Modrý anjel

Jediný raz vo svojom živote som videl skutočného anjela. Videl som toho veľa, najmä vtedy, keď som sa poriadne naťahal marihuany, alebo iných svinstiev. Vtedy, keď som sa zadíval na obraz krajiny, ktorý mi visel na stene, som zbadal, ako z hustého lesa na mňa vyskočila obluda s červenými očami. Bol to tuším diviak, alebo niečo podobné, ktorý sa zrazu zmenil na diabla. Svojimi dlhými pazúrmi mi chcel vytrhnúť srdce z hrude, vyškriabať oči, vypiť moju krv a najesť sa surového mäsa z môjho tela.

Zažil som aj to, že som lietal vo foteli po mojej izbe, dokonca som si to potom rozdával s havajskou krásavicou v jaskyni pod vodopádom, ktorá sa ráno zmenila na kurvu, a musel som jej zaplatiť posledné prachy, ktoré som mal. Počul som farby, videl som hudbu, a mohol som sa dotknúť vôní. Ale to, čo som videl, zažil a zachytil na plátne, úplne triezvy a čistý, sa nedá s ničím porovnať.

Stalo sa to dávno, ale spomienka na môjho anjela sa mi hlboko vryla do pamäte. Pláva vo mne ako starý opustený pník stromu v mori. Vždy keď som sám, znova sa vynorí, narazí na piesočnatú plytčinu brehu mojej duše. Chvíľu sa vyhrieva na slnku mojich spomienok, až príde studená slaná vlna, ktorá ho opäť vženie do mora.

Tuho som si potiahol z cigarety a zadíval sa na obraz Obednajšia siesta, ktorý som práve domaľoval. S výsledkom som nebol spokojný. Farby boli zobrazené reálne, postava na ňom bola zvládnutá technicky správne. Modelka ležiaca na červenej kanape sa zmyselne dívala z obrazu. Záplava svetlých vlasom nedbanlivo padala na jemné biele ramená. Malinovočervené plné pery mala jemne pootvorené v túžobnom očakávaní. Krásne guľaté prsia lákali k pohladeniu, pekný chutný zadoček nezbedne vytŕčal, preložená noha dômyselne zakrývala jemné zlatisté chĺpky lona. Napriek tomu sa mi tu nepáčilo. Niečo tomu chýbalo. Bol to akt ako každý iný. Odolal som pokušeniu zobrať hrubý štetec a počmárať obraz čiernou farbou. Nemohol som si to však dovoliť. Už tri mesiace som dĺžil na nájomnom. Hrozilo, že ma vyhodia z podkrovného bytu, ktorý som tak dlho zháňal.

Podarilo sa mi ho zohnať úplnou náhodou. Potreboval som vhodné priestory, ktoré by mi slúžili ako byt a ateliér zároveň. Práve Adriana, moja modelka a milenka v jednej osobe, mi ho pomohla zohnať. Pracovala v jednej realitnej kancelárii, takže keď ho prišiel k ním prenajať jeden starý muž, nápadne sa podobajúci na Alberta Einsteina, ani to nedávala do inzertných novín. Práve tento starý smilník bol mojím najväčším odberateľom aktov. Nezaplatil som mu za tie roky ani korunu, všetok nájom chcel v obrazoch. Na stene jeho bytu viselo šesť malieb nahej Adriany a jeden obraz, ktorý som ani nechcel podpísať svojim menom. Bol to obraz nejakej staršej tučnej „dámy“, ktorú raz v noci spitý doniesol do môjho ateliéru. Strhol z nej šaty a kázal mi ju namaľovať tak, ako ju Boh stvoril. Opojená vínom, len sa tak chichotala, keď som ju maľoval. Dlaňou si zakrývala svoju bránu rozkoše. Veľké ťažké prsia sa jej lenivo hompáľali na vypuklom bruchu. Saudek by mal z nej radosť, pomyslel som si. Vrátil som sa z myšlienok späť, a nespokojný so svojím výtvorom, som nervózne začal zatvárať farby a čistiť štetce.

„Adriana, pre dnes sme skončili, môžeš sa obliecť.“

„Zlatíčko, to nemyslíš vážne. Celý čas čo sa tu rozvaľujem a vôbec sa nehýbem som si predstavovala, ako ma poriadne rozhojdáš, keď domaľuješ. Som úplne celá skrehnutá, treba do mňa vdýchnuť trocha života. A to dokážeš len ty.“ Privrela oči a začala sa hladkať. Ani som nedoutieral štetce a už som sa na ňu vrhol.

