Jablone

Spisovateľ/ka: Palacinka | Vložené dňa: 11. septembra 2011
http://citanie.madness.sk/view-37612.php
  „O pol tretej na Trojici. Príď."
Prišla. Stála tam obklopená ľuďmi. Vedľa postávala skupinka študentov. Ich nenútený smiech sa jej vryl do uší. Kedy sa naposledy zasmiala ona? Kedy sa naposledy usmiala? Vedela to. Bolo to predtým, než sa zmenil. Vtedy to bolo iné, úplné iné.
  „Nemyslel som si, že prídeš," ozval sa jej za chrbtom. Zhlboka sa nadýchla. Jeho hlas jej vždy spôsobil príjemné zimomriavky.
  „Nemyslela som si, že sa so mnou chceš stretnúť. Zvedavosť ma predsa len premohla," pomaly sa otočila. Tvárou v tvár. Páčili sa jej jeho oči. Tajomné, nečitateľné. Kedysi sa dokázala na ne pozerať aj celé hodiny. V kútiku svojej naivnej rozprávkovosti verila, že nimi dokáže čítať myšlienky.
  „Kam pôjdeme?" opýtala sa.
  „Je zima, poďme si niekam sadnúť," odpovedal a vykročil smerom k centru mesta.
  „Zimu nemám rada, ale na vôňu škorice a medoviny sa vždy teším. Viac ako na Štedrý večer." Ani netušila, prečo to povedala. Kedysi mu zvykla odkrývať svoje vnútorné pochody. On ju len počúval a ona mu rozprávala. Potom si ju pritiahol a jemne pobozkal na čelo. „Aby ti vietor nerozfúkal myšlienky. Aby vietor vedel, že patria len mne." Teraz svoj obrad nevykonal. Vietor zafúkal a ona už nebola chránená jeho bozkom.
  Vošli do Christianie. Pre zmenu nezamierili k svojmu obľúbenému stolu. Nechceli porušiť nevinnosť toho posvätného miesta.
Ukázal pred seba. „Tam vzadu je voľné."
  Sadli si. Ona na jednu stranu stola, on na druhú stranu. Kedysi zvykli sedávať spolu, pri sebe. Zvykla si usalašiť sa v jeho náručí, oprieť si hlavu o jeho rameno. Iné dievča by očakávalo, že ju bude hladiť po tvári, že jej bude zapletať prsty do vlasov. „A vlasy sú bytosti, ktoré chránia tvoje vnútro. Sú rovnako posvätné ako to, čo je ukryté tu," a opäť ju pobozkal na čelo.
  Sedeli v tichosti. Len sa na seba dívali. Ešte aj teraz si myslela, že jej dokáže čítať myšlienky. Ale tá predstava ju naplnila strachom. Nie, to mu nedovolí. Nedovolí mu vŕtať sa v jej vnútri. Neuchránil ju pred vetrom. A vietor si možno vzal to, čo chcel, už dávno.
  „Čo to bude?" pristúpila k nim čašníčka.
  „Čaj poprosím."
  „A pre slečnu?" otočila sa k nej.
  „Čokoládu. Horúcu čokoládu." Hnedú, chcela dodať, ale čašníčka odišla. Hnedá je jeho obľúbená farba. Zvykol jej nosievať púpavy poliate roztopenou čokoládou. Púpavy mala najradšej. „Neexistujú hnedé púpavy. Preto som ti ich stvoril. Stvoril som ich pre teba."
  Prešla chvíľa. Chvíľa plná ticha. On mal pred sebou čaj, ona horúcu čokoládu. Nepili. Len sa pozerali do šálok a rozmýšľali. Možno sa strácali v spomienkach dávno minulých. Ktovie.
  „Je koniec," prehovoril.
Zdvihla hlavu. „Viem."
  „Zlyhal som."
  „Ja tiež." Pousmiala sa. „Trápi ťa svedomie?"
  „Skôr ma trápi to, že ma nikdy netrápilo. A netrápi ma ani teraz. Jednoducho, neviem správne milovať. Niekedy milujem až tak, že ten cit sa mi sprotiví a ja padnem na dno...a nič, necítim ľútosť, necítim sklamanie, necítim vôbec nič," zaboril si tvár do dlaní.
  Pozrela na neho. Možno by som ho mala objať, prebehlo jej hlavou. Ale nepocítila v sebe túžbu urobiť to.
  „A cit, cítiš ho?" opýtala sa.
  „Cítim ho. Cítim ako z teba vychádza," odpovie. „Páči sa mi tvoj cit. Aj jeho farba."
