Záhada mŕtvej vrahyne (ôsma kapitola)

Spisovateľ/ka: Všezvěd Všudybud | Vložené dňa: 1. novembra 2011
http://citanie.madness.sk/view-38168.php

ôSma kapitola

Rozuzlenie

 

      McDonaldovci prišli okolo štvrť na jedenásť. Odprevádzal ich len Paul, ktorý musel prenechať svojich pomocníkov policajnej stanici na iné účely. No kým sa znova zvítali a konečne sa pousádzali všetci v jedálni, chýbalo do polnoci len necelá polhodina. Amadeus si uvedomil, že tieto vraždy v tomto roku nestihne odhaliť. No predsa len sa postavil doprostred miestnosti a začal so svojim výkladom:

      „Dlho som nevedel, ako vraždy minulú noc prebehli a kto je vrahom." vravel. „No pred niekoľkými hodinami som si uvedomil, že sa na celú vec zle pozeráme."

      „Teda je pravdivá moja téza, ktorá predpokladá, že Helen zabila Emily a tá sa jej potom po smrti za to pomstila?" opýtala sa dychtivo pani McDonaldová skôr, než jej v tom stihol niekto zabrániť."

      „Ale prosím vás, pani McDonaldová, neverte poverám!" upozornil ju Amadeus. „Len Jeden vstal z mŕtvych, a to takmer pred dvetisíc rokmi, no nie z nenávisti a z túžby po pomste, ale z lásky. Na poverách väčšinou nie je nič pravdivé. No na téze pani McDonaldovej predsa len niečo je. Avšak to pravdivé najprv musíme zobliecť zo šatu nadprirodzena. Musíme si uvedomiť, že mŕtva Emily, ktorú sme všetci videli, nebola mŕtva. Ale živá. Živá. Tak ako ja, alebo vy."

      „Amadeus, veď ty sám si jej skúšal tep." ohlásil sa na toto čudné vyjadrenie Martin. Bola bledá. A iste mŕtva už dlhší čas."

      „Nie, videli sme to, čo sme chceli vidieť." pokrútil hlavou Amadeus. „Iste si všetci pamätáte na hostinu. Vtedy si Helen z kabelky vybrala pudrenku a kým sa pudrovala, pani Brownhillová zakašľala. Zrejme ju dráždil púder. A rovnako zakašľala aj v izbe slečny Emily. Predpokladám, že slečna Jardyceová čakala vo svojej izbe, kedy si konečne niekto všimne svetlo, ktoré vychádza spopod jej dverí. A keď sme pred jej dverami hútali, čo robiť, Emily si napudrovala tvár na smrteľne bledú, rozsypala okolo seba cyankáli a tvárila sa ako mŕtva. Ležala na bruchu, preto sme nevideli, či sa jej pri dýchaní dvíha hruď."

      „A čo tep?" neodpustil si poznámku Amadeom pokorený Paul.

      „Zrejme si pod rukávmi ruky stiahla škrtidlom, ktoré jej po smrti vrah vzal, aby pravda nevyšla najavo. Mal som jej tep vyskúšať na krku. Potom by tu ešte bola. Ona, aj Helen. Celé som to mal vedieť už počas prestávky na hostine. Odišla. A kam? Iste pripravovať tú vražebnú scénku. No ja som sa domnieval, že tak konala preto, lebo bola nahnevaná na svojho snúbenca."

      „To síce všetko znie veľmi logicky, no prečo by to robila?" opýtal sa pán McDonald.

      „Iste už chápete, pán McDonald, že sa mala čoskoro stať manželkou vášho syna. No v poslednej chvíli si to rozmyslela. Nechcela byť otrokom sveta, ktorý ju čakal. Nebola na to stvorená. Rozmyslela si to, preto to zinscenovanie vlastnej smrti. Tak mohla začať nový život a zabudnúť na ten starý. Ktovie, možno to urobila paradoxne preto, lebo sa bála o svoj život. A mala aj prečo. Niekto sa skutočne pokúšal o jej smrť. Však, pán Brownhill."

