Rozhodnutie
http://citanie.madness.sk/view-37175.php
ROZHODNUTIE
Keď som ovdovela,
nevedela som sa zmieriť s myšlienkou, že som zostala zrazu sama. Posledné roky pred smrťou bol môj muž chorý, takže sme nikam nechodili, ale predsa len bol niekto pri mne. Žili sme predtým bohatým životom. Chodili sme cez víkendy na výlety, v lete na dovolenky, v zime lyžovať. Hneď začiatkom leta vyťahovali sme z pivnice čln a chodievali sa člnkovať na blízku rieku. Často sme sa vracali domov až za súmraku. Dcéry boli dospelé a tak sme mali čas venovať sa sami sebe. Pracovala som v kancelárii a po tých ôsmich hodinách sedenia ma to priam ťahalo von. Keď muž ochorel , postupne skončili všetky naše aktivity. Chodili sme len občas posedieť si do reštaurácie, alebo si zahrať biliard do blízkeho pohostinstva. Keď zomrel, zostala som úplne otupelá, apatická. Ešteže som mala prácu. Bola to práca s ľuďmi, ktorá ma aspoň načas odvádzala od trpkých myšlienok. Keď sa však za mnou zavreli dvere bytu, prenasledovala ma stále neodbytná otázka - načo ďalej žiť !?
Stretla som sa s ním
úplne náhodou. Bývalý kolega z roboty. Nikdy nebol obzvlášť spoločenský Pri podnikových akciách, kde sa ľudia najviac spoznávajú, keď sa čo to popije, držal sa bokom. Patrila som vtedy medzi obletované ženy a tak sa ma prirodzene dotklo, že neprejavil o mňa žiadny záujem. Pri zoznámení mi len chladno podal ruku a povedal svoje meno „Peter". Keď teraz stál zoči voči mne na chodníku, videla som na ňom , že by sa mi bol radšej vyhol, ale ľudia išli práve z roboty a prúd ho unášal priamo ku mne. Spýtal sa ma, ako sa mám. Prekvapilo ma to, čakala som, že ma len pozdraví a pôjde ďalej. V prvej chvíli som ani nevedela čo mu mám povedať. „ Zomrel mi muž, vieš o tom?" Vedel. Keď ma potom pozval na kávu, bez rozmýšľania som šla. A tak sa to začalo.
A tak pekne sa to začalo !
Zistila som, že vôbec nie je taký odmeraný, ako sa mi vtedy zdalo. Po rokoch sa mi priznal, že som sa mu páčila, ale bola som vydatá a on ženatý a tým to pre neho končilo. Teraz bol rozvedený a žil sám. Po rokoch manželstva zrazu so ženou zistili, že si nemajú čo povedať. Mal výrobňu, kde spracovával drevo. Nezaujímalo ma to. Bol čas, keď sme boli obaja v práci, a bol čas, keď sme boli spolu. Vodil ma do drahých reštaurácií, spávali sme v hoteloch, chodili na kúpaliská, na výlety do prírody. Znova som začala žiť. Bože, ako dávno som už také niečo nezažila. S mužom sme ku koncu žili veľmi skromne, v podstate z môjho platu a jeho invalidného dôchodku. Občas mi vyhŕkli do očí slzy, keď som videla ako v obchode bezstarostne nakupuje, nehľadiac na ceny. To sme si mi nemohli dovoliť a aj môj muž mal rád nanukovú tortu. Keď zbadal ako so mnou zmietajú city a spomienky na muža, pritúlil ma k sebe a zvyčajne povedal úplne niečo pochabé, že sa nedalo viac smútiť.
Prvýkrát sme sa milovali
v horskom hoteli. Mala som strašnú trému, okrem môjho muža som nikoho nemala. Opila som sa a potom si pamätám len, že ma priľahol, ani neviem kedy do mňa vnikol. V jeho tielku som vybehla na WC, ktoré bolo na chodbe. Dlho spomínal naše prvé milovanie. Páčila som sa mu holá, len v tom jeho tielku, v prítmí izby mi povedal, že vyzerám ako sedemnásťročná, hoci som už mala cez štyridsať. Mňa ale z alkoholu veľmi rozbolela hlava a tak som ho prosila, aby ma zaviezol domov. Naša prvá spoločná noc sa nekonala.
