Andy v Rumunsku

Spisovateľ/ka: Správca Čítania | Vložené dňa: 16. februára 2004
http://citanie.madness.sk/view-38.php

V auguste 2003 sme boli spolu s Matúšom na konferencii v Bukurešti. Zaznamenal som tam zopár postrehov, môžete sa s nimi zoznámiť. Ak máte tiež nejaké zážitky z Rumunska alebo z inej krajiny, pošlite nám ich. Radi ich zverejníme.

27. júla 2003 – Nastúpili sme s Matúšom do vlaku na Hlavnej stanici a smerovali sme do Budapešti. Cestoval s nami jeden starší pán, čo mal so sebou malú škatuľku a v nej niečo pípalo. V škatuľke boli diery, tak sme zistili, že je to nejaký vták. Teda už z toho pípania to bolo jasné, ale boli sme trošku na vážkach, lebo to čosi vo vnútri dosť hegalo tou škatuľkou. V našom kupé sa ocitol ešte jeden mladík, tiež bol zvedavý, čo je v škatuľke, tak sa starkého opýtal. Samozrejme po maďarsky. My sme len zachytili jeho prekvapený výraz tváre. Až keď starký vystúpil, odvážili sme sa mladíka spýtať, čo to bolo v tej škatuľke. Odpovedal nám po slovensky: “jeden sliepka”.

Matúš sa mi pochválil svojím novým mobilom. Má farebný display a sú na ňom dve hry. Jednu mi hneď ukázal, zrejme jeho obľúbenú, na ktorej nahral rekord. Požičal mi mobil, nech si to skúsim. Za trištvrte hodinu som celú hru prešiel, prekonal som rekord a zostalo mi ešte asi 12 životov.

Na slovensko - maďarských hraniciach nás ako prvý kontroloval opitý slovenský colník. Aj sa nás opýtal najviac otázok. Striedal to so štikútaním. Naozaj pôsobivé.

V Budapešti sme mali niekoľko hodín voľna, tusím tri, tak sme batožinu nechali v úschovni za 5 Euro a vybrali sme sa naslepo do mesta. Budapešť má veľké ulice a na nich len zopár ľudí. Keďže toto leto je dosť teplo, rýchlo som dostal smäd. Nikde mi však nechceli predať pivo za Eurá. Až sme našli jeden podnik, taká jednoduchý podnik, kde sme dostali dve pivá za 5 Eúr. Vyzerá to tak, že cudzinci platia za všetko 5 eúr. Boli sme radi, že sedíme a máme čo piť. Naše ambície si ísť pozrieť maďarský parlament nás rýchlo prešli.

28. júla 2003 – V noci sme sa dostali na maďarsko – rumunské hranice. Najprv sa do nás pustili maďarskí colníci. To bolo v pohode. Jedine pre jednu Holanďanku to nedopadlo dobre. V pase jej chýbali stránky, tak ju zobrali z vlaku preč. Stále však pani pripomínala, že má chorú nohu, že sa ponáhľa, že stránky v pase jej vytrhli deti. Keď prechádzala okolo nášho kupé, povedal by som, že mala parochňu a veľké tmavé okuliare. A samozrejme krývala. Jeden Američan sa jej zastával. Zrejme nepochopil riadne situáciu a chcel pomôcť. Veď Američania pomáhajú, kde sa dá. Takže tiež vystúpil z vlaku a už sme obe postavičky nevideli.

Kontrola rumunskými colníkmi je celkom zaujímavá. Nemajú so sebou žiadne prístroje, ktorými by kontrolovali čísla pasov. Jednoducho si vaše údaje napíšu na papier. Colníci chodia po dvoch, druhý sa pýta, kam cestujete. Dosť dobre prešpekulovaný systém.

Inak vo vlaku je dosť zaujímavé svetlo. Nedá sa úplne zhasnúť. Čiže spíte za svetla. Len niekedy okolo jedenástej sa vypne úplne, inak je tlmené a zapne sa niekedy okolo piatej. Samozrejme, že ak ide revízor, tak svetlo zapne na plný jas, aby vás zobudil a vypýtal lístky.

Rumunsko je inak prekrásna krajina. Pekné hory majú. Nevidel som tu žiadne túlavé mačky. Asi preto, že je tu kopec túlavých psov. Väčšina domov vyzerá byť neudržiavaných, ale ľudia v nich bývajú. Zrejme nemajú peniaze na opravu. Neskôr som v Bukurešti videl aj pekné moderné budovy. Ale len administračné.

Napriek tomu, že sme sa dlho šuchtali a mali problémy na hraniciach, prekvapivo sme prišli načas do Bukurešti. Hlavná stanica vyzerá celkom dobre. V zmenárni sme zmenili eurá na lei, aby sme si za ne mohli kúpiť lístok na autobus. Podľa inštrukcií sme mali nastúpiť na 105 a potom prestúpiť na 148. Lístky sa predávajú v stánkoch na to určných. Žiadne automaty. Tam nám aj povedali, kde stojí náš autobus, lebo i keď sme vedeli zistiť, čo je zastávka, nevedeli sme zistiť, aký autobus tade prechádza a kedy príde. Tu musím pochváliť Rumunov, že boli s nami zhovievaví a radili nám, kde máme vystúpiť. Takže sme sa šťastne dostali do nášho campingu. Inak lístky si v autobuse musíte cvaknúť ako u nás kedysi.