Sedel sám som v malej husto zafajčenej krčme na starom námestí, ktorá páchla rozliatym pivom a zatuchlinou. Svoju hlbokú depresiu som zapíjal penistým pivom z veľkého pohára a smútok sa snažil vyfúkať spolu s dymom z cigariet. Vonku sa poriadne rozpršalo, októbrový studený dážď vrážal do okien. Pozoroval som vytvárajúce sa mláky na ulici a počúval upokojujúce klopkanie dažďa. A vedy sa to stalo. Dnu vstúpila krásna žena. Vošla sem len omylom, to bolo hneď jasné, zahnal ju sem dotieravý dážď, pred ktorým sa chcela skryť. Čas sa na chvíľu zastavil. Starí ožrani stíchli, niekto od zadného stola obdivne zahvízdal, krčmár, ktorý vyzeral ako starý námorník - vyslúžilec, prestal leštiť poháre na víno. Veľkými modrými očami sa rozhliadla po miestnosti.

Plavé kučeravé vlasy jej padali na plecia. Svetlohnedé kožené čižmičky obopínali jej krásne nohy, ktoré sa dali vytušiť pod károvaným trištvrťovým tvídovým kabátom. Z tváre a vlasov jej padali veľké kvapky dažďa, ktoré si zotrela nežnou pestovanou rukou s jemným ružovkastým lakom. Pravdepodobne zvažovala, kam si prisadne, keďže všetky stoly aj stoličky pri bare boli obsadené. Napokon pristúpila k môjmu stolu a medovým zastretým hlasom prehovorila: „Môžem si na chvíľu prisadnúť?“ Ticho som prikývol. Nemohol som tomu uveriť. Vyzerala ako anjel z mojich tajných snov. Lenže ja som nesníval. Nevypil som toho veľa, pár pív a zopár rumov na zahriatie. Rozmýšľal som, prečo si prisadla práve ku mne. Možno si ma vybrala preto, lebo som sedel najbližšie pri vchode, alebo preto, že som sedel sám. A možno som sa jej zdal najmenej nebezpečný. Chcel som však veriť, že to bolo preto, že to tak zariadil osud. Ticho sme sedeli. Popíjala teplý čaj a zamyslene sa pozerala von oblokom. Chcel som sa jej prihovoriť, ale nevedel som, ako začať. Nikdy som s podobnými vecami nemal problém, ale teraz to bolo iné. Bál som sa, že ak prehovorím, rozplynie sa. Tak som len tak bez slova sedel a díval som sa do zlatistého moku pred sebou. Zrazu vstala. Pozrela sa mi hlboko do očí a jej pohľad rozožieral a zároveň hladil moje vnútro. „Dobrú noc a ďakujem.“ V momente som sa postavil a prvýkrát prehovoril: „Ak dovolíte, je už dosť neskoro, odprevadím Vás. Prekvapene na mňa pozrela, ale prikývla na znak súhlasu.

Vonku sa vietor poriadne rozparádil. Rozfúkal jej nežné vlasy a snažil sa dostať pod jej kabát. Pritiahla si golier tuhšie na hruď. Šli sme zapršaným studeným a chabo osvetleným nočným mestom bez slova. Minuli sme zopár starých ošarpaných budov, prešli pár tmavých uličiek a stále sme boli ticho, iba jej zvodné čižmičky klopkaním rušili nočný kľud. Bol som už dosť nervózny z toho, že o chvíľu môže zastať pred svojím domom, rozlúči sa a už ju nikdy neuvidím. Ale nevedel som, nemal som ani poňatia ako sa k nej prihovoriť. Uvedomil som si, že v duchu prosím Boha, alebo niekoho podobného zhora, alebo zdola, bolo mi to v tej chvíli jedno kto to bude, len nech mi pomôže. Nech spraví niečo, čokoľvek, len nech ju nestratím. Z mojich myšlienkových pochodov ma vyrušil až jej výkrik. Svojím pružným telom sa ku mne pritúlila. Ani som si nevšimol ako k nám priskočil nejaký malý počerný chlapík z nožom v ruke, ktorým práve mieril na jej hrdlo.

