Alice in wonderland

 

„Ak niečo prezradíš...nájdem si ťa, ty špina." Začal ostro.

„Ja som nič nevidela...prisahám." Chrčala Alica a snažila sa uniknúť lstivým pazúrom smrti, ktoré ju pritláčali o múr.

„Áno...a kebyže si nevidela, tak zutekáš z miesta činu? Dievčatko...veď ty ani len netušíš....ani len nemáš poňatia...." chlapík nedokončil. Jeho pozornosť zamierila ku zvuku, ktorý preťal ticho. Akási vrava. Prichádzali nejakí ľudia.

„Varujem ťa...ak cekneš, nájdem si ťa."  Ostro zasyčal a stratil sa v útrobách tmavej uličky. Z opačnej ulice sa vynoril dav ľudí, zrejme nejaká exkurzia, ktorá si vôbec  Alicu nevšimla.

Alica si zúbožene sadla na zem. Nevedela kam sa podie. Má v pätách vraha. Už nikdy nebude môcť pokojne spávať. Hlavu mala plnú temných myšlienok. Nedokázala sa uvoľniť. Nevedela vnímať čas... stratila sa v temnote svojich myšlienok.  Až v skoro úplnej noci sa rozhodla vstať a odísť z toho miesta.  Okamžite sa pobrala preč. Musela prejsť aj  miestom činu. Videla tam mnoho policajtov. Zaisťovali miesto a snažili sa hľadať dôkazy. Alicinu krátku prítomnosť si nik nevšimol. Až na jedného muža. Zahľadel sa ostro na Alicu. Jeho pohľad bol záhadný, podozrievavý, plný nečakanej ilúzie a tajomstva. Alica si však nechcela uvedomiť, že ju ten muž priťahuje. Momentálne bol pre ňu nepriateľ. Ak by mu vyzradila, čo tu videla, je po nej.  Muž k nej podišiel. Alica sa snažila rýchlo vymaniť z jeho pozornosti. Policajt ju však zastavil. Už sa nedalo uniknúť.

„Prepáčte, slečna... prepáčte. Som Inšpektor Matys, " Zastavil ju a snažil sa nadviazať očný kontakt. Alica však cielene uhýbala pohľadom.

„Zdržiavate sa často v tejto lokalite? Neboli ste tu dnes popoludní? Nevideli ste niečo podozrivé v tejto oblasti?" vypľul na ňu vlnu otázok.

Alica len so skloneným a vyhýbavým pohľadom pokrútila hlavou na nesúhlas a chcela odísť.

„Slečna, stala sa tu vražda. Zabili tu ľudskú bytosť.  Toto nie je hra. Ak ste niečo videli, prosím, povedzte mi to." Akoby tušil, že niečo vie. Jeho otázky sa Alici zarývali hlboko do jej vnútra. Škrabali ju. Nedali jej pokoj. Kvákali ju za všetky nervy. Poznala odpoveď. Vedela ju. Len ju nesmela prezradiť.

Zomrela by...

 

„Pane...ja nemôžem...nesmiem..." šepla a už- už bola preč. Keby ju policajt nezachytil nešepol jej do ucha :

„Prosím..."

„Zabijú ma..." odšepla mu bojazlivo a ušla. Inšpektor neveriacky hľadel na vzďaľujúcu sa postavu, ktorá sa stratila v tme.

 

Alica utekala domov. Vlastne skutočný domov nikdy nemala. V tejto skrýši bývala len zopár týždňov, kým ich z tadiaľ opäť nevyhodia, nezadržia na polícií za to, že sa zdržiavajú bez povolenia na cudzom pozemku, alebo kým sa nerozhodnú, že tam už jednoducho nechcú byť, alebo ich z tadiaľ vyženú noví majitelia. Iní bezdomovci, silnejší, arogantnejší ako oni. Tento svet si nevyberá podľa krásy, či láskavosti. V tomto svete vyhráva silnejší. 

