Odkaz hviezd

Spisovateľ/ka: Jana Gray | Vložené dňa: 25. septembra 2011
http://citanie.madness.sk/view-37785.php


    Vedela som, že príde. Dávno som ho videla prichádzať. Vietor s príchuťou poznania mi pohládzal tvár. Obrázky rozsypané po stole mi maľovali budúcnosť. Hmla obkolesila moje vedomie a bránila mi vidieť. Obliekala moje vízie do mliečnych šiat a ja som nerozpoznala ich tvár. Bezmocnosť ma zaplavovala ako studená morská vlna. Vyrazila mi dych a pálila v očiach. A tie sa stali slepými.

      Deň prvý

    Čakám ho. Dnes Neznámy vstúpi do môjho života. Zamyslene pozorujem nebo a snažím sa nájsť znamenia. Ich posolstvo mi uniká. Cítim sa ako starena. 

    Prichádza, tak karty opäť nesklamali. Prináša so sebou tajomstvo zahalené v železnom závoji. Počujem jeho rozhodný krok, ktorého jemná ozvena vo mne vyvoláva záplavu paniky. Prišiel, aby ma podmanil silou, akou dokáže muž začarovať ženu. Nevedomky vnútiť svoju vôľu a zmeniť ma v inú bytosť. Lenže ja nie som obyčajná žena.
„Volám sa Ján. Hľadám Vás.“ Prihovoril sa mi hlbokým hlasom. „Musíte mi pomôcť. Ste jediná, kto môže. Je to veľmi dôležité. Na vašom rozhodnutí závisí moja budúcnosť.“
„Prečo ja?“ spýtala som sa. „Neviem“. Jeho odpoveď ma úplne zmiatla. Nedávalo to zmysel. Veď kto iný, ak nie on by mal vedieť, čo robí v toto obyčajné ráno pred mojím domom. Prv ako som mohla protestovať dodal: „Hneď Vám to vysvetlím“. 

    Rozhovoril sa o železnej skrinke, ktorú našiel s prekvapujúcim posolstvom jedného dňa na prahu svojich dverí. I o pocite, ktorý ho zaplavil, keď odkryl vrchnák a nahliadol do čiernej skrýše tohto tajomstva. Cítil závan smrti z hlbín podsvetia. Mal videnia. Prihováral sa mu anjel a ukazoval mu iný svet. Videl knihu popísanú z vonka i z vnútra a zapečatenú siedmimi pečaťami. Videl jazdca na bielom koni s lukom a vencom, ktorý bude víťaziť. Videl jazdca na ohnivočervenom koni. Ten držal v ruke meč a mal odobrať pokoj zo zeme, aby sa ľudia zabíjali a nenávideli. Videl jazdca na čiernom koni. Ten mal v ruke váhy, mal priniesť ľudom chudobu a hlad. Videl štvrtého jazdca a ten mal popolavého koňa. Bola to Smrť a za ňou prichádzalo podsvetie. Videl i duše zabitých, ktoré sa dovolávali po odplate. Zemetrasenie. Videl draka a ženu odetú slnkom. Pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Porodila dieťa. Videl boj draka na nebi i na zemi. Morskú i zemskú šelmu. Baránka a jeho vykúpenie. Hrôzy siedmich čiaš. Videl apokalypsu. A potom videl aj mňa. 

    Prvý krát, keď mal videnia, pripadal si, že sa zbláznil. Začal pochybovať o svojom zdravom rozume. Stratil priateľov, ktorí boli vyplašení jeho absurdným správaním. Opustili ho všetci. Zostal sám ako zabudnutá myšlienka. Vtedy som nevedomky do jeho života vstúpila ja. Bol to len sen, s ktorým prišiel aj pocit istoty. Zaplavila ho nádej, že so mnou je na správnom mieste. Miloval noc, lebo ho oslobodzovala. Potom zazrel moju fotografiu v novinách a prečítal si článok, ako som pomohla pri zmiznutí tej dievčiny. Videl v tom znamenie. Veril, že som tá správna osoba, ktorá mu pomôže zistiť, či už načisto zošalel, alebo je to niečo iné. Dôležité. Smrteľne dôležité.

     V kovovej skrinke ktorá spôsobila záplavu pocitov, snov a vízií sa nachádzal len list zažltnutého papiera. Obyčajný list napísaný krásnym rukopisom: „So zrkadlom ti ukáže cestu. Bojovník s lukom a narodený v jej mene ťa povedie k zlatej perle. V nej je ukrytý kameň trojakej viery. Tam nájdeš knihu, čo nesmú čítať. “

    V prvom momente som ho chcela poslať preč, zabuchnúť dvere a navždy zabudnúť na jeho pútavý príbeh, ktorý mi rozpovedal. Ale dalo sa zabudnúť na to neobvyklé naliehanie v jeho očiach? Nemohla som. Mala som pocit, že som zodpovedná za jeho život. Že jeho svieca horí v mojich rukách. Rozhodla som sa, že nedovolím, aby zhasla. 
 
