Dievča, 12. časť, Koniec

* * *

Cink, cink.
„Val? Val? Vaaaaal?" počul som z dolu krik. Znelo to ako Jack.
Ešte stále som mal zatvorené oči. A predsa som to vedel. Nemusel som ich ani otvárať. Je preč. Odišla. Nemal by som sa čudovať, sama nám to povedala. Ale i tak som sa chcel presvedčiť. Či naozaj.
Pomaly otváram oči. Neleží vedľa mňa, ale to nič neznamená. No prázdne police mi potvrdia moje tušenie. Val je preč. Z dolu sa ozýval dupot malých nôh a zúfalé výkriky. Rýchlo som si natiahol džíny a tričko. Zbehol som dolu a rovno do náruče mi vletel Jack. Pozrel sa na mňa a zrejme mi niečo videl na tvári.
„Je preč, však?" spýtal sa potichu a hľadel pri tom do zeme.
„Áno, myslím, že áno."
„Ale ona to sľúbila!" skríkol, vytrhol sa mi a bežal dopredu. Už som počul len cinkanie zvončeka, ako vybehol na ulicu a tresnutie dverí, ktoré zabuchol vietor. Bol som sám, v kuchyni. Doslova sám. Nebolo tam nič. Len nad drezom, na jednej z políc stála šálka. Krásna, červená šálka plná ornamentov. Patrila Val.
Prešiel som dopredu. Nezmenilo sa to moc. Alebo, veci sa nezmenili na pohľad, skôr na pocit. Akoby spolu s Val odišiel aj duch tohto miesta. Nikde som necítil čokoládu, či sušienky, či čerstvý čaj. Valine miesto umrelo.
Nezniesol som ten pohľad. Schytil som bundu a vyšiel von. Nápis Lia Fail tam bol stále, no vo výklade neboli žiadne lákadlá. Nič. Otočil som sa a vykročil preč. Nevediac kam, len čo najďalej odtiaľto.

* * *

Dvaja ľudia, tak strašne rozdielni. Nemali spoločné takmer nič. Len zrniečka. Boli ako Mesiac a Slnko. A predsa sa medzi nimi zrodila láska. Ani si ju zo začiatku nevšimli. Neplánovali ju, neočakávali. Ale ona sa ich nepýtala. A prišla.
No neovplyvnili len ich dvoch.
Pozrime sa na ostatných cez okná ich izieb. Majú ich tvorené, to je správne. Aby k nim mohli priletieť sny.
Malý chlapček sedí na posteli, usedavo plače a v rukách drobí čokoládovú sušienku.
Dve dievčatá, jedno z nich s ryšavými vláskami, druhé drobné, až sa stráca, sedia na zemi, objímajú sa a mlčia.
Ďalšie dievčatko sedí na posteli, v rukách drží otvorenú knihu, no nečíta, len hľadí z okna a po lícach sa jej potichu kotúľajú slzy.
Malý chlapec na ulici zúrivo kope loptu o stenu.
Chlapec, pardon, muž kráča ulicami mesta, bez cieľu, so sklonenou hlavou a rozmýšľa. Vo vnútri kričí, no zároveň si uvedomuje pokoj. Hľadá starú jazvu, no nenašiel ju. Hľadá novú, ktorú čakal, no nie je tam. Zastane a nadýchne sa. A na tvári sa mu objaví jemný úsmev. Nejaké dievča, čo kráča okolo si myslí, že patril jej, usmeje sa teda tiež. A nový príbeh začne.

A posledné okno je okno vlaku. Sedí tam dievča. Takmer žena. Po líci jej stečie jedna slza. Vyzerá vystrašene. Drží sa za brucho, pozerá na krajinu ubiehajúcu okolo nej, no akoby ju nevidela.

Akoby bola niekde úplne mimo.

THE END