Alica nebola ten dravý typ človeka, uspokojila sa s tým málom, čo mala.  Nepotrebovala k svojmu životu nič. Jednoducho sa jej páčilo, kde momentálne žili. V malom priestore, v malej búdke vedľa kotolne. Keď vyšli von rozprestrela sa pred nimi lúka a rieka.

 

Alica sa prudko prebudila zo svojho sna. Nebol dobrý.  Snívalo sa jej o ďalšej vražde. Samozrejme to bol len sen. Už nemohla spať ďalej. Zodvihla sa a odišla. Sadla si k jazierku na lavičku. Jazierko sa nachádzalo neďaleko. Bolo tam pokojne a krásne. Hlavne takto skoro ráno. Často sa na ňom premávalo zopár kačiek, či labutí.

Alica si tam iba tak sedela snažila sa zabudnúť na svoj sen, ale i na včerajšiu skutočnosť. Zhlboka sa nadýchla. Cítila zvyčajné vône. Sladkú levanduľu, čo práve kvitla, mokré bahno, ale do nosa jej udrelo aj čosi iné...zvláštne.  Nezvyčajné na túto lokalitu. Bol to parfum, mužský parfum. Cítila jeho bohatú príťažlivú arómu, z ktorej sa jej roztriasli kolená. Muža, ktorý k nej kráčal veľmi dobre poznala.  Prisadol si k nej a potichu spolu chvíľu pozorovali kačky, ktoré práve prileteli na číro hladkú hladinu jazera. 

„Včera ste sa mi stratili."

„To bol môj zámer. Ako ste ma našli?"

„Vedeli sme, v ktorej lokalite sa zhruba nachádzate. A potom už len celú noc prebdieť v aute a čakať kedy sa kde sa zjavíte."

„Ako ste vedeli, že sa objavím práve tu?"

„Intuícia?"

„Muži nemajú intuíciu."
„A to máte odkiaľ? Boli ste snáď niekedy mužom?" Na Alicinej tvári sa mihol úsmev. „Ale... vy sa dokážete aj usmievať. To som nečakal."

„... ako viete, čo odo mňa máte čakať? Boli ste niekedy mnou?"

Aj na inšpektorovej tvári sa objavil mierne vykrivený úsmev.

„Ale, no tak slečna. Obaja vieme prečo sme tu. Ja vyšetrujem vraždu a vy ste svedok."

„Ja nie som svedok."

„Ale...a čo potom ste?"

Alica sa odvrátila svoj pohľad od ligotajúceho sa jazera a uprene prenikavým pohľadom sa pozrela do inšpektorových hnedých očí.

„Ak vám poviem, čo som videla. Zabijú ma. Vyhrážali sa mi. Sú iní ako vy alebo ja. Videla som to v ich...v nich."

„Dobre. Môžem vám vybaviť tú najlepšiu ochranku v meste. Môžem  vás od nich ochrániť."

„Nikdy ma pred nimi neochránite. Sú všade a počujú každý rozhovor."

„Neverím."

„No, dobre. Možno nepočujú všetko, ale teraz ma sledujú, aby som nič nevyzradila. A keď vyzradím..."

„Hovorím vám. Budete pod prísnou ochranou. Nikto a nič. Ani muška vám neublíži."

„To hovorte viete komu."

„Slečna,  môžem vás zadržať za marenie vyšetrovania. Ak to chcete riešiť takýmto radikálnym spôsobom!"

Alica sa prudko postavila a otočila sa mu chrbtom.

„Pane...inšpektor, už ma toľkokrát zatýkali. Za to, za hento, za oné. Mne je už jedno, čo so mnou bude." Povedala smutným tónom a kráčala smerom k jazeru.

Inšpektor išiel za ňou: „Dobre teda. Môžeme sa dohodnúť. Ako to chcete riešiť? Vy máte informácie, ktoré chcem. Vy mi ich chcete dať, ale nemôžete. Tak ako, jediné východisko vidím v iba v tom, že vás umučím. V tom prípade mi informácie dáte aj keď to nebudete chcieť, lebo nebudete mať na výber."  hovoril s mierne humorným tónom.