      Všetky hlavy sa otočili k starému Angličanovi. On sa zmätene obzeral dookola a snažil sa tváriť prekvapene.

      „Ale to... To nemôžete myslieť vážne. Mal som Emily rád a..."

      „Mali ste ju rád?" zopakoval ironicky Amadeus. „Tak, ako aj jej rodičov? Povedzte, neopravovali ste im pred dvoma rokmi auto predtým, než od vás odišli? A čistou náhodou sa im stala autonehoda. Neviem, možno ste Jardyceovcov mali skutočne rád, no radšej máte peniaze! Vedeli ste, že ak by všetci traja zomreli, celý ich majetok i podiel vo firme McDonald & Jardyce by ste dostali vy. No nastal malý problém - Emily nehodu prežila. A čuduj sa svete, pán Jardyce ju odovzdal pánovi McDonaldovi, nie vám. Vari šípil, že tu čosi smrdí? No vy ste chceli niečo urobiť. Nechali ste slečne Emily dva roky požičaného času a včera v noci ste ju chceli odpratať zo sveta."

      Amadeus vybral z vrecka akúsi obálku a ukázal mu ju.

      „Spoznávate ju?" opýtal sa.

      „Nie." pokrútil hlavou pán Brownhill.

      „Ja vám osviežim pamäť. Viem, že zábudlivosť je vaša slabá stránka. Najprv ste si zabudli doma lieky, okuliare, takisto župan, ktorý vás nakoniec usvedčil. Nie, pani Brownhillová, váš manžel si doma nezabudol nejaký ten aspirín, bol to kyanid draselný. Pre neho ste sa museli vracať domov, lebo týmto jedom chcel odpraviť slečnu Jardyceovú. Pri večeri požiadal o okuliare pani McDonaldovú, aby mohol večer natiahnuť do injekčnej striekačky potrebnú dávku jedu - preto ste nemohli hneď večer spať, pán Brownhill svietil. A pri sebe ste, samozrejme, mali túto obálku, falošný Emilyn testament, ktorým celý svoj majetok odkazuje vám.

      No stalo sa čosi zvláštne. Emily zomrela ešte skôr, ako ste si pošpinili svoje ruky krvou. Potešilo vás to. No i vyviedlo z miery. Pamätám sa, že keď ste schádzali pred Emilynu izbu vtedy, keď sa začala táto dráma, čosi ste si vkladali do vrecka županu. Bola to táto obálka. Potom ste na ňu zabudli. A keď ste sa po vražde šli pobaliť - asi uhýbací manéver a šli ste vrátiť župan pána McDonalda do jeho izby, kedy ste tam podstrčili fľašu s jedom, aby ste sa vyhli podozreniu z vraždy, ktorú ste plánovali, ale nespáchali, nechali ste vo vrecku župana omylom aj tento list. Predpokladám, že polícia už má spôsoby na to, aby zistila, že ste to vy sfalšoval Emilyno písmo."

      Amadeus podal obálku Paulovi a pán Brownhill sa na ňu pozeral ako na svoj ortieľ smrti. Pery sa mu chveli a oči odušu klipkali.

      „No poďme ďalej. Predpokladajme, že ste zistili, že Emily žije. Pri návšteve polície už bola mŕtva, veď na nej boli objavené stopy po zápase, ktoré si nemohla spôsobiť sama. Pri svojom balení a rozhodnutí odísť ste mohli nakuknúť do jej izby. A brutálnym spôsobom ju zabiť!"

      „Nie, to nie!" skríkol on. „Je pravda, čo ste tu hovorili! Áno, zabil som Jardyceovcov a chcel som zavraždiť aj Emily, no nestihol som. Betty o tom nič nevedela. Neviem, kto ju zabil, no ja som to nebol!"

      „Viem, že ste to neboli vy, pán Brownhill." riekol už miernejšie Amadeus. „No svojim priznaním ste aspoň uľahčili prácu polícii. Paul, je to jeden z tých, ktorých odveziete."

      „A kto bude ďalší?" opýtala sa pani McDonaldová dychtivo.