V campingu nás privátali, vysvetlili nám, že ostatní sú na uvítacom obede. Ten sme nestihli. Dostali sme kľúče od našej vily. Chceli sme sa osprchovať a oddýchnuť si, lebo vo vlaku sa dobre spať nedalo. Naša vila to je jeden domček s jednou izbou a kúpeľkou. Zaplatili sme si len za izbu so sprchou. Záchody sú spoločné niekde vonku. Sprchu sme hneď nemohli nájsť. Je to taký trik. Ak potiahnete z umývadla batériu, tak získate sprchu. Naozaj vynikajúci nápad. Rozmýšľali sme, ako by asi vyzerali záchody.

Dnes sa mali začať prvé prednášky o druhej. Tak aspoň tie sme chceli stihnúť, keď už uvítací koktejl sme vymeškali. Mali sme ísť autobusom na Piaza Romana a tam hľadať Akadémiu. V nej je knižnica a tam budú prednášky. Rumuni majú tendenciu sa nám prihovárať v materinskom jazyku. Neviem ako je to možné, ale rozumieme im. Teda v autobuse nás hneď po nastúpení jeden chlapík oslovil a tomu sme nerozumeli. Neskôr som si všimol, že sa prihovára aj ostatným nastupujúcim ľuďom. My sme ho odbili, že nerozumieme. On to bol asi revízor...

V meste je veľa policajtov alebo vojakov. Neviem ich rozlíšiť. Sú všade, kde sú nejaké dôležité budovy. Pri televízii sú, pri každom veľvyslanectve, v našom kempingu sú tuším piati. Rumuni mi to vysvetlili tak, že sa cítia bezpečnejšie takto. Čo by bolo potom bez policajtov, neviem...

Na Piaza Romana sme sa nevedeli zorientovať. Nemali sme mapu, tak sme sa pustili do pýtania ľudí. Samozrejme, každý nás navigoval iným smerom. Pýtali sme sa naozaj veľa ľudí, až sme knižnicu nakoniec našli. Všetci už boli po obede, bolo tesne pred druhou hodinou, o chvíľu mala začať prvá prednáška.

Prvú prednášku sme stihli celú. Aj sa mi podarilo časť z nej nahrať na svoj nový laptop. Doma som však zistil, že je to celé dosť potichu. Troška som sa s tým potrápil a zvýšil som hlasitosť. Ostatné prenechám odborníkom. Bola to úvodná prednáška do sémantického webu. Inak prednášky sa konajú v celkom zachovalej budove, tiež je strážená vojakmi, tak sa ničoho nemusím báť. K dispozícii máme dve miestnosti. Jedna klasická prednášková a druhá vybavená počítačmi na cvičenia. Rozbehali tu aj Internet, ale je neuveriteľne pomalí. Viac sa mi darí, keď sa do siete pripojím s laptopom, ako keď sa snažím prečítať si mail na desktope.

Počas prestávok sa dá na chodbe nájsť jedlo, čo je dosť vynikajúce. Nehovoriac o tom, že aj obedy tu budú bývať. Na chodbe sa aj pripájam na Internet a vždy pri tom tŕpnem, kto zakopne o môj kábel.

Po dnešnej prednáške nás čakalo prekvapenie. Autobusom sme sa odviezli do jednej reštiky, kde sme mali uvítaciu a zoznamovaciu párty. Hneď pri vchode nás ponúkli drinkom, samozrejme mali aj Martini Rosso i Bianco. Jo a dalo sa brať koľko ste vládali. Na zoznámenie mal každý priniesť nejakú typickú vec zo svojej krajiny. Amélia – organizátorka nášho voľného času sa predstavila ako prvá, potom vytiahla zoznam a začala čítať mená. Nikto sa nepriznával, tak šiel Matúš ako prvý a zahral na píšťale, čo mal so sebou. Potom sa to už rozbehlo. Na poschodí bola večera a po nej sme sa premiestnili späť do sály, pustila sa hudba a tancovalo sa. Rumuni sa zabávajú na klasickú komerčnú muziku. Občas pustili aj niečo z rumunskej dielne. Je dosť podobná tureckej. A to sa týka hudby aj tanca, aj spevu. Cestou do campingu nám v autobuse spieval jeden kolega dosť vytrvale. Spev bol pre mňa zhluk slabík, melódiu ako by vymýšľal za pochodu. Bol som rád, keď sme dorazili do kempu. Minulú noc sme toho moc nenaspali, tak som to chcel dobehnúť. Na dobrú noc prišiel spevák aj so svojou družinou a ponúkli nás niečím mocným. Celkom slušná pálenka...