„Nie. Je tu ešte jedna možnosť. Poviem vám, čo chcete vedieť...ale musíte ma skryť tak, že ma nikdy nenájdu. A to sa dá len jedným spôsobom."

„Počúvam..."

„Aj keď sa toho stránim a nemám to rada, ale je to jediné východisko pre môj život. Zmeníte ma. Zmeníte moju auru."

„Prepáčte, ako to myslíte? Špecifikujte."

„Myslím...vlastne nič. Asi mi to nemyslí."

Pobrala sa smerom do mesta, nečakala, že ju dobehne. Chcela len  žiť. To bolo všetko. Ešte sa jej nechcelo ísť na druhý svet. Poznala veľa kamarátov, čo  zomreli. Pred jej očami ich zastrelili hoci pre maličkosti. Nechcela, aby zomrela pre takú maličkosť aj ona. Ale to nie je maličkosť! Hovorilo jej vnútro.  Zastala. Cítila za sebou inšpektorovu prítomnosť.

„Dobre, teda..." prudko sa otočila až skoro narazila do inšpektora.

„Poviem vám , čo som videla. Ale poďme k vám domov." pozorne čakala na jeho reakciu. Inšpektorovi sa rozjasnila tvár.

„No konečne!" začal víťazoslávne. „Nasledujte ma prosím." Spolu kráčali k jeho autu.

Keď sa  viezli  v policajnom aute inšpektor  hlesol:

„Vedel som, že raz zmäknete. Ľudia vášho typu sú až príliš nedôverčivý."

„Neprovokujte!" vybehla naňho ostro Alica a inšpektor si uvedomil svoju netaktnosť.

„Prepáčte za ten výraz. Nechcel som vás uraziť. Môžem sa spýtať... prečo ste na ulici?"

„Je to môj život. Nestarajte sa."

„Ale ja by som to naozaj chcel vedieť. Viete  týpci môjho druhu sú zvedaví. Až nad mieru."

„Každý máme to svoje."

„Áno, ale viete...predsa len..."

„Možno neskôr..."

Inšpektor mlčal. Vedel, že Alica s ním nebude chcieť hovoriť len tak. Mala k nemu nedôveru, pretože bol policajt.       

„...tak...a sme tu. Tu bývam." ozval sa po chvíli s nadšením v hlase a vyšli z auta.

Alica sa rozhliadala po ulici, na ktorej sa ocitla. Tvorili ju mrakodrapy týčiace sa až do neba, v ktorých boli luxusné apartmány. Na ulici našťastie neboli skoro žiadni ľudia. Ale tí, čo Alicu videli len pokrčili nosom. Ako nad toxickým odpadom. Ruky preč!

„Tu bývate? Nevedela som, že policajti majú také vysoké platy."

 „Inšpektor, slečna...som inšpektor...nech sa páči."  Otvoril jej dvere. Onedlho už stála v jeho apartmáne.  Bol krásny, veľký, útulný. Kde tu strohý, ale v konečnom dôsledku veľmi zaujímavý, hoci duchovne vyprahnutý.

„Tak poďte ďalej. Vitajte v mojom skromnom príbytku."

Alici skoro padla sánka, že skromnom. Keby predala všetko, čo je v tomto byte, mohla by nakŕmiť pol Afriky. Alebo svojmu bratovi kúpiť celú firmu na výrobu áut. Možno sa jej to len zdalo. Možno preháňala.

Chcela si sadnúť na gauč, ale inšpektor ju s krikom prerušil. Bežal k nej s novinami a dal ich na gauč, na miesto, kde si chcela sadnúť.

„Neponižujte ma pane!" zúrila Alica.

„Ale slečna, to by som si nedovolil. Ale viete, táto sedačka  ma stála celý plat. A predsa len, pozrite sa na seba. Teda na vaše ošatenie, ak sa to tak dá nazvať..."

