krowki

... a zhruba vtedy sa začal zjavovať prvý hmyz. Spočiatku jedincov nebolo mnoho; stačilo sa dva-tri krát za deň zahnať pevne zrolovanými novinami, bioodpad pozametať na lopatku, prejsť s ňou ku kontajnerom a obsah starostlivo vysypať.

Hej, kontajnery. Vtedy som ešte chodil aspoň ku kontajnerom. Vždy som sa o jeden oprel a zapálil si cigu. Cez pletivový plot ku mne prenikali obrysy vzdialených hôr. Dobre som vedel, že zblízka nikdy nebudú také modré; nemal som teda túžbu sa k nim vydať a radšej som hneď po dofajčení rýchlo zamieril späť do garsonky.

Hmyzu pribúdalo a ja som prestal vychádzať úplne. Budieval som sa uprostred noci na cupkanie malých nožičiek po okraji mojich vysušených pier či na helikoptérovitý bzukot sršňa cirkulujúceho okolo postele.

Zavolal som Spojke a požiadal ju, aby mi poslala odbornú literatúru o hmyze. Stalo sa. Dočítal som sa podstatný fakt: hmyz láka svetlo. Jediným logickým východiskom teda bolo zbaviť svoju garsonku akýchkoľvek medzier, škár a otvorov, skrátka všetkého, čím svetlo s obľubou preniká.
Okná som natrel lepidlom a poprelepoval osuškami. Dúfal som v konečný triumf.

Na moje prekvapenie hmyzu pribúdať neprestalo. Dokonca pribúdal stále rýchlejšie a rýchlejšie. Keď mi Spojka ráno nosievala jedlo, len na malý moment som poodchýlil dvere, čo najrýchlejšie som chňapol po tácni a už aj nekompromisne zabuchol. Akékoľvek pootvorenie dverí totiž mohlo znamenať príchod nových druhov; ba čo viac, obával som sa, že ku hmyzu by sa mohli pridať pavúky, prípadne malé hlodavce.

Našťastie som žil v permanentnej tme a tak som sa nemohol pozrieť do zrkadla. Bol som si však istý, že moje telo je celé pokryté stovkami odporných hnisajúcich štípancov. Spával som zabalený v modrom igelite. To do istej miery pomáhalo. Horšie však bolo, keď nejaký odporný, slizký a bodavý chrobák náhodou vletel pod moju šuštiacu prikrývku. Kým sa dostal von, zúrivo mi rozrešetoval stehno, v horšom prípade rozkrok.

Neskôr mi to došlo. Hmyz v mojej izbe má celkom iste kolektívne vedomie. Keby ma chcel zabiť, už dávno by tak spravil. Rozhodol sa však spraviť si zo mňa akéhosi masochistického panáka, do ktorého si mohol podľa potreby schuti zabodať. Garsonka bola navyše plná omriviniek a nedojedeného jedla. Ideálne prostredie pre život šesťnožcov.

Raz som sa pomocou kričania cez dvere so svojím problémom zdôveril Spojke. Tá mi hneď ponúkla známeho deratizéra. S napätím som ho očakával. Dokonca som preňho cez Spojku objednal fľašu kosher vína s elegantnou etiketou.
Deratizér bol vysmiaty ryšavý chlapík. To bol pre mňa prirodzene veľký šok; priamy kontakt s ľudskou bytosťou s výnimkou Spojky som nenadviazal už trinásť rokov. Hneď ako vošiel zažal svetlo. To bol pre mňa šok druhý. Priamy kontakt so svetlom s výnimkou počítačového monitora som nenadviazal už rok.

Deratizér rozkročene kráčal po garsonke so svojou veľkou nádržou a striekal jednotlivé rohy. Netrvalo dlho a hmyz zaútočil. Vyrútil sa zo škár, spod obrusu, z franforcov roztrhaného igelitu. Zo dva exempláre mi dokonca vypadli z úst. Deratizérovej smrti som nemohol zabrániť. Mäso z kostí rýchlo mizlo. Tú noc na mňa hmyz bol extrémne krutý; zrejme vytušil, že som naň zosnoval pomstu. Bodal ma na clitlivé miesta. Bodal pomaly. Bodal dlho.

Na druhý deň sa ma Spojka spýtala, ako som pochodil. Pravdivo som odpovedal. Odozvy som sa však už nedočkal.
Jedla po najbližšie dva dni tiež nie.

Na tretí deň prišla polícia. Troma mocnými údermi ručného baranidla mi vyvalili dvere. Zastihli ma pri sedení na prežratom koberci. Aspoň mohli nechať zhasnuté to posraté svetlo.

Súdny proces prebehol plynule a rýchlo. Odvliekli ma do cely. Z nového prostredia a z intruzívneho svetla derúceho sa cez okenné mreže mi zovrelo žalúdok. Sadol som si teda na ošarpanú záchodovú misu. Tlačil som, pred očami sa mi zjavili hviezdičky, tep sa mi zrýchlil. Skrátka obyčajné sracie procedúry. Potom som na riti pocítil slabé šteklenie. Prudko som sa postavil a pozrel som sa dnu. Z hajzla na mňa tykadlom mával akýsi ozrutný chrobák.