Čo sa týka zloženia letnej školy, tak prevažná väčšina sú Rumuni a Moldavci. Potom sú tu už len jednotlivci / dvojice z iných krajín. Väčšina sú mladí ľudia, ešte študenti. Je tu teda menej vedátorov a občas sa tu cítim ako v pionierskom tábore.

Inak mám vynikajúcu príležitosť sledovať život mesta. Každý deň chodíme busom krížom cez mesto do Akadémie a späť. Ľudia dodržiavajú v pohode cestovné predpisy, pomáhajú si trúbením, aby lepšie vyjadrili svoj zámer. Čo sa mi však páči je, že majú super semafóry pre chodcov. Okrem chodiaceho zeleného panáčika, ktorý sa naozaj pohybuje, sa aj odrátava čas, kedy naskočí červená. Keď sviete červená, tak sa odrátava čas, kedy bude zelená.

29. júla 2003 – Uf, dnes sme s Matúšom skoro ráno vstávali. Veľmi sme toho nenaspali. Raňajky budú začínať o ôsmej. To chodíme do Casa Alba – bieleho domu, tam nás obslúžia, žiadna samoobsluha. Rumuni sa fakt snažia pre nás spraviť to najlepšie. V tomto dome sme mali aj večeru. Snažíme sa sedieť vždy s niekým iným, teraz sa nám podarila kombinácia s chlapíkom z Pakistanu a Sudánu. Hlavne Sudánčan bol dosť zhovorčivý. Vo všeobecnosti sa stále na niečo sťažoval. Je vegetarián, niekoľko krát dopredu oznámil, že neje mäso, ale vždysa opakuje ten istý scenár, že mu prinesú mäsité jedlo, on ho odmietne a prinesú mu verziu bez mäsa. To ešte prežije. Viac mu vadí ubytovanie. Vybral si izbu so sprchou a záchodom. Netušil však, že to znamená, že bude vo vilke s ďalšími troma ľuďmi, s ktorými sa bude deliť o jednu sprchu a jeden záchod. Nehovoriac o tom, že izbu nik neupratuje každý deň. Rozmýšľal som potom, aký blahobyt musí byť v Sudáne, keď sa toľko sťažoval. Ale aby som mu nekrivdil, tak nám prezradil aj kopec vecí o svojej rodnej krajine. Ja spomeniem len pikošku, že je isté podozrenie, že pyramídy sa začali stavať v Sudáne a neskôr ich Egypťania len obkukali.

Večeralo sa vonku, už bola tma a lietal všakovaký hmyz. Proti hmyzu sa tu bojuje elektrickými zariadeniami, ktoré na seba lákajú hmyz a usmrcujú ho. Pri tom to vydáva taký strašný zvuk. Tak ten bolo počus počas celej večere, príjemne dopĺňal večerná romantickú atmosféru. Po večeri nasledovala prezentácia o Rumunsku. Videli sme kopec obrázkov, dokonca nám zaspievali na živo aj zatancovali, všetko v krojoch. Chlapi spievali samé smutné pesničky, jedna speváčka spievala sólo, dokonca si stihla aj zmeniť parochňu medzi vystúpeniami... Teda keď sa nakonci všetci klaňali, zistili sme, že sú to dve speváčky a nie jedna. Čo sa mi najviac rátalo bol záver programu, kedy tanečníci prišli po nás a tancovali sme všetci spolu. Potom sa krojované dievčence presunuli do stredu kruhu, vytiahli akési šatky. Tie dali chlapíkom na krk, pritiahli si ich do stredu kruhu, šatku poločili na zem, kľakli si a zľahka sa pobozkali. No a mňa si vybrala najkrajšia Rumunka... Dobré nie?

Jasne, že aj v tento deň pokračovali prednášky. Dokonca sme mali aj praktické cvičenia. Tým vás však nebudem zaťažovať. Spomeniem len, že som sa snažil nahrať ďalšiu prednášku, tentokrát neúspešne, ale nevadí, stále sa musím učiť na vlastných chybách. Celkom ma to tu začína baviť. Teraz by som si vedel predstaviť chodiť znova do školy.

No, čo vám budem písať. Od dnes som nezamestnaný. Ale som v Rumunsku, tak nebudem odbočovať od témy. Ešte som Vám nepísal, ako ráno vstávame. Ráno nás budí kikiríkanie a trúbky. Tieto zvuky zvláda Matúšov mobil dosť dokonale. Keď Matúšovi príde SMSka, tak mu mobil zamiaká. A dosť reálne. Jedna z podúloh, akú som si dal tu v Rumunsku, je nájsť aspoň jednu mačku. Už som sa pár krát potešil, že som ju už začul, ale to len Matúšovi prišla SMSka. No ale musím sa pochváliť, že dnes sa mi sen splnil a našiel som rovno 5 mačeniec. Však som si ich odfotil ako dôkaz. Pýtal som sa Rumunov, prečo je tu tak veľa psov, ale im to pripadá už normálne. Proste sa raz premnožili a potom nemali to srdce ich kántriť, tak ich majú všade a v rôznych polohách.