„Navaľ prachy kurva, a ty buzerant tiež!“ vyprskol zo seba takým tým úchylným nebezpečným hlasom. Rýchlo, ale nežne som odstrkol za seba svojho anjela a pozrel som sa tomu kreténovi do očí. Lesklé čierne nenávistne oči. Také tie oči, ktoré len hľadajú koho okradnúť, komu jednu pichnúť do brucha, prípadne komu podrezať dobre živený krk. Rýchlo som skontroloval situáciu okolo. Nevidel som už nikoho ďalšieho. Teda bol sám. Kalkuloval som rýchlosťou blesku. On tak 165 cm, ja asi 180. Jeho váha – moja váha. Troška starší a s mierne vypaseným bruchom. To by sa mohlo podariť. Bol tu ešte ten nôž, ale to sa nejako spraví. Možno to bol pud sebazáchovy a zodpovednosť za to nežné stvorenie, ktoré ticho za mnou vzlykalo, ale podarilo sa mi toho hajzla spacifikovať a poriadne nakopať do gulí. Váľal sa tam v studenej mláke ako zaklaté prasa a nadávajúc skuvíňal od bolesti. Objal som anjela okolo pliec, pohladil voňavé vlasy, zotrel slzy z líc a tak otcovsky pobozkal na čelo. Celou cestou som ju utišoval. Nakoniec sme zastali pred jej domom. Vošiel som s ňou dnu ku výťahu. Ešte raz som ju pohladil po vlasoch. Ostala na nich krv. Pozrela sa na moju ruku, zobrala ju do svojich dlaní a roztraseným hlasom skonštatovala: „Rana nie je hlboká, netreba ju zašiť, ale treba to vyčistiť.“

„Vy ste lekárka, alebo sestrička? spýtal som sa hlúpo.

„Nie, to sa pozná aj bez toho. Poďte so mnou hore, ošetrím Vám to.“

„Nebojíte sa, že Vás znásilním?“ snažil som sa zavtipkovať. Pozorne sa na mňa zahľadela. „ Dúfam, že dnes sa mi už nič zlé nestane“ smutne sa usmiala .

V malom dvojizbovom byte bolo útulne a teplučko. Postavila na čaj, doniesla z kúpeľne lekárničku a vyčistila ranu.

„Tuto na pravo v skrinke mám bar, ak máte chuť, niečo si nalejte. Ja sa zatiaľ prezlečiem a osprchujem.“

Predstava, ako si umýva svoje božské telo ma poriadne rozohnila. Snažil som sa udržať neviditeľnými putami v kresle, aby som jej nevtrhol do kúpelne, a keď už nič, aby som sa mohol aspoň vynadívať, ako sa voňavé penivé mydlo zmýva z jej jemnej pokožky. Aby som sa trocha schladil, nalial som si trocha koňaku. Čakajúc na ňu som splachoval kúpené koláčiky dobrým destilátom. Keď vstúpila do dverí, odetá v modrom hodvábnom župane, ktorý ako vodopád obopínal jej krásne poprsie, skoro som sa na ňu vrhol ako divé hladné zviera. Ostal som však sedieť a hodil do seba zvyšok koňaku. Sadla si oproti mne, ladne preložila nohy cez seba, aby tak zakryla to, čo ostať zakryté má. Aspoň nateraz. Alkohol mi trocha rozviazal jazyk, a tak som sa ju snažil trocha vyspovedať.

„Keď nie ste lekárka, ani sestrička, tak čo potom robíte? Skúsim hádať. Máte pekne zariadený byt, ste bytová dizajnérka? Alebo ste modelka?“

Záhadne sa usmiala. „Nemusíme rozprávať o mne, povedzte mi, ako sa voláte a čo robíte Vy.“

„Ja?“ zamyslel som sa. „Volám sa Alexander. A som maliar. Teda nie maliar, akože maľujem byty a tak, ale maľujem obrazy. Som umelec, ak sa to tak dá nazvať. Rád by som namaľoval aj Vás. Ak budete súhlasiť. Usmiala sa. „Ale ja maľujem ženy bez šiat, “ dodal som.

„Prečo nie, dĺžim Vám to. Dnes ste ma zachránili.“

Z jej súhlasu som bol úplne omráčený. Ani neviem, ako to zo mňa vyhŕklo, že ju chcem namaľovať nahú a ona súhlasila. Na kúsok papierika som jej načarbal moju adresu a číslo telefónu. Mal som zo sebou aj vizitky, ale nezdalo sa mi to tak originálne, a mne doposiaľ ani neznámemu slovu – romantické.