     Deň druhý

    Vetu vpísanú na papieri som si opakovala hádam aj milión krát. No aj vtedy mi stále nedávala žiaden zmysel. Jej posolstvo mi unikalo. Netušila som, aký význam ukrývajú tieto slová. Čítala som noviny, prehľadávala internet a hľadala som nejakú indíciu, čo by nás mohla priviesť na cestu, ale obklopila ma tma. „So zrkadlom....“ snažila som sa hľadať súvis.Podišla som k stene a zvesila som z nej staré zrkadlo. Pamätalo si ešte tváre mojich prarodičov. Pozorne som sa naň zahľadela a chcela som od neho odpoveď. Neprehovorilo. Upútal ma môj vlastný obraz. Pozerala som sa na svoju tvár, línie lícnych kostí. Pery, pripravené prezradiť tajomstvo. Hnedozelené oči. Vyzerali, akoby poznali pravdu a len čakali, kedy ju odhalím aj ja sama. Vlasy, ktoré v hojnom počte dopadali na ramená a potom ako vodopád padali až k mojim bokom. Ján sa na mňa zahľadel. Tušila som jeho zasnený pohľad na chrbte, povedal: „Podľa teba mal Tizian maľovať, si krajšia ako Venuša na jeho obraze.“ Usmial sa. Prehliadla som jeho nežný pohľad a prekvapene som sa na neho pozrela. Vystrašený mojou neočakávanou reakciou a s pocitom, že prezradil niečo, čo malo byť predo mnou ukryté, rýchlo dodal: „Ja som to tak nemyslel....“ Pustila som pomaly zrkadlo na stôl a podišla som k nemu. „Zopakuj to.“ Zmätene sa na mňa pozrel a jachtal: „Nič, len som povedal, že si krásna.“ 
„Nie, to nemyslím, zopakuj to, čo si povedal predtým.“ Váhal a uvažoval, čo tým sledujem. 
„Pripomenula si mi jeden Tizianov obraz, čo som videl. Je na ňom Venuša, ako drží v ruke zrkadlo.“ V hlave sa mi rozozvučalo poznanie. Moje vnútorné svetlo sa rozpálilo a rozsvietilo všetku tmu predchádzajúcich momentov. Konečne, po toľkom napätí som mala pocit, že nás naše kroky vedú po správnej ceste. Usmiala som sa. 

    V hlave sa mi vynorili pôsobivé obrazy, ktoré som poznala. Krásne diela maľované známymi umelcami a ktoré predstavovali jediný motív. Venušu. Spomenula som si na dielo Diega Velázqueza a jeho úchvatný obraz krásnej ležiacej Venuše. Peter Paul Rubens a jeho Afrodita s dlhými zlatými vlasmi. Tintoretti, Sandro Botticelli, Hendrick de Clerck, François Boucher a ich úchvatné bohyne. A nakoniec Tiziaz a jeho dokonalá Venuša. Opäť so zrkadlom. 

    Ján stále nechápal čo spôsobilo tak nečakanú zmenu môjho správania. Udivene sa na mňa pozeral a sám seba sa pýtal: „Kto je vlastne táto žena predo mnou?“ Nestrácala som čas a začala som rozprávať: „Myslím si, že práve Venuša je kľúčom k pravde.“ Viditeľne nechápal, a preto som pokračovala: „Venuša, ako hviezda bola známa už starým Babylončanom, ale pravdepodobne bola známa už dlho predtým a to hlavne kvôli svojej viditeľnosti.“ Utriedila som si myšlienky, ktoré sa mi v hlave zaplietli a vytvárali nové súvislosti. 
„Jej symbol poznáš určite aj ty sám, je to vlastne obrazné znázornenie bohyne. Venuša, ktorá drží zrkadlo. Kruh s malým krížom pod ním.“ Nakreslila som v rýchlosti jej symbol na papier. „V biológii je to symbol ženského pohlavia. Takže naše zrkadlo má niečo spoločné s Venušou. Aj známi umelci ju skoro vždy znázorňovali so zrkadlom“ Potešil ma tento záver, všetko do seba zapadalo. Cítila som v sebe isté uspokojenie ale bola som vyčerpaná. Môj vnútorný plameň tlel. Spozorovala som, ako ma niekto okráda o samu seba.

    Deň tretí

    V noci ma navštívili moji démoni. Boli tu, aby ma zviazali do siete zúfalstva. A potom prišiel on. Videla som jeho oči. Prihováral sa mi hlasom mŕtvych. Zašepkal: „Nesnaž sa zmeniť to, čo sa už nedá.“ Jeho tiché slová ma zamrazili. Svetlo vo mne sa rozhorelo, zmenilo sa na žeravý meč a ten ho zahnal do tmy zabudnutia. Ráno bolo vykúpením, pokropené kvapkami dažďa. Očistili deň a zbavili ho nočných môr. Vzduch bol chladný no voňal prísľubom leta. Moje dolámané telo privítalo horúci vodopád tečúcej vody. Opäť som sa zrodila. 