Alica už ani nevidela od zúrivosti. Naslepo sa pobrala k dverám a už- už by bola von, keby jej inšpektor nezatarasil dvere.

„No tak. Mám sprchu, môžem vám ponúknuť nejaké šaty."

„Súhlasím."

A tak Alica po dlhom čase opäť okúsila horúcu sprchu, ale ešte nikdy nezažila taký luxus. Inšpektor jej našiel biele šaty, ktoré jej sadli ako uliate.

„Odkiaľ máte také nádherné šaty?"

„Zabudla si ich tu moja bývalá priateľka. No, a už sa po ne nevrátila." Nehovoril to ľahostajne, ale so smútkom v hlase.

„Aha." Snažila sa zahovoriť Alica.

„Ale teraz môžem povedať, že ste nádherná, krásna.  Pokojne si sadnite na moju sedačku. Pochopte, chcelo to opatrenia."

„Áno. A niečo také som aj chcela. Myslíte, že takto ma spoznajú?"

Inšpektor sa na ňu zahľadel a presvedčivo vyhlásil:

„Určite nie. Ste geniálna. Teraz vás už nebudú spájať s vraždou. No, takže slečna..."

„Viete, včera som sedela na svojej lavičke a pozorovala ľudí, ako zvyčajne. Ich chovanie...a aury."

„Aury?" nechápavo na ňu pozrel.

„No, áno. Aura je to, čo každého človeka obklopuje. A ja to vidím. Najprv som si sama hovorila, že je to hlúposť, ale mal ju skutočne každý. To zafarbenie okolo seba, každý má svoju farbu."

„A akú farbu mám ja, či vy?"

„ Vy máte oranžovožltú....krásnu farbu...a ja mám zelenú. Vždy som takú mala. Teda odvtedy, čo to registrujem."

„Aha. To je skutočne veľmi zaujímavé."

„Áno to je. A mám veľmi rada ľudí s lagúnovou farbou, je ich málo. Ale sú vo svojom vnútri krásni, nádherní. Skoro ako anjeli. A práve ten muž, ktorého zabili mal lagúnovú auru."

„ Bol to významný doktor, polovicu svojho života venoval charite."

„  Je smola, že taký dobrí ľudia umierajú tak skoro."

„Ako sa to stalo? Ako ho zavraždili?"

„Prišiel k nemu muž, s úplne uhľovo čiernou aurou a pichol mu do stehna akúsi látku. Bola to nejaká tekutina. Bola sýtožltej farby a zakrátko na to muža zložilo a padol na zem mŕtvi. Viem to, pretože jeho aura zmizla.  Vyparila sa."

„Aha. Takže vlastne tá aura je iba u živých ľudí?" na sekundu sa zamyslel  a potom s prekvapením i vzrušením v hlase dodal: „...ale potom je aura niečo ako duša. Nemyslíte?"

„No, nad tým som sa nikdy nezamyslela, ale je to možné."

Chvíľu obaja mlčali a potom sa ozval inšpektor:

„ A čo bolo potom?"

„Potom som sa veľmi zľakla. Vedela som, že som videla niečo, čo som nemala vidieť.  Zľakla som sa toho. A rozutekala som sa preč."

„Chyba..." povzdychol si a pozrel strastiplne na Alicu, „... veľká chyba."

„Áno, ja viem. Zrejme tam bol ešte vrah, lebo ma začal prenasledovať. Dohonil ma a povedal mi, že nemám ani ceknúť o tom, čo som videla. Vyhrážal sa mi smrťou!"

„Viete mi popísať toho muža?"

„Neviem."

„Čože? Ako to? Veď ste s ním stáli zoči- voči."

„No, áno. Ale pravdu povediac, bola som v strese a nevidela som v tom momente nič iné len čiernotu, ktorá ho zahaľovala. Cítila som zlosť, veľké zlo, ktoré z neho vychádzalo. Nedalo mi to spať. Bol to veľmi zlý človek, teda ak to bol človek. Pane, ja o tom silne pochybujem."