Rozlúčil som sa s ňou letmým bozkom na líce a vydal sa chladnou nocou do svojho ateliéru.

Ráno som vstal s miernou bolesťou hlavy. Koňak a vypité pivo s rumom urobili svoje. Strechou ateliéru sa dnu dralo chabé slnečné svetlo, ktoré zízalo na môj nedokončený obraz. Takmer som zabudol. Dnes má prísť Adriana, aby sme ho dokončili. Konečne ho domaľujem, odovzdám ho tomu starému chlipníkovi a budem mať na pár mesiacov pokoj s nájomným. Lenivo som vstal. Donútil ma k tomu pocit obrovského smädu a vyprahnutý pocit v ústach. Otvoril som chladničku. Vzápätí som ju zatvoril. Bola prázdna. Napustil som si trocha studenej vody do pohára a vypil som ho na ex. Rozhliadol som sa po izbe. Bol tu strašný neporiadok. Fľaše od vína a iného alkoholu sa povaľovali po zemi, z plného popolníka povypadávali ohorky na stôl. Nikdy mi nevadil taký neporiadok. Bol súčasťou môjho bohémskeho života. Ale teraz som musel ateliér pripraviť na príchod môjho anjela. Ani som si nevšimol, kedy vošla Adriana. Najprv len nechápavo hľadela, keď ma videla, ako utieram zaprášený stôl a potom sa rozosmiala. Vypočul som si zopár hlúpych otázok, potom mi priložila ruku na čelo. „Nie nemáš horúčku, asi si sa úplne zošalel,“ povedala a začala sa vyzliekať. Unudene sa zvalila na kanapu v rovnakej póze ako na obraze. Poobede bol obraz hotový. Na stole začal vibrovať a ticho zvoniť môj mobil. Strhol som sa. Nechcel som pred ňou riešiť stretnutie s mojim anjelom. Našťastie to bol starý Wagner, ktorý sa už nevedel dočkať svojho obrazu.

„Áno pán Wagner, váš obraz je už hotový. Večer si môžete po neho prísť.“ V jeho hlase som cítil nadšenie a vzrušenie. Otrávene som ukončil hovor. Adriana sa už na mňa zmyselne usmievala a naťahovala ku mne svoje ruky. Nemal som na ňu vôbec chuť. Nakoniec som sa premohol. Myšlienka na dobrý rýchly poobednajší sex a zručné ústa Adriany ma rýchlo dostali do správnej formy.

Z postele som zízal na svoj telefón. Ticho ležal na stole. Ani sa nepohol, ani nezapípal. Asi som to nemal s tým upratovaním až tak preháňať. Možno ani nepríde. Pomyslenie na to ma vyhnalo z postele. Vonku zasa pršalo. Bolo niečo po desiatej večer. Obliekol som si staré kožené sako, zabuchol za sebou dvere ateliéru a pobral som sa do krčmy, keďže zásoby doma sa mi minuli.

Počasie sa rozhodlo, že aj dnes bude odporné. Vietor zavíjal ako besný pes, nebo bolo zatiahnuté ťažkými búrkovými tmavými mrakmi. Zobudil som sa na šuchot pod perinou. Otvoril som oči. Adriana na mňa nenávistne gúľala očami. „Ty si riadne prasa! Čakám tu na teba celú noc, a ty sa sem dovalíš nadránom! Hodíš sa do postele ako kus dreva, ani si si nevšimol, že tu som. A dokonca si sa ani nevyzliekol! Vôbec neviem, ako sa ti podarilo trafiť domov.“

To som teda fakt nevedel. Bol som totálne mimo, nič som si nepamätal. „Ponáhľam sa do práce, takže nemám na teba čas.“ Chcela tým povedať, že „nič nebude“, ale ja by som sa ani na nič nezmohol. Len som sa zvalil na druhý bok. Ani neviem kedy treskla dverami a odišla.

Vonku bola už tma, vietor trocha ustál, len tiché kvapky dažďa padali na strešné okno. Vo vrecku saka mi začal vibrovať telefón. Jasné, nevyzliekol som sa. Aspoň topánky som si vyzul. Zachrípnutým hlasom som prijal hovor. Skoro som vyletel z postele. Medovozamatový hlas sa pýtal, kedy môže prísť ku mne do ateliéru.