Podľa toho kedy vstaneme, ideme alebo nejdeme na raňajky. Naozaj málo spíme a spánok začína byť dosť lukratívny. Takmer každý deň sa pristihnem ako mi viečka oťažievajú na prednáške. V bdelom stave ma udržuje len klimatizácia, ktorá hučí a zároveň aj chladí. O prednáškach Vám veľmi písať nebudem. Hemží sa to tu samými nebezpečne znejúcimi slovami, ktorých význam často uniká aj mne. Jo, mám sa čo ešte učiť. Nejakú vzorku Vám však predstavím: ontológia, lexikon, synset, sémantika, ... Občas sa stane, že predtým než začne prednáška, niekto oznámi niečo dôležité. Naposledy jeden Španiel zistil, že sa mu stratila taška. Talian mu chcel pomôcť a posúriť ostatných, nech sa okolo seba pobzerajú, či nie je tá taška pri nich. Nikto nič nenašiel samozrejme, Talian sa postavil, ako sa postavil, sedadlo sa zdvihlo a taška bola pod ním...

Včera a dnes som sa bol prejsť po Bukurešti. Tak nejaké informácie o meste Vám môžem popísať. No, je to veľké mesto. Je tu strašne veľa veľkých, masívnych budov. Ulice sú niekoľkoprúdové. Také ani v Blave nemáme. Mesto na nás s Matúšom pôsobí nejak divne. Napríklad tie domy. Aj v Blave máme kde tu veľké domy. Ale tieto sú iné. Sú viac členené, menej hranaté, majú veľa balkónov... Na ulici stretnete veľa ľudí, čo predávajú rôzne drobnosti. Už som videl aj malé dievčatká čo žobrú, ale to nie je častý úkaz. Ťažko sa mesto popisuje, spravil som spústu fotiek, spravím neskôr prednášku...

Asi viete, že v Rumunsku prevláda ortodoxná cirkev. Nájdete tu však aj katolícke kostoly. Hlavne na západe krajiny. V Bukurešeti sa mi to zdá tak jedna k jednej, čo do počtu ortodoxných a katolíckych kostolov. Budem teraz písať len o ortodoxných. Ja som bol v takom kostole prvý krát a aj to ma odtiaľ hneď vyhodili. Teda po meste som behal s Matúšom a Rumunkou Naďou. Aj som sa spýtal, či majú nejaké prísne pravidlá na vstup do kostola, ale vraj nie. No teta z kostola ku mne pristúpila, po anglicky mi povedala, že takto tu nemôžem byť. Čo jej na mne vadilo doteraz presne neviem. Ukázala mi na kolená a povedala, že to je nemorálne. Hútal som v čom bol problém. V tom kostole som spravil dve fotky bleskom, tak to jej mohlo vadiť a to by som aj pochopil. Maúš mi však povedal, že počul ako sa žena sťažuje na oblečenie. Matúš bol rovnako oblečený ako ja, len nemal ponožky. Že by to bolo v ponožkách? To asi nie.

Inak kostoly sú to dosť malé, útulné. Celé sú zvnútra pomalované a je tu kopec ikon. Keď veriaci vstúpi dnu, príde k jednej ikone na podstavci, prežehná sa, pobozká ikonu a podíde k zadenj stene, kde... no to som už dobre nevidel, to ma už tetuška zrušila. Ľudia tu vieru berú vážnejšie ako na Slovensku. Rád by som zažil aj omšu, ale nesmiem zabudnúť na ponožky a fotiť nič nebudem. Som zvedavý, či takto nikoho neurazím.

Budujem si obraz, ako vyzerá taký priemerný Rumun. Prišiel som zatiaľ na toto. Veľa Rumunov nevie plávať. S každým Rumunom, čo som sa bavil, nevedel plávať. Ďalej Rumuni málo cestujú do zahraničia. Nie je to ani tak nezáujmom, ako skôr nedostatkom finančných prostriedkov. Naďa – naša spoločníčka je tak stará ako ja, ale mimo Rumunska ešte v živote nebola. Ostatní sú na tom podobne. Našiel som jednu výnimku. Jeden mládenec bol v Maďarsku.

Chcete vedieť niečo z histórie Rumunska? Niečo jednoduché...;)) Asi ste už počuli o aute Dacia. Je to auto, čo sa vyrába v Rumunsku a na ulici takých nájdete na mraky. Teraz, ako to súvisí z históriou. No ten názov pochádza z názvu kmeňa Dákov, čo sú predchodcovia Rumunov. A to je celé...