„Chcete mi povedať, že vrah nebol človek?"

„No, asi...neviem. Bol strašný."

Inšpektor sa hlboko zasmial a postavil sa. Nervózne sa začal prechádzať zo strany na stranu a nahlas rozmýšľal:

„Slečna, som tolerantný človek. Myslím, že si to uvedomujete. Som láskavý a dobrý, teda aspoň si to o sebe myslím. Hoci by to mali posúdiť iní. Ale tomuto jednoducho nemôžem uveriť. Hovoríte mi, že vrahom bol akýsi diabol? Iná bytosť? Ale to sa vymyká mojej logike. Neverím tomu. Nemôžem. Jediné, čo mi teraz napadá je, že trpíte schizofréniou, alebo nejakou inou chorobou, ktorá sa prejavuje aj stihomamom a halucináciami."

„Na zemi sú aj veci, ktoré sú nelogické. Hovorím vám ako to vnímam. Či tomu uveríte, alebo nie, to je už vaša vec. Pane, povedala som vám všetko, čo sa stalo a čo som videla.  Moje oči možno vidia iné veci ako vaše, ale neobviňujte ma za klamstvo."

„Podrobíte sa vyšetreniam v nemocnici?"

„Pane, vy ma opäť ponižujete. Sama viem a tuším, že ste dobrý človek.  Dali ste mi čistotu, šaty a ochranu. Ale toto sám nezvládnete. Ak po mne pôjdu temné sily... necítite niečo, niečo zvláštne?"

Inšpektor sa poobzeral po izbe. Pokrútil hlavou.

„Ja nie som ako vy. Ja nič necítim, nie som médium, ale nemám ani žiadnu psychickú poruchu."

„Prepáčte, ale ja skutočne cítim...niečo...dnes v noci sa mi snívalo o ďalšej vražde."

„A to mi hovoríte len tak? Bez varovania?"

„Myslím, že sa práve stala, ale vrahom bol ktosi iní. Cítim to."

„Vyrozprávajte mi váš sen. Ale podrobne." inšpektor si so záujmom sadol na sedačku vedľa Alice. Aj keď sám neveril, že ju poslúchal. Že veril takej pošahanej ženskej. Ale sám v sebe cítil, že ona nemôže klamať. Je príliš čistá na to, aby klamala. Príliš veľká. Veľká srdcom.

„Poviem vám ako som to naozaj videla a cítila.

 

Muž sa prechádzal po izbe. V tichu bolo počuť jeho kroky. Kráčal k balkónovým dverám, pozeral sa smerom na mesto. Vysvietené a hlučné.  Muž strčil ruku do vrecka vytiahol úzku cigaretu a zapálil si ju.  S pôžitkom si potiahol  a hodil pohľad za seba, na telo ležiace na zemi. Dym, ktorý sa mu na okamih ocitol v ústach mu priniesol pocit špiny, zápachu a zla, ktoré hneď zo seba vypustil v podobe dymu. Ach, ako si to užíval. Pod  telom bola kaluž krvi, v ktorej sa odrážala pestrofarebná žiara veľkomesta. Muž odvrátil pohľad, akoby to nebolo nič preňho. Mal radšej výhľad, aký mu poskytoval balkón. Na tvári sa mu mihol nečakaný úsmev.  Už idú. Cítil ich, videl ich vyškerené tváre, čo pozorovali a nenávideli. Vedel, že ich určite vytočil, tento týždeň už najmenej tretíkrát, ale stále to nestačilo. Musel ešte pritlačiť. Vyšiel na balkón a pozeral do tmy. Začul neskutočne  ohromne mohutný výkrik.  Pokojne si potiahol a vyfúkol dym. Mal na mysli len jedno, keď prídu ukáže im, čo skutočne chce.  Na balkóne sa mihol tieň a za ním ďalší a ďalší. Boli tu. Muž rýchlo kráčal k dverám a nabil zbraň....