Mal som len necelú hodinku do jej príchodu. Rýchlo som sa osprchoval, oholil, hodil do práčky prefajčené veci a natiahol si čisté rifle a tričko. Triasol som sa vzrušením.

Prišla. Spolu s ňou vkráčala jemná vôňa sladko-korenistého parfumu. Rozhliadla sa po ateliéri. Okrem pozdravu zatiaľ neprehovorila ani slovo. Ponúkol som ju dobrým vínom. Trocha si z neho odpila a zadívala sa na obraz Obednajšia siesta. Skúmavo si ho prezerala. Vtedy som si spomenul, že starý Wagner sa po neho zabudol zastaviť. A možno tu aj včera večer bol, len som ho nepočul klopať, keď som spal.

„Takže toto je Váš obraz? Takto maľujete? Je to pekné, ale čosi tomu chýba.“ Prekvapene som na ňu pozrel. Áno, niečo tomu chýba. Len som nevedel čo.

„Dobre, tak začneme,“ povedala a začala sa vyzliekať z kabáta. Pod ním mala oblečené úpletové tmavomodré šaty, ktoré dokonale rysovali jej postavu. Ani som sa nestačil vynadívať a šaty ležali pri jej nohách a zručne si rozopínala podprsenku svetlomodrej farby zdobenú jemnými bielymi motýlikmi. Víno mi skoro vyprsklo z úst. Stála pred mnou bohyňa. Dokonalé bielučké prsia sa hrdo týčili a pružne sa pohupli, keď si vyzliekala nohavičky, ktoré ladili s podprsenkou. Otočila sa mi chrbtom, do dlhej zlatistej záplavy vlasov vsunula krásne prsty a vytočila hlavu smerom ku mne. „Maľuj“ povedala. Zadíval som sa na ňu a stále som nevychádzal z úžasu. Neznámy pocit pulzoval mojim telom. Ruky sa mi triasli. Postavil som sa pred biele plátno a nebol schopný zobrať do rúk štetec. Neviem ako dlho som na ňu takto zízal, ale zrazu som dostal nápad, ktorý ma prinútil začať maľovať. V mojej hlave bol už obraz hotový. Rýchlymi pohybmi som preniesol na plátno kontúry jej tela. Samotné vzrušenie z pohľadu na jej dokonalú postavu prerástlo na vzrušenie z maľovania. Chvíľami som odolával obrovskému nutkaniu pristúpiť k nej a prisať svoje hladné pery na jej labutí krk, prstami prechádzať obrysmi jej krásneho poprsia a svojím kúskom tela preskúmať jej vnútro. Znova sa ma zmocnila predstava, že ak by som sa jej dotkol, rozplynula by sa predo mnou ako ranná hmla. Tak som len ďalej maľoval, hodiny na veži dávno odbili polnoc a ja som stále maľoval. Sila, ktorá viedla ťahy štetcom, ktorá by ako ani nepochádzala odo mňa. Vládal som maľovať od večera až do rána. Moja modelka nehybne stála, urobili sme si len krátku prestávku, keď som si potreboval odskočiť. Pomaly sa začalo rozvidnievať. Obraz bol takmer hotový. S ranným svetlom na mňa padla únava. „Na dnes by to stačilo, “ povedal som unavene. Usmiala sa, pozrela na mňa nebovomodrými očami a ladným krokom pristúpila k obrazu, aby si ho prezrela. „Je to úžasné,“ povedala a zľahka ma pobozkala na líce. Preletela mnou elektrická iskra, ktorá ma riadne naštartovala. Chytil som ju za ruku a pritiahol som si ju bližšie k sebe. Na umazanom prepotenom tričku som pocítil jej pevné telo. Omamná vôňa, ktorá stúpala z každého kúsku jej smotanovej pokožky ma opíjala. Jej oči i ústa sa usmievali. Skoro som sa utopil v jej modrom pohľade. Pomaly som ju posúval a opatrne položil na posteľ. Rukou sa mi zahrabla do vlasov. Nedočkavo som jej jazykom roztvoril pery a v jej ústach som pocítil sladkú chuť medu. Zhodil som zo seba tričko, rýchlym naučeným pohybom som sa vyslobodil z tesných nohavíc. Plný vášne som sa do nej opatrne vnáral. Mal som plno žien, ale milovanie s ňou bolo pre mňa neopakovateľné a neopísateľné. Nikdy predtým, ani potom som už podobný pocit nezažil. Cítil som, ako lietam, ako ma neznáma sila odnáša niekam preč. Narástli nám krídla, vyleteli sme do neba, točili sa spolu vo víre, až sme začali padať späť na posteľ. V tom momente som tuho zaspal.