    Dnes som sa mala stretnúť s Jánom v knižnici. Prišiel skôr ako ja a čakal ma s tmavými kruhmi pod očami. Usúdila som, že aj on mal ťažkú noc.
„Dobré ráno,“ povedal a zahľadel sa na mňa s bolesťou v očiach. Jeho vidiny mu odoberali energiu. Cicali z neho život ako pijavice. „Ahoj, spal si dobre? Vyzeráš unavene.“
„To bude dobré,“ odpovedal. Neviem, či sa snažil oklamať mňa alebo seba. Ale ja som tomu verila. Verila som v dobro, ktoré vo mne prebývalo.
Ján vzal moju ruku a viedol ma do zadnej časti knižnice. Plné regále s knihami nás chránili pred pohľadmi iných ľudí a mi sme sa mohli nerušene pustiť do práce.„Takže nás to priviedlo k Venuši“, prehovoril. „Musíme nejako zistiť príčinu tohto všetkého. Prečo sa to všetko deje okolo nás a prečo sa to deje práve teraz.“ 
Podišiel k stolu a ja som si až teraz všimla hŕbu kníh, ktorá ho prehýbala pod svojou váhou. 
Zobral jednu z nich a začal v nej listovať. „Niekde tu musíme nájsť nejaký kľúč.“ Aj mne podal do rúk jednu z kníh a zasadol k stolu. Mlčky sme prehľadávali desiatky kníh. Pracovali sme bez prestávky s vierou, že práve tu nájdeme ďalšiu indíciu. Po dlhých hodinách v prítmí knižničných stien som unaveným hlasom prerušila ticho. „Našiel si niečo?“
Zodvihol hlavu od kopy počmáraného papiera a zahľadel sa na mňa. Na chvíľku sa naše oči stretli. Pozerali sme sa jeden na druhého a vyriekli sme hádam milión nevyslovených slov. Moje vnútro sa podobalo na motýlí dom, ktorý som navštívila cestou do Toskánska. Prehovoril: „Bohužiaľ nič také, čo by malo pre nás nejaký význam.“ Ako som ho počúvala zahľadela som sa do jednej z kníh a prehľadávala som jej krehké stránky. V tom som to zazrela. Vzrušene som vykríkla: „Počkaj, asi som niečo našla.“ A začala som nahlas čítať: „Prechod Venuše cez Slnko nastáva vtedy, keď planéta Venuša prechádza priamo medzi Slnkom a Zemou a prekrýva malú časť slnečného kotúča. Prechod je podobný zatmeniu Slnka, avšak, hoci priemer Venuše je skoro štyrikrát väčší ako Mesiaca, Venuša vyzerá oveľa menšia, pretože je oveľa ďalej od Zeme.“ Zahľadela som sa na neho a on ma so záujmom počúval.
 „Pokračuj,“ vyzval ma. „Prechody Venuše sú najzriedkavejším zo všetkých predvídateľných astronomických fenoménov a súčasne sa vyskytujú vo vzoroch, ktoré sa opakujú každých dvestoštyridsaťtri rokov. S dvojicou prechodov oddelených od seba osem rokov. Už v minulosti dokázali astronómovia predpovedať prechody Venuše. A ďalší prechod nastane šiesteho júna dvetisícdvanásť.“ Stíchla som a prekvapene som sa na neho pozrela. O štyri dni dôjde k prechodu Venuše. Tušila som, že sa niečo stane o štyri dni. Dlhú chvíľu sme takto v tichosti sedeli. Pozerali sme sa navzájom do očí a viedli vnútorné dialógy z vlastným podvedomím. Uvedomovala som si, že musíme nájsť bojovníka, ktorý nás má podľa proroctva viesť. Ján uvažoval o tom istom lebo vzal zažltnutý papier do ruky a nahlas prečítal: „...Bojovník s lukom a narodený v jej mene ťa povedie...“

    Deň štvrtý

    V noci ma navštívilo svetlo. Oblieklo ma do žeravých šiat, vzalo ma za ruku a viedlo ma na cestu do neznáma. V duchu ma prenieslo na veľký a vysoký vrch a ukázalo mi Sväté mesto, ako zostupuje z neba ožiarené Božou slávou. Nový Jeruzalem. Jeho jas bol podobný najdrahšiemu kameňu. Akoby krištáľovo čistému kameňu jaspisu. Malo veľké a vysoké hradby a dvanásť brán. Na bránach bolo dvanásť anjelov a na nich boli napísané mená dvanástich kmeňov synov Izraela. Tri brány boli od východu, tri brány od severu, tri brány od juhu a tri brány od západu. Hradby mesta mali dvanásť základných kameňov. Boli na nich napísané mená dvanástich Baránkových apoštolov. Jeho hradby boli postavené z jaspisu a mesto samo bolo z rýdzeho zlata, podobnému čistému sklu. Základné kamene hradieb mesta boli ozdobené drahými kameňmi. Prvý základný kameň bol jaspis. Druhý zafír, tretí chalcedón, štvrtý smaragd, piaty sardonyx, šiesty sardion, siedmy chryzolit, ôsmy beryl, deviaty topás, desiaty chryzopras, jedenásty hyacint a dvanásty ametyst. Dvanásť brán bolo dvanásť perál. Každá brána bola z jednej perly. Námestie bolo z rýdzeho zlata, takého ako priezračné sklo. Potom mi ukázal rieku života. Čistú ako krištáľ, vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu. Uprostred jeho námestia, z oboch strán rieky bol strom života. Potom prišiel za mnou anjel a povedal mi: „Toto je to, čo príde, keď nastane čas. Preto nájdi starý Jeruzalem a schovaj knihu života, lebo ešte nepretiekol všetok piesok v presýpacích hodinách sveta.“
 
   Ráno prišlo rýchlo a pozrelo sa na mňa svojou zhovievavou tvárou. Sen ma hrial vo vnútri ako dobrý pocit, keď človek vykoná niečo správne. 

    Prišiel skôr, ale aj tak som vycítila jeho príchod. Času bolo málo a my sme potrebovali nájsť bojovníka. Ale nejako som tušila, že ho poznám.  
„Ahoj. Ako si spala?“ Spýtal sa ma s nestrojeným záujmom. Zo dňa na deň sa mi stával bližším. I bez toho bol bližšie ako ktokoľvek predtým. Naše duše si rozumeli. Komunikovali spolu už od prapočiatku. Poznali sa. Bolo to ako stretnúť starého priateľa po rokoch.
„Ďakujem. Túto noc som spala veľmi dobre.“ Odpovedala som. Bez slov sme si aj tak povedali viac. Sadli sme si na pohovku a Ján vytiahol papier s posolstvom. Jemne ho držal v rukách a čítal ten odkaz stále znova a znova, akoby čakal, že mu niekto odpovie. Môj sen sa mi vracal so stále väčšou naliehavosťou. „So zrkadlom ti ukáže cestu. Bojovník s lukom a narodený v jej mene ťa povedie k zlatej perle. V nej je ukrytý kameň trojakej viery. Tam nájdeš knihu, čo nesmú čítať.“ Opakoval.
„A čo ak je to bojovníčka?“ Spýtala som sa a moje svetlo sa opäť prebralo k životu. Potvrdilo mi, že sa uberám správnym smerom. „Myslím, že viem kto je ten bojovník.“
Pozrel sa na mňa s otázkou v očiach: „Kto je to? Prišla si na niečo?“ Zhlboka som sa nadýchla a prehovorila som: „Hľadáme bojovníka s lukom. Moje meno je odvodené z francúzskeho mena Yvonne, teda tisový luk. Lepšie povedané bojovník vyzbrojený tisovým lukom.“ Pozerala som na neho a vedela som, čo sa ma chce spýtať. „A som narodená v jej mene. Z astrologického hľadiska je mojou planétou Venuša.“ Ešte predtým ako ma zaplavil hŕbou otázok som mu vyrozprávala môj dnešný sen. Nemala som pochybnosti o tom, že ja som ten bojovník s imaginárnym lukom. Môj sen ma o tom ubezpečil. Ja som bojovník, ktorý nás povedie. Povedie do Jeruzalema. 