Potom sa to poddalo.
Milovávali sme sa dlho a nežne. Stískali sme sa ako dvaja zaľúbenci a nebola by som verila, že aj v takomto veku môže človek tak intenzívne prežívať ľúbosť a vášeň. Kvôli mne odsúval prácu bokom, pomáhali mu jeho synovia. Nemohli sme sa od seba odtrhnúť a trávili sme spolu každú voľnú chvíľku. V noci sme spávali pritlačení o seba, v polohe embria, Peter tomu hovoril na motorku. Do práce som vtedy chodila nevyspatá a celá dolámaná. Keď som sa mu posťažovala, že to preháňame, a vyzerám hrozne, smial sa mi. Nech ti pozrú kolegyne do očí, ako ti žiaria.
Každá pesnička má svoj začiatok a koniec.
Synovia mali svoj vlastný život, tak bol Peter nútený venovať sa viac práci. Stávalo sa, že už nemal čas ani cez víkend a nakoniec to dopadlo tak, že som začala ja chodiť za ním .Sem tam si ešte utrhol čas na spoločné výlety, ale bolo ich čoraz menej . Presťahoval sa do starého domu hneď pri výrobni, aby nemusel dochádzať do roboty. Keď som dom prvý krát videla všetko sa vo mne búrilo. Tak toto nie ! Dom bol bez vody, kúrenia, WC a kúpeľne. Záchod bol vonku, dosť ďaleko od domu. Neboj sa, ubezpečoval ma, pekne si to tu urobíme. A tak miesto dovolenky, vyhádzali sme staré rárohy z domu, vymaľovali a nasťahovali nábytok z jeho bytu. Ušila som do okien záclony, na okná dala kvety. Plafón sme namaľovali na modro s bielymi obláčikmi, aby bolo na čo pozerať, keď sme boli v posteli. Televízor Peter odmietal, na výlety bol unavený a tak sme v čase voľna buď ležali v posteli, alebo si čítali. Keď pracoval, sedávala som vonku na dvore.
Stále viac ma začal zapájať do roboty.
Cez víkendy miesto na kultúru alebo do prírody, ukladala som drevo, hádzala ho do drtičky, alebo plátala vrecia. Práce bolo viac, milovania menej. Postupne som nadobúdala pocit, že ku mne asi už nič necíti. Všetko začalo zapadať prachom. Z kúrenia s tuhým palivom , napriek tomu, že sme druhé leto opäť vymaľovali, začínali mať steny šedý nádych, obláčiky už boli dávno zamaľované. Milovanie sa podobalo skôr na znásilnenie. Väčšinou mal na mňa chuť len keď si predtým vypil. Stalo sa raz, že ma sotil na posteľ a šticujúc ma za vlasy odzadu ma pomiloval. Na druhý deň si nič nepamätal, ale považoval to za zábavné.
Menila som sa na strapatú
zanedbanú ženu. Keď som prišla k Petrovi, prezliekala som sa do pracovného. Nanosila som k nemu staré vyradené oblečenie. Často sme vyzerali ako dvaja bezdomovci. Po drtení dreva sme bývali celí zasypaní prachom. Škriabal ma v očiach, mala som ho na tele, vo vlasoch. Nezvyknutá na fyzickú prácu, cítila som každú kostičku v tele. Občas mi vypadlo drevo z ruky, kríže ma štípali a ešte viac štípali Petrove slová, keď ma hrešil, že nerobím tak ako by som mala. Zatínala som neraz zuby a krútila nad sebou hlavou. Prečo to robím? Nie som na to vôbec odkázaná! Doma všetko pohodlie a tu, ako v dobe minulej. Vodu nosíme v krčahu, kým nezakúrime nemáme teplo, umývať sa môžeme akurát v lavóre. Párkrát som to nevydržala, zbalila som sa a odišla.
Po jednom takom odchode
mi Peter vyhádzal moje veci do smetiaka. Prestala som za ním chodiť, on neprišiel za mnou. Potom som sa vrátila. Pýtate sa prečo ? Neviem. Možno samota a možno tá veta čo mi povedal : „Nechal som ti dole na čerešni tie najkrajšie čerešne, viem, že ich máš rada."