Jedna z mnohých

Deň za dňom sa vlečie, ako zástup dvojhrbých tiav na vyprahnutej púšti, ktoré vôbec nevedia kam šliapu, no poznajú tú cestu naspamäť. Dorazili do cieľa, ťažko hľadať dôvod na triumf a pocit šťastia. Oáza to známa, spoločný duch tu vždy nájde priazeň všetkých, no dnes už snáď po stý krát v očiach plameň sotva plápolá, každou chvíľou slabne, už neohreje. Aspoň tie hviezdy na neby dnes svietia akoby jasnejšie, blikajú, potešiť chcú a ohriať, chlad noci však silnejší je. Noc bude ťažká a neľútostná, istá záhuba, akoby sa aj ten najsilnejší pud niekam vytratil. Myšlienky sa vytratili do neznáma, vietor besnie, predsa len pocit prišiel, precitol som zo spánku. Ránom hviezdy zmizli, chlad opadol, je čas vyraziť ďalej so všetkou tou tiahou predchádzajúcej noci a stoviek jej predchácajucim. Už sa iba zorientovať a s presnosťou strelky kompasu ísť tým smerom, ktorý už mnohí pred tým skúsili, kráčajúc tou cestou nemožno minúť ich stopy.