     Deň piaty


    Nastal nový deň a privítal ma svojím pôvabom. Okúpal ma v slnečných lúčoch. Pozdravil ma tichým hlasom storočných stromov, tak nehanblivo prizerajúcich na moju nahotu. Vdýchla som vzduch a ten ma ubezpečil, že ešte žijem. Prinútil ma obrátiť list a pozrieť sa na ráno bez zbytočných odtieňov sfarbených doružova. Okradla som lúče o moje telo, zahalila som ho do župana a topila som sa v jeho objatí. Podišla som k stolu a vzala som si jednu z kníh. Čakali ma tam Astrológia, Planéty, Mýty a legendy, Dejiny umenia, Biblia. Podišla som k pohovke a pod váhou okolností som klesla do jej náruče. Vedela som, že čoskoro príde.

    Cítila som jeho prítomnosť ešte predtým ako sa jeho prst dotkol zvončeka na schodisku. Vyzeral ako prvý deň, keď som ho zazrela. Vstúpil, a hneď zaplnil celý priestor svojou zvláštnou energiou. Pristihla som sa pri tom, že sa musím v jeho prítomnosti usmievať. Daroval mi vždy nevedomky kúsok svetla. Bola som šťastná a zhlboka som vdýchla tento nový pocit. Voňal a lákal ako Evu jablko zo stromu poznania dobra a zla. 

    Do odletu lietadla sme mali ešte nejaký čas, a tak si sadol oproti mne a vytiahol veľký fascikel papierov. Položil ich na stôl a spustil: „Trošku som sa na to pozrel a našiel som pár zaujímavých vecí.“ Vybral jeden papier a začal čítať. „V poradí posledná kniha Biblie a jediný prorocký spis Nového zákona má v gréckych rukopisoch názov Jánova Apokalypsa.“ Pozrel sa na mňa a ja som dodala. „Takže nie si prvý Ján, čo mal takéto videnia.“ Pozrel sa mi hlboko do očí a ja som tušila, aký je znepokojený. „Čas vzniku Knihy zjavenia sa kladie do posledných rokov vlády rímskeho cisára Domiciána, ktorý prenasledoval kresťanov preto, že odmietali božský kult cisára. Kniha chce predovšetkým pripraviť veriacich na blížiace sa prenasledovanie, na hodinu skúšky.“ Pozorne som ho počúvala a dodala som: „Takže Ján mal ľuďom odkázať isté posolstvo.“ Pozrel sa na mňa a súhlasne prikývol, pokračoval: Stojí tu: „Blahoslavený, kto číta, aj tí, čo počúvajú slová proroctva a zachovávajú, čo je v ňom napísané, lebo čas je blízko.“ Na chvíľu zmĺkol. „Pokračuj“ vyzvala som ho. „Ján odovzdal odkaz všetkým siedmim cirkvám od Boha. Potom sa mu prihovoril anjel: „Vystúp sem a ukážem ti, čo sa má stať potom!“ A hľa, na nebi stál trón a na tróne On, Sediaci. Okolo trónu bolo dvadsaťštyri trónov a na trónoch sedelo dvadsaťštyri starcov odetých do bieleho rúcha a na hlavách mali zlaté vence. Z trónu vychádzali blesky, hukot a hrmenie. Pred trónom horelo sedem lámp, čo je sedem Božích duchov. A pred trónom bolo čosi ako sklené more podobné krištáľu. Videl som v pravici Sediaceho na tróne knihu popísanú zvnútra i zvonka a zapečatenú siedmimi pečaťami.“ Zastavil sa. Pochopila som. To je to čo hľadáme. Naša kniha. 

    Pátranie nás malo priviesť do Jeruzalema. Zatiahlo nás do neskutočného príbehu, ktorý nám ukazoval čoraz viac svoju reálnu tvár. Zistili sme, že Ján videl cválať jazdcov apokalypsy a tajomný odkaz súvisí s Venušou. A bojovník, ktorý nás má viesť, som ja sama.
 
    Let prešiel rýchlo. Ján študoval materiály o Jeruzaleme a podotkol: „Najstaršími dokumentmi o Jeruzaleme sú egyptské kliatby z devätnásteho a osemnásteho storočia pred Kristom a podľa tradície toto mesto nazývali aj „mestom pokoja“, tak dúfam, že aj nám prinesie pokoj.“ Povzdychol si a zahľadel sa do diaľky. Nevedomky som ho chytila za ruku, a i napriek všetkému som verila, že neexistuje miesto, kde by som bola v tejto chvíli radšej. 
 