Prebudil som sa. V izbe už bolo šero. Pretiahol som sa, zhodil zo seba perinu. Z obrazu sa na mňa usmieval anjel. Prudko som sa otočil. Lôžko vedľa mňa bolo úhľadne poskladané. Akoby tam ani nikto nespal. Odišla. Pri spomienke na to úžasné milovanie som vstal a podišiel k stolu a zobral z neho telefón. Chcel som jej zavolať a dohodnúť sa na dokončení obrazu. Chcel som znova počuť ten sladký hlas, chcel som sa znova vpíjať do jej pier, rukami prečesať zlatistú hrivu jej vlasov. Nalistoval som prijaté hovory. Posledný prijatý hovor bol od starého Wagnera. Ako besný som stláčal šípku na telefóne, prelistoval som zoznam neprijatých aj volaných čísel. Pozrel si sms-ky. Nič. Dookola som listoval zoznam, ale žiadne číslo, ktoré by mohlo patriť jej, som nenašiel. Chytal sa ma amok. Ako blázon som sa začal rehotať. Nakoniec som sa upokojil. Dúfal som, že zavolá ona.

Čakal som na jej telefón tri dni, ale stále sa neozvala. Zo zúfalstva som zašiel do malej krčmy, kde sme sa prvýkrát stretli. Barman len krútil hlavou, a v jeho očiach som zachytil obavy o moje zdravie. Reval so na neho. „Sedel som tu a ona vošla. Vonku bol riadny lejak, prišla celá premoknutá, prisadla si ku mne a dala si teplý čaj,“ opisoval som mu.

„Nie. Keby tu vstúpila taká kráska, to by som si pamätal. Sedel si tu sám. Vypil si pár pív, pár rumov a potom si odišiel. Dokonca si zabudol aj zaplatiť.“ Meravo som skĺzol na barovú stoličku. „Chceš mi povedať, že si vymýšľam? “ výhražne som na neho pozrel.

„Mal by si asi menej piť“ poznamenal a ďalej leštil poháre. Tresol som rukou po stole a vyletel z krčmy.

V hlave som si opakoval celý scenár noci, keď som sa s ňou stretol. Kráčal som tými istými ulicami, ako vtedy, keď som ju šiel odprevadiť domov. Prešiel som parkom, kde nás prepadol ten magor. Zastal som pred jej bytom. Zaklopal som. Otvorila mi staršia pani. V jej očiach som zbadal smútok. Myslel som, že moja kráska býva sama. Možno len k nej prišla na návštevu jej matka. Chcel som sa spýtať na jej dcéru. Vtedy som si uvedomil, že sa mi vôbec nepredstavila. Miloval som ženu, ktorej meno som nepoznal.

„Dobrý deň. Som Alexander. Priateľ Vašej dcéry. Potreboval by som s ňou rozprávať. Už tri dni sa mi neozvala a ja potrebujem dokončiť obraz, na ktorý som ju maľoval. Žena sa s očami plných sĺz na mňa bolestne pozrela a treskla mi dverami pred očami. Zháčil som sa, ale zaklopal som ešte raz.

„Prepáčte, neviem čím som Vás urazil, ale naozaj s ňou potrebujem hovoriť“.

Asi zúfalstvo v mojich očiach spôsobilo, že začala pomaly rozprávať.

„Neviem, či ste si ju s niekým pomýlili, alebo je to krutý žart. Moja dcéra bola pred rokom a pár dňami v noci neznámym mužom zavraždená a znásilnená tu v neďalekom parku.“

Hlava sa mi zakrútila, žalúdok sa mi zdvihol a nohy sa mi zamotali do seba.

Neviem ako som odtiaľ odišiel a dostal sa späť domov do ateliéru. Na stojane stál modrý obraz. Dotkol som sa ho. Bol naozaj tam. Z neho sa na mňa usmievala krásna tajomná modrá žena, ruky zahrabnuté vo vodopáde tmavomodrých vlasoch. Z chrbta jej vytŕčal pár bledomodrých anjelských krídel.