Plyšové Srdce

Už nikdy viac sa nebudem smiať nikomu, kto má svojho plyšového priateľa. Myslel som si, že plyšiaci sú obyčajné hračky pre malé deti. Zverujú im svoje tajomstvá, lebo sú ich najlepší priatelia. Prišlo mi už ale skutočne smiešne, keď si dvadsaťročný chalan pritúlil ku svojim prsiam nejakého plyšového maca. Jedného dňa som prišiel na to, že aj takéto hračky majú svoje srdce.

Môj kamarát Michal mal 18 rokov. Chodili sme spolu do školy. Bral som ho ako všetkých ostatných. Rozdiel bol len ten, že som mu veril. Hovoril som mu svoje starosti a naopak on zase mne tie svoje. Ale nikdy nezabudnem na jeden moment. Deň začal celkom obyčajne. Dorazili sme aj s Mišom do triedy, keď som si odrazu niečo všimol. Keď otváral tašku, zbadal som tam hlavu nejakej opice, alebo čo to bolo. Pomaly som k nemu prešiel a pozdravil ho: „Ahoj Michal. Ako sa dnes máš?"

„Nazdar Erik. Ale dobre. Nič mi nechýba."

Ešte chcel niečo vytiahnuť z tašky, nuž som využil príležitosť a vytiahol z nej to, čo ma tam tak zaujalo. Mišo ma chcel zastaviť, no ja som už plyšovú hračku držal v ruke a usmieval sa. Bola to obyčajná plyšová šedá opica. A potom som sa ozval: „To je tvoje? Ty nosíš do školy hračky? Čo máš 6 rokov?" A začal som sa nekontrolovateľne smiať. Mišo mi opicu vytrhol z rúk a v očiach sa mu zaleskli slzy. Mne to však bolo jedno. Stále som sa smial a spolu so mnou aj zvyšok triedy. Osemnásťročný chalan má v taške plyšiaka.

  Michal sa so mnou prestal od toho momentu baviť. Keď som išiel domov, našiel som tú istú opicu ležať vonku, na zemi v prachu. Akoby ju vyhodil. Vzal som si ju do rúk, vložil do tašky a pokračoval v ceste.. Cítil som sa hlúpo za to, ako som sa zachoval. Odrazu som si uvedomil, že v taške mám tú opicu. A napriek tomu, že ju Michal vyhodil, chcel som mu ju vrátiť. Zmenil som teda smer a miesto domov som sa rozhodol navštíviť svojho kamaráta.

 Opicu som vytiahol z tašky v momente ako som zazvonil. Michal okamžite otvoril, no sotva som ho zbadal, bolo mi jasné, že niečo nie je v poriadku. Oči mal úplne červené, oblečený bol len v spodnom prádle a zdalo sa, že je celkom premočené. Chystal sa zavrieť, no ja som dal do dverí nohu a povedal: „Mišo. Prosím ťa. Vypočuj ma. Chcem sa ti za ten dnešok ospravedlniť a priniesť ti tvoju opicu naspäť. Zrejme si ju cestou vyhodil pre to ako som sa zachoval. Nebolo to odo mňa správne a tu ti ju vraciam." Michal vyzeral, že premýšľa, potom mi vzal plyšiaka z rúk a povedal: „Volá sa Lucia. Ako sa volala moja mama. Darovala mi ju na moje tretie narodeniny predtým než umrela. Mám ju stále pri sebe, lebo cítim, že jej srdce ďalej tlčie v tejto opičke. Akoby mala plyšové srdce, pri ktorom ju cítim."

  Keď mi toto Michal povedal ešte viac som sa mu začal ospravedlňovať, no on sa usmial, pozval ma ďalej a už vôbec nevyzeral nahnevaný. Naopak bol rád, že som sa rozhodol urobiť to čo som chcel. Rovnako mi povedal, že po dnešku chcel so všetkým skončiť. Tak veľmi sa ho tá scéna v triede dotkla. Ja som položil na ľavú stranu pŕs opičky ruku a povedal: „Nech si myslia čo chcú. Ja cítim jej srdce biť. A bude navždy s tebou nech budeš mať aj 50 rokov." 

Odvtedy sa veľa vecí zmenilo. Prestal som knihu súdiť podľa obalu. Nesmial som sa nikomu pre to čo nosil so sebou, či mal plyšiaka alebo nie. Niekedy sa za jedným malým plyšiačikom môže skrývať viac tajomstiev ako si myslíte. A môžete niekomu vraziť do srdca dýku. Plyšové srdce malej opičky Lucie je pre mňa živým dôkazom.