      „Ten, kto zistil, že Emily žije. Možno to ani neplánoval. No v duši sa mu zdvihol veľký odpor a zabil ju."

      „Kto to bol? A kto zabil Helen."

      „Samozrejme, pani McDonaldová." zvolal Amadeus. „Veď mi sme úplne zabudli na slečnu Helen. Nuž, Emily mi večer pred svojou ,smrťou' povedala, že by dokázala slečnu Helen z nenávisti zabiť. A urobila to. Kým sme všetci čakali dole na policajtov, vyšla Emily nepozorovane z izby a navštívila Helen, ktorá si musela zobrať lieky na nervy. Vytiahla spred kozuba kutáč a brutálne a s nenávisťou zabila slečnu Lawgoodovú, ktorá umierala s výkrikom na perách. Tu je pes zakopaný. Pani McDonaldová, vidíte, predsa len Emily zabila slečnu Lawgoodovú, keď sme ju všetci považovali za mŕtvu."

      Stíchol a pozeral na ostatných. Všetkých to omráčilo. Všetko, čo povedal. Uvedomili si, aké je všetko iné, ak sa na to pozrie človek z iného zorného uhla. Ako keď prvé auto nahradí druhé. Alebo druhé prvé? Odhalíme vraždu, len ak zameníme prvú za druhú a vymeníme ich poradie.

      „Slečnu Emily už nebudeme stíhať a budeme dúfať, že našla pokoj, hoci sa tesne pred smrťou dopustila vraždy. No medzi nami je osoba, ktorá ma na rukách jej krv. Martin, nerád to hovorím, no ty si nepriamo zodpovedný za vraždu slečny Helen. Ak by si sa neoddával neškodnému flirtovaniu so slečnou Lawgoodovou, ktoré ale Emily za neškodné nepovažovala, nevydráždil by si ju k vražde. No nie si zodpovedný aj za Emilynu smrť? A to priamo? Vraždou?"

      „Nie!" nesúhlasil on. „Skutočne, Amadeus, som aký som, no nevedel by som niekoho zabiť."

      „Počul som, že na strednej si takmer zabil spolužiaka, keď ti prebral priateľku. Neobrátila sa teraz tvoja nenávisť k Emily preto, že sa hrá na mŕtvu a chce ujsť?! A nezabil si ju v jej izbe?!"

      „Nie, to nie je pravda!" krútil hlavou Martin a cítil, že sa dostal do úzkych. „To bolo kedysi, no teraz som už vytriezvel. Nikdy by som nikoho nezabil a ženu by som neudrel ani kvetinou. Skutočne, Amadeus, ver mi!"

      „Verím ti." uzavrel to nečakane Amadeus a Martin si vydýchol. „Si aký si, máš pravdu, no milovať vieš skutočne silne. A hoci si Emily často ubližoval, nevedel by si ju zabiť. No napriek tomu sa snaž zmeniť."

      „Posnažím sa, sľubujem, Amadeus." horlivo prikyvoval Martin, no Amadeus takémuto sľubu veril asi tak, ako konverzii alkoholika alebo trestanca, ktorý nevyšiel z priestoru strachu do sféry slobody.

      „Má vôbec toto posedenie zmysel?" pokračoval Amadeus po krátkej pauze. „Je jasné, že v tomto dome mali pri sebe cyankáli dve osoby - pán Brownhill a vrah. A nebol tým vrahom skutočne pán McDonald?"

      „Sám ste toto tvrdenie dementovali." pripomenul mu McDonald. Amadeus prikývol a pokračoval:

      „Ale uvedomte si, pane, že dôkazy sú namierené proti vám. V skutočnosti, ak posunieme smrť slečny Jardyceovej za smrť slečny Lawgoodovej, tak sme ju mohli spáchať takmer všetci - pre smrť slečny Helen nastal chaos a každý lietal nájsť vraha. Niekto mohol pokojne vojsť do jej izby, zabiť ju a tváriť sa nevinne. A vy, pán McDonald ste mali motív aj príležitosť."

      „No nielen ja. A hoci som Emily nemal práve v láske, nemusel som ju preto zabiť." krútil hlavou pán domáci.