Niečo o Moldavsku, keď už na konferencii je toľko Moldavcov. Ako v každej bývalej sovietskej republike, aj v Moldavsku, bola úradným jazykom ruština, dnes je to rumunčina. Niektorí ľudia však medzi sebou stále používajú ruštinu. Rumunčina v Moldavsku však má nejaké odchýlky, ktoré si ja neviem všimnúť, pretože okrem nejakých základných slov nič neviem. Inak aj v Rumunsku sa východná časť volá Moldavsko. Možno preto Rumunsko dosť podporuje Moldavsko hlavne v oblasti školstva. Po osamostatnení Moldavska tam poslali kopec učebníc, aby mohli vôbec učiť úradný jazyk na školách. Kultúrne, jazykovo aj politicky majú oba národy veľa spoločného. Žiaľ, čo sa týka ekonomiky, je to zložitejšie. Moldavsko je dosť závislé na Rusku, odkiaľ dostáva základné suroviny, bez ktorých nedokáže ekonomicky prežiť. Ani Európska únia nie je veľmi nápomocná. Vyhlásené moldavské víno sa do EU vyváža veľmi obtiažne. Pre historikov fajnšmekrov asi neušlo, že Bezarábia a Moldavsko sú geograficky totožné pojmy...

Včera sa mi splnil jeden sen, našiel som mačky v Bukurešti. No a teraz si treba stanoviť druhý cieľ. Malo by to byť tiež niečo, čo sa týka Rumunska. Od našej kamarátky som sa dozvedel, že existuje akýsi tanec zvaný manele alebo tak nejak podobne. Je to niečo medzi tureckým, rómksym a rumunským tancom, rytmus je rýchly, vrtí sa v ňom zatkom... no nebudem tajiť proste je to sexy tanec. Niektorí ľudia ten tanec zatracujú, hmm.. neviem prečo. No ja chcem vidieť ako sa to tancuje. Tak to je moja misia na nadchádzajúce dni. Kamarítka Naďa ho tancovať vie, ale ani za svet nám nechce ukázať ako sa to tancuje. Musím ju nejak presvedčiť, alebo nájsť nejakého alternatívneho tanečníka / tanečníčku.

Cestou do Akadémie pozerám von oknom a pozorujem život v meste. Také bežné obrázky z mesta sú nasledovné: ľudia tu ručne strihajú kríky, dokonca ručne kosia aj trávu. Ráno sa všade predávajú noviny. Najoriginálnejší spôsob, čo som videl, je, ako chlapík z kríka vytiahol noviny a začal ich ponúkať okolo idúcim. Hneď blízko nás je policajná akadémia. Každý deň tam cvičia budúci policajti a spoza plotu sa na nich pozerajú pravdepodobne ich rodinní príslušníci. Predpokladám totiž, že sa tam konajú aj skúšky a ľudia sú veľmi zvedaví, či budú mať v rodine policajta. Tých je tu naozaj neúrekom. To som už písal, nebudem sa teda opakovať, takto som aspoň našiel ich zdroj.

Dnes poobede sme nemali žiadne prednášky, ale objednali sa autobusy a šlo sa na prehliadku mesta. Prebiehalo to klasicky, naľavo môžte vidieť toto a napravo tamto. Tým Vás nudiť nebudem. Spomeniem len pikošky. V Rumunsku sa hovorí, že kto príde prvý krát do Rumunska, má si dať do úst kameň a želať si niečo. Želanie sa splní. Inak vedeli ste, že v Bukurešti je druhá najväčšia budova na svete? Čaušesku za svojej éry nechal v meste postaviť veľa obrovských budov. Mal taký svojský megalomanský štýl. Táto druhá najväčšia budova mala slúžiť ako miesto pre parlament, vládu a všetku možnú správu Rumunska. Nechal aj postaviť budovu, kde mali byť všetky múzeá. Táto budova je tiež obrovská a nedostavaná. Tak si to môžte predstaviť, ako to asi vyzerá. Sprievodcovia nám ukázali, kde fanynkám zamával Michael Jackson, odkiaľ odletel na vrtuľníku Čaušesku 21. decembra 1989, keď chcel utiecť pred rozvášneným davom.

Dostali sme sa aj na najdôležitejšie miesto pre ortodoxných veriacich. Kostol bol malý, tak ako všetky ortodoxné kostoly. Patriarchu – hlavu cirkvi sme nevideli, škoda. Pri kostoloch sa poväčšinou zgrupujú žobráci. Tak si nezabudnite zobrať so sebou nejaké drobné, keď pôjdete do kostola. Drobné, no, v Rumunsku je to trošku inak. Tu je drobný peniaz 1000 Lei. Platy sú v miliónoch. Ak chcete byť milionári, prídite bývať do Rumunska. Pivo stojí okolo 30 000 Lei. To len ako príklad.

Už ste prišli na to, ktorá budova je najväčšia na svete? Ja Vám len pomôžem, že je to v Amerike. Kde inde? No a ďaľšia kvízová otázka: Aký tvar má Rumunsko? Podobá sa na isté zviera. Ale viac už neprezradím.

