Raj v Moskovskom metre zvanom Peklo

Ako sa to začalo-1 Kapitola

„Chlapci mali by sme už íst na stanicu, je už neskoro určite príde ďalšia hliadka ,ktorá nás má vystriedať..." „Samuel, kam sa náhliš?? mi máme hliadku do piatej a teraz sú len štyri, pozri!" Povedal Sergej Vasilievič a zaškeril sa. „No dobre skúšal som vás.. Ale chlapci uznajte sme tu už šesť hodín a všetci sa družne nudíme.." „Veď nám niečo zahraj Samuel, máš tu balalajku a vieme že vieš na nej hrať, veď ta pozvali dokonca aj do Polisu aby si hral pre ich veliteľstvo..." „No pozor Sergej Vasilievič, to bolo ako sa hovorí nostalgické vystúpenie!" „ Haha Samuel Stanislavovič nevtipkuj ,dobre viem že ti zaplatili kráľovský. „ Ha-ha no dobre dobre neprotestujem , zopár guľôčok som dostal." (guľôčky sú náboje prevažne do AKčka -platidlo v metre) No, keďže sa začal rozhovor točiť okolo môjho majetku tak uznám že ma Sergej presvedčil a aspon nám bude teplejšie , predsa vám niečo zahrám, bude to kaťuša ale pozor! Vladimir Kilič mi bude asistovať s jeho harmonikou.! No tak Samuel Stanislavovič nechce sa mi! Vladimír hráme na tri! Aá raz dva tri!" A už vychádzali krásne melodie s našich nástrojov. Pri ohni sme boli štyria ja Samuel potom Sergej ktorý si neustále šúľal ďalšie a ďalšie cigarety preto sme ho volali oharok, ďalej Vladimír prezívaný orol (Prezývku orol dostal preto lebo aj v hlbokej tme rozozná veci) a nakoniec Ivan Balitič ktorý má prezývku Pohár (Prezývku pohár má preto lebo vypije toľko samohonky že je to nepochopitelné, aby som bol konkrétny tak dokáže vypiť litre a ešte sa dokáže postaviť zo zeme a odíst do svojho stanu).Hrám a myšlienkami som na červenom námestí, okolo mňa sú tisíce ľudí a pozeráme sa na matku Ruska a Rusov, Moskvu hrdo sa zdvíhajúcu nad Ruskom nad našim domovom.. Moje prsti sa po strunách balalajky pohybujú vlastným rozumom , kaťušu sme dohrali, Vladimír mi už neasistuje. Hrám sám pieseň Rus život moj ,mám zavreté oči a stále spomínam na letné dni na všetkých tých prospektoch a uliciach tam hore v Moskve. Neuvedomujem si že mi tie myšlienky spôsobujú veľkú bolesť, hrám čoraz vyššie a rýchlejšie , všetci chlapi zmäkli a pozerajú zasnene na zem a tiež blúdia myšlienkami v starom Rusku. Mám tridsatsedem rokov, v mojich pätnástich rokoch sa vo svete začala atómová vojna, tento celosvetový boj trval necelí týždeň, a za ten týždeň umrelo viac ako šesť miliárd ľudí

.Ako som sa zachránil? Práve som sa viezol v metre .V metre ? A petnástročný sopliak ? Áno práve som bol na ceste do knižnice V.I Lenina kde som si mal íst naštudovať históriu Grécka, lebo som mal písať veľkú prímaciu prácu na gymnázium. Metrom to bola kratšia cesta ,povedal som si pôjdem autobusom a budem tam za hodinu ,alebo pôjdem metrom a budem tam za dvadsať minút ?Vybral som si. (a ako som neskôr zistil tak veľmi múdro)... Na stanici Potapovo som nastúpil .Odviezol som sa len pár zastávok a s rozhlasu vo vagónoch som počúval tie strašné správy. „Máme čerstvé informácie! V španielsku dopadlo viac ako desať atómových hlavíc, obete sa rátajú v desiatkach miliónov. Madrid je zrovnaný zo zemou." A správy pokračovali ďalej . „Podľa ďalších informácii americké