      „Tak je. A máte pravdu: nezabili ste ju. Zabil ju niekto iný, kto je teraz prítomný s nami v tejto miestnosti."

      Stíchol a díval sa na ostatných. Napätie sa dalo krájať. Všetci boli úplne ticho, len zvonku sa ozýval hluk, najmä z neďalekého námestia - o niekoľko minút bude polnoc.

      „A stalo sa takto: vrah nemal úmysel zabiť slečnu Emily. Veď veril, že je mŕtva, tak, ako každý z nás. Po vražde slečny Helen videl, že dvere do izby slečny Emily sa otvorili a zase zavreli. Vbehol dnu a videl, že Emily stojí pri okne a snaží sa ujsť."

      „Najprv ju vrah nechcel zabiť. Chcel ju len zadržať. No potom akoby do neho udrel blesk. Útočník dúfal, že po jej smrti sa mladý pán Martin zamiluje do neho. A osoba, ktorá vraždila, ani nevedela ako, už zápasila so slečnou Jardyceovou. Hodila ju o zem, násilne jej otvorila ústa a vložila do nich jed, ktorý bol porozsýpaný na podlahe. Potom vyšla von a tvrdila, že nikoho nevidela."

      Všetci sa otočili, lebo posledné slová nehovoril Amadeus, ale slúžka Lisa. Pristúpila dopredu, k Amadeovi a sklopila pohľad. Hoci vec bola jasná, dodala:

      „Ja som zabila Emily. Nedokázala som sa v tú chvíľu ovládať. No nerobila som to len pre seba. Nie z vlastnej túžby po Martinovi."

      Pozrela sa na pána a pani McDonaldovú a riekla im:

      „Nosím pod srdcom dieťa vášho syna. Chcela som len, aby v jeho rodnom liste nebolo uvedené: otec neznámy. A myslela som si, že vraždou slečny Emily toho dosiahnem."

      McDonaldovci nevedeli, či sa pozerať na ňu, či na Martina. Martin si tvár skrýval do dlaní. Nie kvôli hanbe z toho, že sa zaplietol so slúžkou, ale z bolesti nad tým, že matka jeho dieťaťa je vrahyňou jeho snúbenice.

      „Nemala si to robiť, Lisa." vravel ticho. „Veď Emily chcela zmiznúť, preto zinscenovala vlastnú smrť. A aj keby nie, ako si si mohla myslieť, že by som sa nepostaral o tvoje dieťa a nepriznal sa k nemu? Ak by som to nechcel ja, chceli by to aspoň moji rodičia."

      „Pykám za tú chybu už niekoľko hodín." vravela Lisa. „Výčitkami svedomia. No mám pocit, že teraz, keď pravda vyšla najavo, je mi už ľahšie."

      Vonku sa ozval jasavý krik a hurhaj ohňostroja. Všade naokolo sa otváralo šampanské, prednášali sa prípitky, oslavoval sa príchod nového roka. Len v dome na St. Mary Mead číslo osem sa akoby zastavil čas a odohrávala sa dráma ľudských sŕdc.

      „Slečna, pán Brownhill, musím vás požiadať, aby ste išli so mnou." povedal ticho Paul, keď k nim pristúpil.

      „Som britský občan, pane!" zvolal hlasno pán Brownhill, čím narušil pietnu spomienku na Emily, ktorú chcel sám zavraždiť. „Žiadam, aby som bol vydaný do rúk britského práva."

      „Ak si myslíte, že šibenica je prijateľnejšia ako elektrické kreslo, prosím." odvetil mu Paul.

      „Ja nemôžem lobovať vo svoj prospech ničím." ozvala sa Lisa. „Azda len tým, že dieťa nemôže za chyby rodičov. Prosím, aby som nebola popravená predtým, než to maličké príde na svet."

      „Za to vám ručím, slečna." povedal jej Paul so smutným hlasom. „A rád by som sa zaručil aj za váš život. To však, žiaľ, nemôžem."

 „Šťastný nový rok." vzdychol si Christian ticho.

Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8