    Pristali sme. Pasová kontrola trvala nekonečne dlho, a pracovníci na hraniciach boli veľmi bojovne naladení ľudia. Našťastie si nás nevytipovali ako podozrivých cestujúcich. Po oteroch z pasu a prehľadaní nás pustili ďalej. Jeruzalem je moderne žijúce veľkomesto rozdelené na tri časti. Opevnené Staré mesto s najväčším počtom pamiatok. Prevažne arabský východný Jeruzalem a rapídne expandujúce nové mesto, známe ako Západný Jeruzalem. Navyše, rozdelené je aj Staré mesto. V ňom je arménska, kresťanská, židovská a moslimská štvrť. Samotný Jeruzalem je považovaný za bezpečné mesto. Ale nemohli sme si nevšimnúť, že mnoho reštaurácií a barov malo pri vchode ochranku a pri vstupe do obchodných centier sa ľudia museli legitimovať. V meste premávajú autobusy štátnej spoločnosti Egged. Ale my sme sa rozhodli radšej pre jazdu v taxíku, keďže veľa bombových útokoch sa stalo v autobusoch. Cesta z letiska netrvala dlho. Trávili sme ju počúvaním plačlivej melódie zo starého autorádia. Ako dlhoročná cieľová stanica pútnikov, má Jeruzalem širokú ponuku ubytovania a preto som vedela, že v Starom Meste nájdeme hŕbu menších hotelov, náboženských hospicov a lacných hostelov. Takže nájsť nocľah nebol problém. Ubytovali sme sa v starom Hashimi Hoteli. V srdci Jeruzalema. Hotel bol len sto metrov vzdialený od Chrámu svätého hrobu. Privítali nás ťažké drevené dvere. Vyzerali, že si pamätajú aj čas kráľa Šalamúna. Hotel bol vkusne zariadený a z každého kúta nám história ukazovala svoju príjemnú tvár. Najedli sme sa. Jedlo bolo dobré a sýte, ale cesta nás vyčerpala. Po dlhom čase som opäť zaspala spánkom spravodlivých.

   Deň šiesty

   V noci nastal pokoj. Aspoň v túto noc dobro a zlo uzavreli prímerie. Na tejto posvätnej pôde, kde sa krížili tri z najväčších svetových náboženstiev som našla harmóniu. Naozaj si toto mesto právom zaslúži meno „miesto pokoja“. Zobudil ma zvláštny pocit niečej prítomnosti. Sväté mesto už dávno žilo svojím životom. Určite aj pred pár stáročiami, pri pohľade z okna dotyčný videl to, čo aj ja. Tu, kde si podávajú ruka ruku historické fakty a legendy ma Ján odtrhol od môjho sna. Vnímala som ho každou bunkou môjho tela. Pevne som privrela oči, aby som si mohla dlhšie vychutnať pre mňa tak neobvyklý pocit. Zasnívala som sa, aké by to bolo budiť sa každý deň v jeho prítomnosti. Tráviť s ním všedné dni a riešiť bežné problémy. Chcela som vedieť, aký by to bol pocit, keby ma držal v náručí. Lákalo ma ochutnať sladkosť jeho úst. Pomaly podišiel k posteli a keď zbadal, že som hore podal mi šálku kávy a usmial sa na mňa. Bol čas vstať. Čakal nás ťažký deň. Potrebovali sme nájsť miesto, kde sa nachádza posvätná kniha. Dlho som nad tým do noci uvažovala a bola som si istá, že to miesto máme rovno pred očami. „Čo myslíš, kde by mohla byť?“ Ján prerušil ticho a postavil sa k oknu. Díval sa na krásnu panorámu mesta. Pred očami mal dôkaz o tisícročnej kresťanskej, židovskej ale aj moslimskej tradícii. Cítila som, ako pomalými krokmi prichádzame do cieľa. Vkĺzla som do županu a podišla som k oknu so šálkou kávy. Pozerala som sa mlčky na poklady, ktoré tu ležali. Ako som ju popíjala, v hlave sa mi vytvárala pavučina myšlienok. Po dlhej chvíli som zodvihla pravú ruku a natiahla som ukazovák. Vo vzduchu prebodával jedinú stavbu, ktorá prichádzala do úvahy. Dóm hromu.
„Prečo si si taká istá, že to je to miesto?“ Pýtal sa ma. Nie, aby spochybňoval moje slová, ale skôr, aby ma pochopil. Rozhovorila som sa: „Hneď ako som sa dozvedela, že naša cesta smeruje do Jeruzalema, bola som si skoro na sto percent istá, že naše kroky povedú tam.“ Kývla som hlavou smerom k miestu, kde sa týčila zlatá kupola Dómu hromu, alebo Skalného domu, ako ho mnohí nazývajú. Pokračovala som: „Mnoho moslimov tvrdí, že vo vnútri budovy sú vystavené vlasy z fúzov proroka Mohameda.“
Ján sa dlho zahľadel na tento skvost v architektúre, ktorý začal stavať Abd al-Malik v roku šesťstoosemdesiatosem a jeho stavba mu trvala len tri roky. Podotkol: „Ja viem len to, že zlatá kopula bola nie veľmi dávno pokrytá zliatinou zlata s hliníkom a prispel k tomu jordánsky kráľ Husejn.“
Usmiala som sa. „Správne. Niektoré historické pramene tvrdia, že miesto, kde sa nachádza Skalný dóm je najsvätejším miestom sveta. Zlatá kupola pod sebou údajne skrýva základný kameň sveta, a teda preto má mešita pomenovanie Skalný dóm. Z tejto skaly údajne prorok Mohamed vystúpil na nebesia. Prví kresťania tvrdia, že na tom istom mieste Pontský Pilát odsúdil na smrť Ježiša Krista a židovský význam tohto miesta dokumentujú aj posvätné zvitky Talmudu. Pramene tvrdia aj to, že toto je tá Chrámová hora, kde chcel Abrahám obetovať Izáka.“ Odmlčala som sa. 
„Takže myslíš, že to je ten kameň, ktorý hľadáme?“ Pozeral stále na kupolu zlatej farby a jeho mlčanie prezrádzalo hlboké zamyslenie. 
„Na tomto mieste Boh údajne začal so stvorením sveta. Zo základného kameňa sveta, ktorý je pod zlatou kupolou si vzal hlinu a vytvoril telo Adama. Podľa týchto faktov by mal byť teda Dóm hromu spoločnou svätyňou všetkých troch náboženstiev. Záleží len na tom, kto čomu verí...“ a ja som tomu verila. Verila som, že sme veľmi blízko. 
 „Mali by sme sa tam zájsť pozrieť. Neviem, čo nás tam čaká. Idem sa z toho zblázniť.“ Povzdychol si. „ Zajtra je deň prechodu Venuše. Možno posledný deň pre ľudstvo. Je to šialené. Neviem ako sa ďalej rozhodnúť. Najradšej by som nasadol do lietadla a zabudol na toto tu všetko.“ Chvíľu sa odmlčal. „Na všetko nie, na teba by som nikdy nemohol zabudnúť.“ Stáli sme tam oproti sebe ako muž a žena, priťahovaní neopísateľnou silou. Neistá budúcnosť ho desila, no najviac sa bál, že tá budúcnosť bude bezo mňa. I ja som mala obavy, lebo moja schopnosť vidieť sa stratila pred šiestimi dňami a ja som nevedela, čo nás čaká. Len som tušila, že sme na správnej ceste. Snáď. 
 