ponorky bombardujú Sankt Peterburg, ruská vláda vyhlásila výnimočný stav a dala pokyn vypáliť vyše tridsať atómových hlavíc na americké mestá New York ,Miami ,Whasington D.C ,Los Angeles a San Francisco. Práve v týchto chvíľach by mali bit tieto mestá zasiahnuté raketami. Po celom Rusku sa mobilizuje armáda." A zrazu výpadok ,zaprašťalo v rozhlasových krabiciach cez ktoré sme mi cestujúci počúvali. Mysleli sme že odpojili rozhlas alebo že im skolaboval systém ale nie , tri minúty nato sa s rozhlasových krabíc vydrali chrapľavé hlasy, povely a inštruktáže , zneli takto - Vážení cestujúci, Moskva je pod útokom, v záujme ochrániť vás žiadame aby ste nevychádzali so staníc metra lebo je viac ako možné že by ste mohli bit zasiahnutý výbuchom alebo bit ožiarený, podľa ruskej armády bomby ktoré nepriatelia zhadzujú na Moskvu sú atómové . Nemusíte sa báť priameho ožiarenia alebo výbuchu Moskovské metro je postavené ako protiatómový kryt. Každý vlak zastaví na najblišiej stanici, kde dostanete ďalšie pokyny od zamestnancov metra alebo od príslušníkov ozbrojených zložiek Ruskej armády prípadne od policajných príslušníkov - A tak sa aj stalo zastavili sme na stanici Kalužskaja.

 Vystúpil som s vagónu a obzrel som si stanicu. Stanica bola priestranná a vzdušná. Súpravy vagónov stáli na obidvoch tratiach , podľa môjho odhadu sa na stanici Kalužskaja tiesnilo viac ako štiristo ludí. Ale radšej ju opíšem kompletne, stanica má dve nástupišta,zadne nástupište je ale zavreté lebo sa tam robila nejaká rekonštrukcia ale predné je funkčné, vľavo od nástupišťa vedie trať smerom na východ čiže do centra ,a vpravo je ďalšia trať ktorá vedie na západ čiže na kraj mesta. Nástupište môže mat dobrých tristo metrov, pri kraji oboch nástupíšť sú rozostavené podporné stĺpy na každej strane ich je najmenej päťdesiat , každý stĺp má trojmetrový odstup od ďalšieho stĺpa. Ale aj tak sú ľudia natlačený ako sardinky lebo všetci sú pri otvorenom východe zo stanice. Zo stanice je teraz len jeden východ museli ste prejst po pohyblivých schodoch a potom ste sa ocitli pri turniketoch. Ja som si povedal že sa pozriem k východu ,počul som inštrukcie vo vagóne ale lákalo ma íst von lebo pár kilometrov od tohto miesta som mal celú rodinu...Došiel som sa pozrieť k eskalátoru a pochopil som prečo ľudia stoja a nejdú von zo zastávky. Eskalátory boli dva, jeden išiel smerom dolu a druhý smerom hore. Bohužiaľ obidva boli vypnuté. Keď som sa prepchal cez dav tak som zbadal asi sedem vojakov. Postávali na prvých schodíkoch eskalátorov a rozprávali sa medzi sebou. Nevedel som riadne čo mám teraz robiť a tak som pristúpil k jednému vojakovi s najvyššou šaržou(spoznal som to podľa počtu hviezdičiek) .Oslovil som ho. „Dobrý deň pane mohli by ste mi povedať čo teraz máme robiť?? Ako sa tak naokolo pozerám sme tu uväznení ako potkany..." Otočil sa na mňa prekvapene sa pozrel, odpovedal ale jeho odpoveď ma zarazila. „Očuj chlapče mi sami nevieme, vysielačky sú hluché, nemáme spojenie. Vyslali nás na túto zasratú stanicu aby sme nikoho nepustili von a to aj urobíme! Chlapče chod si sadnúť na lavičku nepostávaj tu, nijak si nepomôžeš.." Zarazil ma jeho ľahkou odpoveďou