Jo, tak dnes sme boli na celodennom výlete po Rumunsku. Môj obraz o Rumunsku sa radikálne zmenil. Ale pekne po poriadku. Najprv k cestám. Neviem, či tu majú niekde diaľnice, ale my sme šli po ceste minimálne prvej triedy. Z nejakého neznámenho dôvodu, sme šli dosť pomaly. Teda autobus som odhadol na vyššiu rýchlosť, ale cesty nedovolia rozbehnúť. Nedí sa povedať, že by boli rozbité, ale vedú priamo stredom dedín, tak treba dávať pozor na okoloidúce kravy a kone. Popri ceste je kopec ľudí, ktoré predávajú svoju úrodu. Akurát sme vystihli melónovú sezónu. Čím vyššie idete, tým sa sortiment mení. V horách sa ponúka med napríklad. No ale všade dostač syr. Inak, aby ste vedeli odkiaľ naši predkovia pochádzajú, tak Valašsko sa nachádza práve tu. Slovo bryndza tu nie je nikomu cudzie.

Našou prvou zastávkou bolo rekreačné mestečko Sinaia, kde sa nachádza letné sídlo bývalých kráľov. Rumunské kráľovstvo vzniklo koncom 19.steho storočia a vydržalo len do roku 1947. Hádajte prečo. Kráľovská rodina pochádzala z Nemecka zo slávneho rodu Hohenzollernovcov. Prvý kráľ Karol I. bol dosť populárny medzi ľudom, tak nikto neprotestoval proti cudzincom, až prišli k moci komunisti. Čo je úplne fantastické a čo by som vôbec nečakal od Rumunska, Karol I. dal postaviť v tomto meste zámok Peleš. Tie superlatívy by som mal používať ďalej, lebo aj s Matúšom sme sa zhodli, že krajší zámok sme ešte nevideli. A to viete, že som veľký fanúšik zámku Neuschwanstein. Ťažko sa mi to porovnáva. Zámok Peleš má prekrásnu vnútornú výzdobu. A úplne zachovalú. Nečudo, veď zámok bol dokončený na začiatku druhej svetovej vojny. Všetky veci sú v ňom pôvodné a našťastie ich nikto neodtiahol preč. Karol I. bol vášnivý zberateľ zbraní. Tých tu nájdete neúrekom. Škoda, že sa vnútri nedalo fotiť. Ak sa rozhodnete prísť do Rumunska, určite sa sem prídite pozrieť.

Viete, ako vyzerajú rumunské suveníry? Stretnete sa s nimi dosť často. Nedá sa im vuhnúť, lebo ‘chodia’ za Vami. Sú to kraslice, bomerang, čipkované obrusy, rôzne fúkacie hudobné nástroje a kopec neidentifikovateľných drobností. Malé deti predávajú ešte lesné plody, ktoré nazbierali niekde v okolí.

Sinaia bolo obľúbené miesto aj bývalého diktátora. Takže je celkom dobre vybudované, dá sa tu relaxovať v zime aj v lete. Najlepšie lyžiarske podmienky sú síce pri Brašove, ale aj tu si zalyžujete. Architektúra sa mi nesmierne páči. Hlavne v horách. U nás sa stavajú škatule so strechou. V Rumunsku si ľudia stavajú zámočky. Takmer každý dom má ‘hradnú’ vežičku. Domy nie sú také monotónne ako u nás. Sú viac členené, to treba vidieť. Nie som architekt, aby som to dobre popísal.

Ďalším naším cieľom bol Drakulov hrad. Mali sme perfektného sprievodcu. Hneď na začiatku na nás vysypal všetko o Drakulovi. Ja si pamätám len časť. Ako iste viete, Drakula je knižný produkt. Teda autor románu sa snažil svoj príbeh vsadiť do reálneho prostredia. Dnes už dávno nežije, tak sa nevie, kto presne Drakula bol, ani kde mal svoje sídlo. Predpokladá sa, že Drakulom bol Vlad Impaler, Valašské knieža, ktoré obsadilo hrad Bran, ktorý strážil hranice medzi Valašskom a Transylvániou. Hrad Bran nebol kniežacím hradom. Bol len sídlom strážnej posádky. Drakula = Vlad Impaler (Impaler je anglické slovo, niečo ako napichávač na kôl) sa tu zdržal len asi 2 týždne. Prečo teda Bran je Drakulovým hradom? Prečo Vlad Impaler by mal byť Drakula? Druhá otázka má 3 vysvetlenia. Nepamätám si ich všetky. Jeden dôvod bol ten, že Vlad sa kruto choval k odsúdencom a Turkom. Druhý dôvod, Vladovho otca prezývali Diabol. No a Drakula je syn Diabla. Tretí dôvod, mi poviete, ak sem prídete...;)) No a hrad Bran vybrali preto, lebo najlepšie pasuje na podmienky popísané v knihe. Toto je ale spornejší bod celej histórie. Jednoznačne Drakula žije v komerčnej sfére. Nemali sme čas si pozrieť suvenýri, čo je škoda, lebo stánkov to bolo ako maku. Ponáhľali sme sa preč na obed.