  Usmiala sa. Vždy bol iný ako ostatní. Zvykol jej rozprávať veci určené vyššej sfére duchovna. Naučil ju mnohým veciam. Len s ním malo zmysel tancovať na skrytú hudbu sveta, len on poznal tóny melódie, podľa ktorej sa stromy kyvocú vo večnom tanci s verným veterným spoločníkom.
  „Je hnedý? Je môj cit hnedý ako tvoje púpavy vytvorené pre mňa?"
  „Hnedú si nikdy nemala rada," zamyslel sa. „Len kvôli mne si jej prišla na chuť." Natiahol svoju ruku k jej a zľahka sa jej dotkol. „Až priveľmi na teba vplývam. Ak by som začal zabíjať, tak by si s tým začala aj ty, aj keby sa ti to z hĺbky duše hnusilo."
  „Nie, tak to nie je! Ja nerobím veci tak ako ty. Ak si myslíš, že..."
  „Ja si myslím len to," skočil jej do reči, „že na teba priveľmi vplývam. Ovplyvňujem ťa nepochopiteľným spôsobom. A to nie je dobré."
  „Napriek tvojmu odmietavému postoju, mne sa tvoj vplyv páči. Ani nevieš, ako si ma zmenil. Ukázal si mi pieseň vzduchu. Z temného podsvetia mojej duše si vytvoril rajskú záhradu, kde aj jablká majú svoj osobný príbeh. Tak ako oni, aj ja som dozrela. Dozrela som pri tebe. Som rovnaká ako všetky ostatné a pritom tak pekne odlišná. A to všetko vďaka tebe." Stíchla. Vložila si jeho dlaň do svojej a stisla ju. „Nenechaj zhniť moje jablone."
  Zatvoril oči. „Tvoje jablone budú plodiť ďalšie a ďalšie šťavnaté plody. V jeseni ich budeš zbierať a robiť si zásoby na krutú zimu. A v jari budú kvitnúť a budú posiate bielymi lupeňmi. Ver mi, že v každom tom lupeni budem ja. A keď vietor zafúka a jabloň zo seba strasie biele páperie, roztancujem sa po okolí. A budem všade, tu aj tam, na tvojej tvári, na rukách, na ramenách, dokonca aj pod nohami. Ty sa roztočíš, budeš sa krútiť v radostnom opojení toho malého zázraku. Potom na trón zasadne leto a ja sa vrátim na svoje miesto. Ale budem s tebou. Pred očami budem mať obraz tvojho úžasu. A ten obraz ma bude sprevádzať až pokiaľ jabloň s dunivým rachotom nepadne na zem mŕtva, neschopná plodiť ďalšie zázraky." Keď na ňu pozrel, videl jej v očiach slzy. Nechcela plakať, chcela byť silná. Nedokázala to. Mlčala a slzy jej stekali po tvári.
  Mal by som si ju vziať do náručia a utíšiť ju, pomyslel si. Povedať, ako veľmi ju milujem, že kvôli nej budem aj ja silný a budem bojovať tak ako ona. Ale nemôžem to urobiť. Jednoducho to tak necítim. Necítim ten cit.
  Zotrela si slzy z tváre. „A to všetko preto, že nevieš správne milovať?!"
  Zamyslel sa. „A kto vie správne milovať? Nie som jediný, kto to nevie."
  „Ja viem," zašepkala. „Ja ťa viem milovať. Ja to dokážem a naučím to aj teba. Sľubujem. Len musíš chcieť a veriť mi. Spolu to dokážeme!"
  Nastalo ticho. Tiché ticho v kaviarni plnej ľudí.
  „Ale," do hlasu sa mu vkradol smútok, „ja to nedokážem. Neviem to. Len by som ti ublížil. Sám by som vyťal jablone. Tie jablone, ktoré som zasadil. A to nie je správne."
  „Budeš mi chýbať..."
  „Budeš mať moje jablone."
  „A v každom lupeni bude kúsok teba."
  „A každú jar sa zmením na zázrak."
  Vstali. On šiel zaplatiť za nápoje, ktorých sa ani nedotkli, ona ho zatiaľ počkala vonku.
  Spolu ruka v ruke sa prešli až na stanicu. Bola to ich posledná spoločná prechádzka.
  „Už je čas," odvetil. Objal ju tak ako kedysi. Ona mu objatie opätovala. Neplakala. Táto spomienka musí byť jednou z tých najkrajších, presviedčala samu seba.
Potom ju pobozkal na čelo a odišiel.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
10 bodov
S týmto textom som stotožnený. Bol som už pred tým, ako som ho čítal. Ďakujem.  
Spisovateľ/Autornisic03 Pridané dňa12. septembra 2011 09:40:48
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8