    Vybrali sme sa na obhliadku mesta. Vzali sme si fotoaparáty a v šiltovke a teniskách sme sa tvárili ako radoví turisti. Fotografovali sme pamiatky, usmievali sa a viedli diskusie o krásach, čo sme spoznávali. Pohybovali sme sa po tomto ľudskom mravenisku skoro s dvoma miliónmi ľudí, no i napriek tomu pre nás nik iný neexistoval. Prechádzali sme popri úpätí Olivovej hory, kde sa rozprestiera veľký židovský cintorín, na ktorom je pochovaný Oskar Schindler. Videli sme Baziliku agónie a prechádzali sme popri Múru nárekov. Boli oň opretí ľudia a do jeho štrbín vtláčali lístočky so svojimi modlitbami a verili, že ich Boh vypočuje. Videli sme aj kostol svätej Márie Magdalény a jeho lesklé zlaté kupoly odrážajúce slnečné lúče a povestné arabské trhy. Jeruzalem je mesto mnohých tvárí. Dostali sme sa aj k Dómu hromu. Mešita má celú ochromila. Dozvedeli sme sa, že je vlastne najstaršou duchovnou budovou vo svete. Pôvodne mala slúžiť ako svätyňa pre pútnikov a nie ako mešita. Jej rozloha bola taká obrovská, že sa do jej útrob zmestilo až päťtisíc veriacich. Posvätná skala, ktorá nás najviac zaujímala sa nachádzala vo vnútri. Ležala pod zlatou kupolou, alebo zlatou perlou, ako bolo písané v odkaze. Pozorne sme si prezerali miesto, ktoré vo mne vyvolávalo zvláštne pocity. V duchu som sa pýtala sama seba, čo nás tu zajtra čaká. Pri odchode som sa naklonila k Jánovi a pošepla som mu. „Moslimská tradícia hovorí, že anjel, ktorý za zvuku poľnice oznámi posledný súd a koniec sveta, bude stáť presne na tomto mieste. Zaujímavé, nie?“ opýtala som sa ho. „Áno, je to veľmi zaujímavé. A my sa musíme postarať o to, aby to nebolo zajtra.“ Podotkol. 

    Podľa merania astronómov mal prechod Venuše začať o deviatej hodine pätnástej minúte a sedemnástej sekunde. A v tom čase musíme byť na tomto mieste. Mal to byť začiatok konca. Začiatok Apokalypsy. 


     Deň siedmy

    V noci ma navštívil Ján. Bolo to po prvý krát, čo sa mi o ňom snívalo. Chytil ma za ruku. Pevne a pritom nežne mi ju držal vo svojej dlani. Cítila som, ako sa moja energia a teplo splieta s jeho vlastným plameňom. Ten pocit sa nepodobal ničomu, čo som za svoj život prežila. Patrili sme k sebe. Boli sme ako listy z rovnakej knihy. Ak jeden list chýba, kniha nikdy nebude celá. Tušila som, že kráčame takto ruka v ruke už od nepamäti. Bol mojím protipólom, časť mňa olúpená osudom. Našla som ho a bola som nepatrnú chvíľu šťastná. Obklopilo nás svetlo. Pomaly sa vplietlo medzi nás a ja som ho strácala. Zostal mi len pocit prázdnoty. Cítila som istú nevyhnutnosť v tomto počine odlúčenia a i keď som verila, že je tu naďalej so mnou, nezazrela som ho. Mala som pocit, že mi amputovali nohy a ja už nikdy nebudem úplná. Zobudila som sa zmätená, neistá a znepokojená. Slnko farbilo svet do jasných farieb a ja som precitla. Bol čas. Nemali sme inú možnosť. Existovala len jediná cesta a tá sa blížila k cieľu. Zachytila nás lavína okolností a nám nezostávalo nič iné len sa nechať unášať a veriť, že nás nezahubí. Neľutovala som nič, čo sa stalo, lebo to priviedlo Jána na prah mojich dverí. 