ktorá mi ani trochu nepomohla, ale čo mám robiť? Poslúchol som ho a išiel som si sadnúť, v živote by ma nenapadlo že táto stanica bude mojim domovom ďalších dvadsaťdva rokov ale to teraz ešte moc preskakujem. Keď som si sadol bolo počuť silný škrípavý zvuk, zatvárali sa Hermetické brány. Na zemi som sedel sám, ale po pár hodinách sa tá skupina ľudí pri eskalátoroch začala rozpŕchať a sadať si na zem alebo postávali pri stĺpoch lebo vedeli že keď sa zavrela brána tak nič nezmôžu. Keďže nebolo už veľa miesta pri stĺpoch kde sa dalo docela dobre opriet tak si ku mne prisadli dve mladé dievčatá, asi preto že jeden stlp som okupoval len ja. Mohli mat tak pätnásť šestnásť. Boli dvojičky, obidve brunetky, zelené oči mala jedna, a druhá ktorá sedela bližšie ku mne ich mala hnedé. No ale mal by som sa aj ja opísať, nech viete aký som fešák (žartujem)...V mojich pätnástich som mal meter osemdesiat šesť, osemdesiat kilogramov, hnedé vlasy, hnedé oči. Nosil som dioptrické okuliare ale tie som si nedával keď som bol na verejnosti ,tie som mal na čítanie inač som nosil slnečné okuliare , pri sebe som mal ďalej cigarety zapaľovač pár rubľov nejaký ten dolár . Sedel som na zemi snažil som sa tváriť že je všetko v poriadku ale nebolo nič, vytiahol som krabičku cigariet a zapálil som si. Vyzeral som na sedemnásť,teda aspon mi to každý vravel čiže každý bol ticho a vlastne aj tak mal každý svoje problémy. Áno aj taký mladý som fajčil. Dievča vedľa mňa ma oslovilo „Ahoj ponúkneš ma jednou cigaretou ?"V hlave som si povedal že keď je ten súdny deň tak ju ponúknem bol som háklivý na tieto veci prezívali ma držgroš. „Jasné tu máš, ako sa voláš ?"Odpovedala mi. „Volám sa Claudia a ty?" „Ja? Ja som Samuel, počuj, Claudia nieje zrovna ruské meno odkiaľ pochádzaš?" „Pochádzam s Viedne ale moji rodičia sú diplomati a keď som bola ešte malá tak sme sa presťahovali do Moskvy, lebo otec tu mal diplomatickú povinnost a tak som vyrástla v Moskve ."Bol som zvedavý ako sa tieto diplomatické dcérenky dostali sem do metra,ale neopital som sa. „Aha to je zaujímavé ja som na tom podstatne nudnejšie. Moja rodine žije v Moskve odjakživa čiže nič zaujímavé." „To dievča sa mi páči !" Pomyslel som si . Ďalšie dve hodiny sme sa rozprávali a všeličom možnom aj keď sme sa poznali len pár hodín. Ale jedna vec mi nesedela prečo jej dvojča mlčí? Po celí čas pozerala jej sestra na mňa ale nepovedala ani slovo. Keď už som nevydržal nezúčastnený pohľad jej sestry , opýtal som sa svojej fajčiarskej spoločníčky. „Claudia prečo tvoja sestra mlčí?" „Mislíš Sofiu? Ona jednoducho nevie po rusky ,ona žila vo Viedni došla sem na rázdniny a ostala tu..." „Aha tak jej povec že ju pozdravujem.." Cítil som sa neuveriteľne ked som sa dozvedel že jej sestra nevie po rusky nikdy som nič také v Moskve nevidel ."Pozrel som na jej sestru a niečím ma očarila, nedalo mi to a spítal som sa. „Claudia ako by som mohol pozdraviť tvoju sestru ? Musím ovládať celí Nemecký jazyk?" „Nemusíš ovládať nemčinu celú, naučím ta pozdrav pre Rakušanov." „Hallo-Ahoj , to znamená pozdrav." „Vďaka". Povedal som to čo mi poradila Claudia a jej sestra sa na mňa usmiala, najkrajší úsmev na zemeguli...