Viete, čo je agroturistika? Ak nie, tak prídite do Rumunska. Tu sa praktizuje vo veľkom. Máme sa my čo ešte učiť aj od chudobnejších národov. Autobusom sme prišli po strašnej ceste niekam hlboko do doliny, kde sme presadli na konské povozy. V hlave mám stále obraz toho, ako niekoľko vozov ťahaných koňmi nasleduje náš autobus trošku rýchlejším tempom ako chôdza. Ale bolo to celkom milé, keď mi náš kočiš ponúkol podstavec, nech si nastúpim do voza. Voz mi nebol ani po pás. Nechcel som ho uraziť, tak som použil podstavec. Na konci cesty nás čakala dievočka v tradičnom oblečení s tradičnám prípitkom – palinkou. Z názvu je jasné, o čo ide. Ale asi neuhádnete, že sa k tomu je syr.

Dnes vám niečo prezradím z rumunských tradícii. Nie je ich veľa, ale sú o to zaujímavejšie. Tak jednou z nich je akási tradícia, kedy rodinný príslušníci prinesú dieťaťu, ktoré začalo chodiť rôzne predmety. Uložia ich pred dieťa a ten predmet, ktorý zoberie ako prvý do ruky, predurčuje, čím bude dieťa, keď vyrastie. Predmety, ktoré sa tradične používajú sú napríklad: minca, kniha, pero atď. Ak máte v rodine malé dieťa, skúste si to len tak zo srandy vyskúšať. Zapíšte si výsledok a uvidíte, či to bude naozaj fungovať.

Druhá tradícia sa týka pohrebu. Zdalo by sa, že to bude niečo smutné, ale je to práve naopak. Zvyk sa dodržiava v zvláštnych intervaloch – 3, 6 mesiacov po pohrebe, ďalej rok, tri roky a tak podobne sa spomína na zosnulého člena rodiny. Oslavuje sa ale vo veselom štýle. Ľudia sa bavia, je to skoro ako hostina. No a tá najzaujímavejšia vec je, že sa veľa pije. No Rumuni nerozprávajú dobre po anglicky, ale snáď som dobre rozumel, tak sa pije až do nemoty. Týka sa to hlavne mužskej časti rodiny. Starší členovia dokonca dohliadajú na tých mladších, aby dodržiavali zvyky.

To je všetko k tradíciam. Spomínal som, že každý večer sa ľudia bavia, tancujú spievajú, len tak sa rozprávajú, len my s Matúšom sedíme v našej vilke a pracujeme. No a jedného dňa sa naši kolegovia vybrali na diskotéku do mesta. Bolo to v pondelok. Aj sme sa čudovali, kde robia diskotéku na začiatku pracovného týždňa. No ale pre turistov tu spravia hocičo. Kolegovci sa odviezli na diskotékové miesto, celkom si ho pochvalovali. Zostava ľudí bola zaujímavá: väčšinou to boli naši, potom ešte zopár turistov a zvyšok boli ženy, ktoré hmm... ako by som to... proste prišli za zárobkom. Boli prítulné k mužskej časti, pričom ľudí selektovali podľa topánok. Áno, podľa topánok. Tak zistia, koľkými peniazmi daný turista disponuje. Tak ak idete do Rumunska na diskotéku, starostlivo si rozmyslite, ako sa obujete.

Teraz sa vráťme späť ku letnej škole. Konkrétne k jazykovej výbave účastníkov. Oficiálny jazyk bol angličtina. Najlepšie po anglicky vedeli samorejme ľudia, ktorí majú angličtinu ako materinský jazyk, potom Slovania, no a nakoniec Taliani, Rumuni a Španieli. Ani organizátorom nešla angličtina nejak zvlášť dobre. A to ma doteraz mätie, lebo všetci publikujú v angličtine, po nejakej prednáške sa vedia opýtať zrozumiteľnú otázku, takže dokonale rozumejú angličtine a vedia v nej písať. Ale s rozprávaním majú problémy. Už niekto preskúmal tento fenomén?

No a keď som sa dostal k jazykom, tak najsmutnejšia bola prednáška jedného Rusa. Ja viem, Slovanov som označil za dobre speakujúcich, tak Andrej môj menovec je výnimka, čo potvrdzuje pravidlo. Mal veľké šťastie, že na letnej škole boli Moldavci, ktorí vedia po rusky. Tento Andrej mal aj prednášku. Bolo vidno, že ju čítal z papiera. No ale na konci prednášky sa ľudia pýtajú otázky. Zrovna sa prihlásili asi traja ľudia s otázkou. Položila sa prvá otázka a nič... Andrej buď nerozumel otázke, ale nevedel zložiť odpoveď. Niečo nezrozumiteľne povedal a chápajúci pýtajúci sa to uznal ako odpoveď. Ostatní sa okamžite vzdali svojej otázky. Andrej sa mohol so cťou vrátiť na svoje miesto. V ten deň mal naozaj smolu. Večer ho zavolali k stolu, kde sa po celý čas bavili po francúzsky. Učte sa jazyky, je to veľmi dôležité.