    Dostať sa do Skalného domu nebol skoro žiaden problém. Patril predsa k najväčším historickým pamätihodnostiam tohto mesta. Ale ťažšie bolo zariadiť, aby sme tam mohli zostať nejaký čas bez dozoru. Podarilo sa to vďaka Jánovej vynaliezavosti, ktorý presvedčil strážcu, že je veľmi dôležité z vedeckého hľadiska, aby sme mohli skúmať vplyv prechodu Venuše na základný kameň. Samozrejme nie zadarmo. Dostali sme priepustku na hodinu. O desiatej mala prísť ďalšia skupina turistov. Verili sme, že nám to postačí. Pozrela som sa na hodinky a potom moja tvár vyhľadala pár hnedých očí. Cítila som aký je znepokojený. „Je mi ľúto, že som ťa do toho namočil. Teraz, keď nad tým uvažujem, uvedomujem si riziko, ktorému som ťa vystavil.“ Na chvíľku sa odmlčal, zhlboka sa nadýchol a pokračoval. „Desím sa predstavy, že by ti niekto ublížil. Preto si myslím, že by si mala odísť. To čo príde je už moja záležitosť, mala si mi len ukázať cestu. Takže si myslím, že by si mala ísť a ....“ Nedokončil, pretože som pristúpila k nemu a zľahka som položila ruku na jeho pery. Chcela som ho umlčať. Bolelo to. Vyzeralo to, že sa so mnou lúči a to mi bolestne pripomenulo dnešný sen. Hodiny ukazovali deväť hodín a trinásť minút. Pochopila som, že nemáme čas. Pozerala som sa mu do očí, ktoré ma hriali, čarovali mi na tvári úsmev a súbežne ma zraňovali. Chcela som mu povedať, že ho milujem a pohladiť ho po vlasoch. Zatiaľ čo mi utekajúce sekundy kradli ten krehký okamih šťastia. Stáli sme tam takto, na tomto posvätnom mieste a zistili sme, že to láska je to puto, čo nás spája. Ján bol chýbajúcou časťou mňa samotnej a ja som tvorila jeho druhú polovicu. Svet neexistoval. Aspoň túto bolestne krátku chvíľu nebol na svete nik iný. Len my dvaja. Odtrhla som oči od jeho tváre a opäť som sa pozrela na hodinky. Zostávalo nám štyridsaťsedem sekúnd. Chytila som ho za ruku a otočila som tvár ku kameňu, kde chcel Abrahám obetovať Izáka, aby dokázal Bohu svoju lásku. Zamyslela som sa nad tým, aká obeť bude dnes potrebná? Zem sa začala chvieť. Nepatrne, ale cítil to aj Ján, lebo ma silnejšie chytil za ruku. Akoby vedený neviditeľnou silou sa zodvihol jemný vánok. Začal sa krútiť. Vytváral slabý vír a my sme zostali uväznení v jeho oku. Vír mohutnel a vytváral okolo nás prachovú obruč, ktorá nás odlúčila od reálneho sveta. Strhla som sa. Neboli sme jediní, kto bol odrezaný od sveta prachovým múrom. Bol tam jeden muž a ja som spoznala jeho oči. Spomenula som si na vetu, čo mi s iróniou zašepkal v mojom sne: „Nesnaž sa zmeniť to, čo sa už nedá.“ Skala pomaly praskala, vytvárala malé mikroskopické trhliny, ktorými presvitalo svetlo. Kreslilo krásne obrazy v prachu, a ten sa nám dostával do očí. Ako svetlo mohutnelo, skala praskla. Explodovala a vytrysklo z nej svetlo. Ako hrubý prúd žeravej vody. A na jeho vrchole som ju zazrela. Bola tam. Kniha, ktorú opísal Ján. Svetlo slablo a kniha nečakane klesla, aby jemne rozvírila prach pri našich nohách. Na nepatrnú chvíľu zostalo ticho. Premeriavala som si súpera a odhadovala som jeho silu. Bol môj nepriateľ už mnohé roky. Žalobca. Padlý anjel. Diabol. Celý môj život som hľadala v ľuďoch dobro. Zaháňala zlo do kúta, aby si ma teraz našlo. Moje vnútro vzbĺklo. Rozhorelo sa. Ako požiar sa rozbehol do všetkých častí môjho tela. Bola som bojovník. Pomaly prechádzal okolo skaly a premeriaval si nás pohľadom. Bez mihnutia oka sa na mňa uprene pozeral akoby ho kniha vôbec nezaujímala. Videla som jeho zlo, ktoré mi chcelo ublížiť. Nebála som sa a postavila som sa mu tvárou v tvár. Ján ma jemne odstrčil a postavil sa na moje miesto. Chcel ma chrániť, a pritom si neuvedomoval, aký je jeho život krehký „Čo ty tu chceš, biedny?“, rozosmial sa žalobca a jedným pohybom odhodil Jána na pár metrov od seba. Jeho hlava narazila o kameň. Zostal ležať. Preľakla som sa, lebo som zazrela červený pramienok krvi vytekať na chladnú skalu, ktorá ho smädno pila. Diabol priskočil ku knihe a pokúsil sa ju otvoriť, musela som to prekaziť. Skočila som na kameň. Nevedela som, či som dosť silná na tento zápas, no dobro vo mne bolo odvážne. A on sa ho bál. Pustil knihu a začal prichádzať pomalým krokom ku mne, ustupovala som. „Čo na to povieš? Stáť mi takto tvárou v tvár. Máš strach? Nezmeníš to.“ Prichádzal ku mne, a ja som už neustupovala. Pozerala som sa na neho a snažila som sa pozbierať všetku silu, ktorú som v sebe cítila. Verila som, že sa mi vracia trojnásobne, každé vyrieknuté slovo, každý skutok čo som spravila. Videla som tváre ľudí, ktorým som pomohla. Všetci tu boli v tejto chvíli so mnou a brali do rúk neviditeľný meč. Bol tam aj Ján. Stál po mojom boku. Cítila som teplo, ktoré mi prechádzalo cez košeľu a obliekalo ma do jeho vône. Boli tu všetci. Moja dobrota. Nezľakol sa. Premeral si nás a zabodol do mňa svoj temný pohľad: „Nikto nie je len dobrý, všetci máme v sebe zlo. Ty nie si iná. Aj tvoja snaha konať dobro zlyhala. Čo povieš im?“ Ukázal okolo seba. Uvidela som ich. Ľudí, ktorým som nepomohla. Nemala som hádam dosť síl? Bola som vari unavená? Ich moje dobro obišlo. Vedela som, že moje skutky neboli vždy len dobré. Veď aj ja som musela bojovať so svojimi démonmi. Postavili sme sa tu takto proti sebe. Zástancovia dobra a zla. Stáli sme proti sebe nekonečne dlhý čas. Spomenula som si na to, že ako malá som chcela byť anjelom. Chcela som bojovať za správnu vec a teraz tu stojím a držím v rukách imaginárny meč a vediem nemý súboj so zlom. V predstavách. Obkľúčili nás, pomaly nás uzavreli v smrtiacom kruhu. Nie je ich viac, len sú plní nenávisti. Chladný závoj podsvetia sa mi omotával okolo tváre. Vytasím meč a zvolám. „Vpred!“ Pred mojim mečom ustupujú, horí ako fakľa v mojich rukách. Sekám s ním na ľavo, potom na pravo. Zlo sa dalo na ústup, ale bola to len pasca, aby opäť mohlo udrieť. Prepadlo ma zúfalstvo. Vari je toto koniec? Pozerám na mojich priateľov. Na ich tváre plné strachu. Upierajú na mňa svoj zmätený pohľad. A zrazu vidím všetko to dobro, každý záchvev citu. Vidím Jána na prahu mojich dverí, jeho zdvihnutý kútik úst, keď som ho rozosmiala. Zasnený pohľad, ktorý mi venoval, keď si myslel, že spím. Myslím na jeho teplú dlaň, ktorá má miesto v mojej dlani. Nie, teraz to nevzdám! Cítim ohnivú žiaru môjho ja a sekám, rúbem nepriateľov. Všetkých som nakazila mojou odvahou. Len on mi stále uniká. V nepatrný moment som ho zazrela ako vedie neľútostný zápas s Jánom. Strach ma celú ohromil a dodal mi dvojnásobnú silu. Bežím a nemyslím na nič iné len na neho. Na jeho sviecu, ktorej nedovolím, aby zhasla. Na jeho oči. Na jeho nesmelý úsmev dnes ráno. Zazrel ma a chcel ma ochrániť, akoby netušil, že to vlastne robím ja. Povedal: „Milujem ťa.“ A moje srdce sa roztancovalo v ozvene jeho slov. „Aj ja ťa milujem“. Zakričala som, rozhodnutá obetovať vlastný život, aby jeho srdce bilo ďalej. Meč sa mi zasekol do hrude. Telom sa mi prehnala vlna bolesti., ktorá doznievala s Jánovým výkrikom. „Nie!“ Padla som na zem, a cez hmlu som len zazrela ako sa nado mnou týči môj vrah a chystá sa zasadiť posledný úder. Zrazu sa objavilo svetlo, ktoré osvetlilo chrám ako atómový výbuch. Môj imaginárny súboj skončil. Už som nič nepočula. Zostalo ticho. Privrela som viečka a obklopil ma pokoj. 
 
