla som len hlavu, aby vedel, že ho počúvam.
Napočítala som tri hlboké nadýchnutia, akoby už-už chcel prehovoriť, no hneď prišli tri vydýchnutia. Nevedel ako začať. Ale ja mu pomáhať nebudem.
„Myslím, že tie čučoriedky budú už čisté," povedal napokon. Neverila som vlastným ušiam. ČO?! Čučoriedky? Tak on na niekoľko dní odíde bez slova a zaujímajú ho nejaké hlúpe čučoriedky? Otočila som sa, že mu na to niečo odvrknem, že mu všetko vmietnem do tváre, no on stál priamo za mnou. Zrejme očakával moju reakciu, využil ju. Chytil ma za bradu, jemne potiahol k sebe až sa naše pery takmer dotýkali. Na chvíľku zastal, akoby zaváhal. Potom jeho pery obopli moju spodnú. Po chvíľke hry ma pustil.
„Prídem zajtra, ako vždy, o 16," povedal a odišiel.
Neviem ako dlho som tam stála, opretá o drez a za mnou hrčala voda na dokonale umyté čučoriedky. Ale bolo mi to jedno. Môj prvý bozk. Nemohla som tomu uveriť. A hlavne sa to nemalo stať. Ale to ma až tak netrápilo. Skôr...čo to znamená? Už si nemyslí že klamem? Nehnevá sa? Má ma rád? Prečo to spravil? Ach bože!
Otočila som sa naspäť k drezu, nabrala som do dlaní vodu a ošpliechala si ňou tvár. Nepomohlo to, myšlienky boli stále v značnom neporiadku, no aspoň mi menej horeli líca. Toto sa nemalo stať. Si tu z nejakého dôvodu Val. Zamilovať si sa nemala. Zvlášť nie do človeka. Ach, ale nech si hovoria čo chcú, aj ja sama som sčasti človekom. Ľudské srdce je zradné a neposlúcha nikoho okrem seba.
Vtedy som ucítila, ako ma prívesok ťaží. Povzdychla som si.
„To sa dalo čakať."
Vedela som čo to znamená. Čakala som to vlastne každým dňom. Ale ono to vždy musí prísť v ten najnevhodnejší okamih.
Neostávalo mi veľa času. Ale aj keď to bude odo mňa podlé, nedokážem to neurobiť. Musím. Lebo ho milujem. A on to musí vedieť.
Stihla som len presypať čučoriedky do sitka a už som vedela, že vošiel do kuchyne. Pustila som na ne vlažnú vodu a neprítomne som pohybovala sitkom sem a tam, aby sa rovnomerne opláchli. Stále som bola k nemu otočená chrbtom. Stále som čakala, že prehovorí. A on stále mlčal.
Existuje viacero druhov ticha, no to, ktorým mlčal on, bolo ako ticho pred búrkou. Statická energia skrytých bleskov mi dvíhala chĺpky na zátylku.
Paradoxne prišiel najskôr hrom. Aspoň tak sa mi zdalo, keď to povedal.
„Val..." zvuk môjho mena presvišťal vzduchom. Zacítila som karamelky. No nepovedala som nič. Lebo veď vlastne ani on dokopy nič nepovedal. Nič na čo by sa dalo normálne reagovať. Zdvihla som len hlavu, aby vedel, že ho počúvam.
Napočítala som tri hlboké nadýchnutia, akoby už-už chcel prehovoriť, no hneď prišli tri vydýchnutia. Nevedel ako začať. Ale ja mu pomáhať nebudem.
„Myslím, že tie čučoriedky budú už čisté," povedal napokon. Neverila som vlastným ušiam. ČO?! Čučoriedky? Tak on na niekoľko dní odíde bez slova a zaujímajú ho nejaké hlúpe čučoriedky? Otočila som sa, že mu na to niečo odvrknem, že mu všetko vmietnem do tváre, no on stál priamo za mnou. Zrejme očakával moju reakciu, využil ju. Chytil ma za bradu, jemne potiahol k sebe až sa naše pery takmer dotýkali. Na chvíľku zastal, akoby zaváhal. Potom jeho pery obopli moju spodnú. Po chvíľke hry ma pustil.
„Prídem zajtra, ako vždy, o 16," povedal a odišiel.
Neviem ako dlho som tam stála, opretá o drez a za mnou hrčala voda na dokonale umyté čučoriedky. Ale bolo mi to jedno. Môj prvý bozk. Nemohla som tomu uveriť. A hlavne sa to nemalo stať. Ale to ma až tak netrápilo. Skôr...čo to znamená? Už si nemyslí že klamem? Nehnevá sa? Má ma rád? Prečo to spravil? Ach bože!
Otočila som sa naspäť k drezu, nabrala som do dlaní vodu a ošpliechala si ňou tvár. Nepomohlo to, myšlienky boli stále v značnom neporiadku, no aspoň mi menej horeli líca. Toto sa nemalo stať. Si tu z nejakého dôvodu Val. Zamilovať si sa nemala. Zvlášť nie do človeka. Ach, ale nech si hovoria čo chcú, aj ja sama som sčasti človekom. Ľudské srdce je zradné a neposlúcha nikoho okrem seba.
Vtedy som ucítila, ako ma prívesok ťaží. Povzdychla som si.
„To sa dalo čakať."
Vedela som čo to znamená. Čakala som to vlastne každým dňom. Ale ono to vždy musí prísť v ten najnevhodnejší okamih.
Neostávalo mi veľa času. Ale aj keď to bude odo mňa podlé, nedokážem to neurobiť. Musím. Lebo ho milujem. A on to musí vedieť.
girl_on_the_moon 
1. júla 2011 10:58:23
