Srnčie dni

***

Na letisku je rušno. Ľudia tlačia vozíky s kuframi smerom k odbavovacím pásom, vyhadzujú z kabeliek nožničky, pilníky a iné nebezpečné predmety. Vyzliekajú si opasky, snubné prstene hádžu do košíkov spolu so snúbencovými hodinkami, aby sa počas kontroly nerozpípali stroje.
Letisko je krásne miesto. Estel prináša pokoj. Živo dýcha. Pulzuje ľuďmi.
Jej batožinu netreba ani vážiť. Narýchlo si zbalila dve tričká a do tepla sandále, šortky a letné šaty. Spodné prádlo úplne zabudla. Sama pre seba sa červená.
Do lietadla nastupuje medzi prvými. Mladý steward jej podľa letenky ukazuje, kde si sadnúť.
„Už ste s nami niekedy leteli, slečna?"
„Ja som ešte nikdy neletela."
Nestíska nervózne sedadlo, ani si nepýta víno na upokojenie. Zaujato sleduje, kde sú únikové východy, dva vpredu, dva v strednej časti lietadla a dva vzadu, všetky označené svetelnými značkami. Ako si nasadiť masku na dýchanie, prehliadne.
„Kávu, čaj? Niečo sladké alebo radšej slané?"
„Kávu. Iba kávu."
Najradšej by vyskúšala celý letecký jedálniček, ale hanbí sa. Je skromná, z malého mesta.
Lietadlo sa zdvihne do vzduchu, tlak stúpa alebo klesá, Estel netuší a so spolusediacim si kávou štrngne na odchod.
***
Moje mesto je také malé, že srnky mi dávajú dobré ráno. Na svitaní im plním kŕmidlo jablkami, ktoré sme s mamou pokradli zo sadu na konci mesta. Kým sme ich vložili do košíka, prežehnali sme sa a odrecitovali Zdravas.
Srnky sú vďačné. Kopytami vyklopkávajú moju obľúbenú melódiu. Trú si o mňa papule a občas ma odprevadia do školy, aby som sa necítila sama.
Cítim sa sama skoro stále. Mám všade prázdno. Som automatická.
Mohla by som sa tu vydať minimálne za ôsmich mužov. Za dvoch sa vydať určite nemôžem, lebo sú už sľúbení mojej susede. Ani jeden z tých ôsmich nie je pekný a ani jeden nechodí na vysokú školu. Každý by so mnou chcel mať aspoň tri deti.
Ja by som chcela takého frajera, ktorý by mal štyri pehy na nose a samovražedné sklony. Bol by strašne dramatický. Nosil by mi praženicu do postele a hovoril milé klamstvá.
Mohol by byť astronóm. Každú noc by ležal pri srnkách na balkóne a pozoroval hviezdy. Rozdeľoval by súhvezdia na letné a zimné. Severka by mu rozbúchala srdce. Vtedy by sme sa na balkóne milovali a srnky by odvracali pohľad.
Alebo astronaut. Lietal by medzi súhvezdiami a nikdy by nebol doma. Najmä, keď by som ho najviac potrebovala.
Taký frajer by sa mi páčil.
***

Estelina domáca sa volá Corina a je plná slnka, života a mužov. Vonia morom a lacnými cigaretami. Hovorí lámanou angličtinou so silným prízvukom. Je skutočná.
Na svitaní spolu sedia na balkóne a fajčia. Estel z nich dusí, škriabe v krku. Sú to jej prvé cigarety.
Corina sa smeje, tľapká ju po chrbte.
„Ok, darling?"
„Sure, sure," vykašliava Estel dym.
Corina jej hovorí o svojich mužoch, opisuje ich vlasy, ústa, hrudníky. Máva pri tom rukami a kreslí ich do vzduchu. Corina mala v živote kopy mužov. Meno toho osudového si nepamätá. Ale slnko mu vraj vždy na jar vyťahalo pehy. Obesil sa veľmi dávno.