    Všedný deň

    Raz za dvestoštyridsaťtri rokov sa objaví posolstvo ukryté v železnej skrinke. Výstražne zdvihnutý prst, ktorý nás varuje. Nastavuje nám zrkadlo a ukazuje, ako by vyzerala naša tvár, ak by sme sa nepoučili a naďalej by sme páchali zlo. Je to upozornenie, že apokalypsa jedného dňa zavíta do našich životov ako realita. Raz určite. Keď už nebude na svete kúsok dobra nás zaplaví svojim zničujúcim plameňom. Naša zem bude raz ako planéta Venuša - vyprahnutá, pod oblakmi sírového prachu. Dnes sa našiel človek, čo sa obetoval pre nás. Koľko je denne takých tragédií? Veď denne ľudia bojujú so svojimi démonmi. Niektorí padnú, aby druhí mohli zvíťaziť. Aj dnes niekto padol. Po boji som upadla do neznámeho stavu sna a bdenia. Pocítila som pokoj a harmóniu. Videla som Jána ako sa na mňa usmieva a hovorí mi, že musí ísť. Nechcela som ho pustiť, ale nemala som silu ho zadržať. Zobudila som sa na bolesť, ktorú som cítila v celom tele. Točila sa mi hlava a len ťažko som si utriedila myšlienky. Rana na hrudi pálila, no viac ma pálil pocit samoty. Ján tam nebol. Zmizol. Snažila som sa ujasniť, čo sa vlastne stalo. Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že Ján obetoval svoj život na moju záchranu. To naša láska, pre ktorú bol ochotný umrieť, zničila zlo. Ján za ňu zaplatil životom. Keď som sa vrátila do života a reality všedných dní, nevedela som po čase posúdiť, či sa to naozaj stalo alebo to bol len sen. Iba zažltnutý papier v mojich rukách ma presviedčal o jasnosti môjho rozumu. Dával reálny odtieň tomuto príbehu, ktorý ma zmenil. V sne som videla jeho tvár, hladila som mu vlasy a držala jeho ruku. Neuniklo mi ani jedno gesto, či slovo z jeho úst. Bola to moja ulita, kde som sa ukryla, aby som mohla v pokoji počkať, kým sa naše cesty opäť nestretnú. V mysli som mala navždy vkreslenú tvár muža, ktorého som milovala. Zdrap papiera s odkazom, ktorý sa stále viac zdal byť len rozprávkou, bol pre mňa majákom v tomto svete. Vždy pri pohľade na nebo a na jeho najjasnejšiu hviezdu som verila, že Ján je hádam veľmi blízko. Taký nemý odkaz hviezd.



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8