Nadišiel predposledný deň letnej školy. Večer bola rozlúčková party. Všetkých nás odviezli niekam ďaleko od mesta na vidiek, kde sme piknikovali. Ďaľšia dokonalá ukážka agroturistiky. Hneď na začiatku nám majiteľ ukázal akúsi pamätnú izbu o svojej rodine. Na stenách boli fotky jeho predkov. Dvojgaráž slúžila ako jedáleň, lebo všetci 50-ti sme sa nezmestili von. Viete si to predstaviť, 50 ľudí na dedine v jednej záhrade s domom? Na garáži bol tanečný parket, kde DJ mixoval muziku. Ozvučil snáď celú dedinu. Fontánka uprostred, no proste fajn to mali premyslené. Až na to, že som dostal málo jedla. Asi nerátali s takým veľkým počtom ľudí.

Dostali sme všetci darčeky, tancovali sme a tak. Proste taká lepšia party. Ja som sa na nej zoznámil s rakijou – tunajším alkoholom. Neviem, či rakija je priamo hruškovica, ale v tejto rakiji bola hruška. Ešte keď malá hruška rastie na strome, tak sa na strom dá aj fľaša, aby hruška zostala nakoniec vo fľaši. Najprv sa vypili 2 palinky, to som ešte nesedel pri správnom stole a potom sa načala hruškovica. Všetkým chutila a všetci chceli vedieť, aká bude hruška. Ale nik nevedel vymyslieť spôsob, ako by sa hruška dala vybrať von. Zostalo len jediné riešenie, fľašu rozbiť. Majiteľ fľaše Ben, tak učinil. Viete, čo sa stalo? Sklo sa dostalo do hrušky... Ešte musím podotknúť, že Ben kúpil obe palinky a hruškovicu ako darček pre známych. Na druhý deň musel ísť znova kúpiť nové darčeky. Len sa trošku obávam, že keďže to bol posledný deň letnej školy, že sa oslavovalo a dostalo sa aj na palinku...

Teraz už sedím doma a píšem tento článok. Vrátil som sa celý a zdravý domov. Odporúčam návštevu Rumunska. Majú tu pekné dievčiny, švárni mládenci veľa spievajú, rakija a palinka sú nám známe, veď odkiaľ Rumuni prevzali palinku? Ešte mi chýba veľa dôležitých vecí vidieť v Rumunsku, ale očakávam od Vás, že ma budete informovať a doplníte moje poznatky o Rumunsku. Už vopred Vám za to ďakujem...

K O N I E C

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
odporúčam
téééééda dosť dlhé, strašne dlhé... ale ved ty vieš písať... len pršpekulovaný.... zriadiš si stránku kde prispievajú spisovatelia, máš na nej kopec príspevkov a nemusel si nič písať pravda...? ;)))) toto odporúčam aj pre tých colníkov s premakaným systémom, naozaj.... sa mi páči to s tým kameňom. Len škoda, že žiaden návštevník to neuplatňuje, lebo ak by áno, tak by sa musel nájsť aj taký čo by si želal tie správne veci... hned by bolo po vojne, niektorí diktátori by som si jednoducho želala, aby skončili v čik čik dom... dobre prepáč viem utópia... som prekvapená, veľmi dobre, pútavo a miestami vtipne píšeš. Som sa potešila aj ja ked si našiel tie mačky... len je to dlhé ale myslím že za prečítanie stojí... keby si to rozdelil na takých päť častí, tak by to bolo ľahšie prečítať... a máš tam dosť preklepov čo na dĺžku textu nie je ani prekvapivé... z toho ako píšeš je vlastne Rumunsko zaujímavá krajina a stojí za návštevu...? asi ak máš zvrátený zmysel pre humor (škodoradosť na sebe?) A čo to bolo s tými kolenami? a inak si váž to odpo, lebo ich bojkotujem a hocikomu nedávam...  
Spisovateľ/Autorketums Pridané dňa4. marca 2008 15:34:43
...prečítal som si váš cestopis - a keďže až dokonca! - musím povedať, že ma asi aj zaujal. Dá sa mu síce vyčítať nejaká tá unáhlenosť, ktorá zrejme so sebou prináša aj niektoré štylistické kotrmelce, či gramatické nedostatky, avšak množstvo celkom zaujímavých postrehov, ho vracia do zaujímavej poznávacej roviny. A o to zrejme ide každému tvorcovi cestopisných záznamov. Za podelenie sa s informáciami o Rumunsku vďaka.  
Spisovateľ/Autorciro Pridané dňa19. februára 2007 08:06:28
hmmmmmmmmmm  
Spisovateľ/Autorlulu1990 Pridané dňa19. mája 2006 10:58:55
chcela bi som to vidiet ake to tam je mam odtial kamaratov ake to bolo dakujem  
Spisovateľ/Autorlulu1990 Pridané dňa19. mája 2006 10:42:02
dobri nemam komentar nboo aj ja bi som sa tam chcela po ukonceni bskoli vibrat lebo tam ma kamaratov a chcela bi som to vidiet ake to bolo?  
Spisovateľ/Autorlulu1990 Pridané dňa19. mája 2006 10:41:22
Velmi ma zaujal tento článok.zvlášt si zapamatá tú poveru s tým kamenom.ˇ:)  
Spisovateľ/AutorStea Pridané dňa16. novembra 2005 17:15:17
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8