Estel je Corina blízka. Poznajú sa celé dva večery.
O siedmej sa Corina náhle zdvihne a chystá deťom raňajky s cigaretou v ústach. Na dobré ráno ich pobozká do vlasov a deti štebocú v zvláštnom jazyku. Corina prikyvuje a pozýva Estel ku stolu. Znie Estelina obľúbená melódia.
Konečne sa začína cítiť.
***
Verejný bazén malého mesta je takmer v centre, u susedov sprava, na záhrade. U tých, od ktorých dcéra mi prebrala dvoch ženíchov. Myslím, že si ju vybrali práve kvôli bazénu. Naše srnky nikoho nezaujímajú.
V lete sused oblečený v prepotenom tielku vyberá od každého dobrovoľné vstupné. Na vodu. Moja mama mu dá všetky drobné a hovorí, akí môžeme byť susedovi vďační za športové vyžitie.
Drobné dá aj každému bezdomovcovi v meste a zvyšné medenáče vhodí v kostole do zvončeka. Podľa mňa si len vylepšuje karmu a žehlí hriechy. Moja mama nakoniec porušila všetkých desatoro. Minulý rok utopila mačence starej mamy.
Bazén pre verejnosť nie je jediné športové vyžitie v meste. Zvyknem vyšľapať okolo tisíc schodov denne. Aby som mala pekný zadok do plaviek k susedovi na bazén. Aby som si našla pehatého frajera.
A okrem toho, všade musíte ísť pešo. Za roh do školy, za dva na mestskú políciu, kde môžete nahlásiť krádež jabĺk, alebo oproti cez ulicu na trh. Je priamo pri ceste. Všetko ovocie je ku koncu dňa zadymené.
V našom meste máme aj posledné pôvodné autokino. Vždy raz za pár mesiacov, keď sa nazbierame aspoň piati, naskáčeme do auta a ideme štyridsaťsedem kilometrov do najbližšieho väčšieho mesta na film. Kúpime si pukance, ktoré nik nenazve popcornom. A spoločnú veľkú kolu.
Akurát minulý týždeň sme ja a moji štyria potenciálni osudoví muži vzali auto a išli do kina. Každých pätnásť minút som musela zmeniť sedadlo, aby ma každý z nich mohol držať za ruku. Bol to akčný film. Nemám také filmy rada, ale chalani ma prehlasovali.
***
Estel tu nechodí pešo. Je priteplo na chôdzu. Okrem chôdze po pláži. Tá je pre ňu výnimočná.
V autobusoch je stále plno. Okná sú pootvárané a vodiči sa neobťažujú zatvoriť ani predné dvere. Nápis na vlastné riziko im svieti nad hlavou. Nik z domácich si nápis nevšimne. Estel si ho raz určite odfotí. Na pamiatku, namiesto suveníru.
Jej biela košeľa uprostred autobusového davu svieti. Dnes si musí kúpiť ovocie. Vodný melón, pomaranče, alebo len biele hrozno. To sa jej zdá najvhodnejšie. Košeľa sa lepí na telo.
Vystúpi a okolo prejde konský záprah. Estel sa smeje. Miluje kone, ľahký dupot kopýt na prašných cestách jej je známy.
V zelovoci pracuje Aštar. Má zvláštne meno a dlhé prsty na nohách. Estel si to všimla hneď v prvý deň, ako ho stretla.
Aštar ovocie miluje. Každé ráno si k nemu privoniava a ochutnáva ho. Estel si vyberá celkom malý vodný melón. Aštar hovorí, aká je cena výhodná, dužina šťavnatá a šťava sladká. Utiera melón a odfukuje z neho prach. Estel mu podáva do dlane drobné.
„The rest is yours."
Odchádza s vylepšenou karmou a kone ešte stále počuť.
***
Muži v meste pijú. Chodia vysedávať do krčmy a manželky ich v noci ťahajú až domov. Môj otec sa vracia po vlastných, mama pozerá z balkóna a občas pošle srnky, aby mu pomohli po schodoch. Ja mu nepomáham nikdy.
Ženy v meste majú hnedé vlasy. Prirodzené. Nefarbené. Od spánkov im vyrastajú šediny. Strihajú sa podľa zrkadla a vlastného vkusu.
Nevytrhávajú si obočie, neholia sa. Moja mama stále nosí rifle z Tuzexu, lebo tie sú najkvalitnejšie. Ja nosím oblečenie po sestre, sestra po mne, keď ho opäť vynosím. Alebo ho dáme požuť srnkám, aby sme donútili mamu zájsť s nami na nákupy.
Túžim po plastike nosa, pírsingu do obočia a ešte by som chcela aj tetovanie cez celé kríže. Tetovanie by bolo v celkom zvláštnou jazyku, ktorému by nik nerozumel. Ja by som ho preložila iba frajerovi. Takému, ktorý by trval na hladkých nohách a najradšej by ma mal namaľovanú.
***
Estel má od slnka vyťahané vlasy a rada hovorí, že majú teraz platinovú farbu.
Požičiava si na ne od Coriny žehličku. Estel sa chystá na diskotéku, po ktorej túži od mala. Chce mať dokonalú ofinu. Zaberie jej to iba pár sekúnd.
„This is incredible! I love it!" smeje sa a ďakuje Estel.
Je skutočne horúco. Estel má oblečené biele šaty, za ktoré by sa jej doma smiali, že sú to svadobné. A naliehali. Nech si vyberie toho pravého. Ovieva sa sukňou a nohavičky si stále nekúpila. Oholila si aj stehná.
Cestou do centra sa dá pomaľovať henou. Chce nápis, ktorému by doma nik nerozumel. Niečo v malštine.
„Something in maltese."
„Like what? Do you know any phrase you like?"
Žena, ktorá sa jej chystá na kríže nakresliť nápis, nie je z Malty. Je to Talianka a trávi tu každé leto.
„It tip-jib joqtol."
Talianka vyťahuje krabičku marlboriek presne s týmto nápisom. Smeje sa.
„Smoking kills? You´re crazy!"

Estel nenapadá nič, čo by jej domov pripomínalo menej, ako cigarety.
Muži na ostrove sú snedí, na alkohol pozývajú iba ženy a po schodoch ich nosia do izieb. Estel sa necháva pozývať a hladkať po oholených stehnách. Prezrádza, že má tetovanie na krížoch. Že je falošné, zatají.
Esteliní muži sa chvíľku dohadujú, každý jej kúpi ešte po dvoch tequilách a dávajú jej na výber.
„You are choosing. You´re the lady."
Matne jej prebleskne hlavou autokino a byť tou čo vyberá, sa jej páči viacej. Podáva ruku najopálenejšiemu, on ju nesie po schodoch a na oplátku mu Estel ukazuje svoje tetovanie.
***
Žijem v takom malom meste, že priestor na voľné dýchanie, nie je ani na balkónoch. Srnky mi skáču do reči, do myšlienok, do snov.
Často chcem z mesta odísť. Vrátiť sa k starým zvykom. Zavoňať morom. Hovoriť s ľuďmi jazykom, ktorý som zabudla. Chcem si spomenúť. Na cit v rukách.
Pritlačí ma to, začnem si baliť veci do kufra a na spodné prádlo zabudnem. Prestrihnem preukazy totožnosti a spálim ich.
S nikým tu by som sa nerozlúčila. Otca by som na jeho ceste z krčmy obišla. Mame by som nezakývala. A susede by som kľudne prenechala všetkých mužov mesta.
Oželela by som kúpanie v chlórovej vode, zaprášené dyne, lebo v malom meste tak volajú melóny, aj autokino.
Utekala by som sedem kilometrov k najbližšej zastávke, ťahala za sebou kufor a srnky by spoza zábradlia len čumeli a šepkali si.