                     .... vtedy som sa prebudila a utekala k jazierku kde sme sa stretli."

 

„Toto, že sa vám snívalo? Veď je to obyčajná scéna z filmu. Nebláznite..."

„Ja filmy nepozerám."

„Tak to bol obyčajný sen. Snívate o dobrodružstve."
„Môj život je plný dobrodružstva. Vybrala som si to.  Aspoň v spánku by mi mohlo dať pokoj."

„Toto nie je reálne."

„Myslíte?"

Chvíľu na seba nemo pozerali.

„Nie. Vy ste typický neveriaci Tomáš. Odchádzam. " Postavila sa  a kráčala k dverám.

„Ale veď ste sama hovorili, že sa bojíte o svoj život. Sama ste hovorili, že vás mám chrániť."

„Tak ma neopúšťajte." Vyšla von z apartmánu.   

Inšpektor ju nasledoval. Kráčala unáhlene po ulici.

„Nesmiete ísť po ulici sama. Veď ste v nebezpečenstve."

„Ale ja musím!" Alica sa neustále obzerala okolo seba. Akoby čosi hľadala, čakala...privolávala.

„Dobre. Povedzme si len tak hypoteticky, keby všetko o čom ste mi povedali je pravda. Aká je šanca, že vraha chytíme, usvedčíme a zatvoríme?"

„Mizivá..."

„No, tak načo sa tým zaťažujeme. Nechajme to tak."

„Ale oni neskončili. Budú ďalej vraždiť. Cítim to. Cítim ich hnev. Nahnevali ich, zabili jedného z nich."

„Kde sa to vo vás berie. Začínam sa vás báť, slečna."

Inšpektor pochyboval, veľmi pochyboval, ale nespomalil tempo. Vytrvalo nasledoval Alicu.

„Aj keď to nechápete, ste predsa ochranca zákona." zastala a svoj pohľad náhle upriamila do inšpektorovej tváre, „ a to, čo sa tu deje je protizákonné. Nemyslíte?"

Alica sa zamyslela. Netušila kde sa v nej zrazu zobralo toľko čudných cudzích a vedeckých slov, ktoré nikdy nepoužila. Sama sa divila, čo sa človek môže naučiť z úlomkov cudzích rozhovorov, čo denne počúvala uprostred ulice.

Znovu sa pustili do svižnej chôdze. 

„Slečna, vy ma čím ďalej tým viac prekvapujete. Ste najzaujímavejší človek akého som vo svojej kariére spoznal."

„Skutočne? Tak to ste asi v tej svojej kariére ešte veľa nezažili."

„Hm...a niekedy viete byť aj dosť štipľavá."

„To sa vám len zdá."

Alica zastala.

„Tu." vstúpila do budovy a vystúpila na najvyššie poschodie. Inšpektor ju len pozoroval, neodvážil sa narušiť jej tranz.  Zarazilo ho, že na tom poschodí, Alica presne vedela kam vstúpiť.

Dvere na apartmáne boli otvorené. A dnu...na zemi kaluž krvi, ale telo bolo preč.

„Tak teraz ma desíte ešte viac." žasol inšpektor.

„Hlavne desím sama seba."

Inšpektor okamžite zavolal svojich chlapcov, aby zobrali dôkazy a postarali sa o zaistenie priestoru.

„Toto je tá izba z môjho sna." išla k balkónu, „Všetko si to pamätám, akoby som tu bola, ale nerozumiem tomu. Ja taký obyčajný človek. Ja taká nenápadná a zaostalá."

„Nie...nie ste zaostalá. Ako to o sebe môžete tvrdiť. Máte zvláštne metódy, to je fakt. Ale nikto nikdy nepovedal, že ste zaostalá, alebo hlúpa."

„Ale som. Verili by ste, že mám len základnú školu?"

„No, tak to by som na vás nepovedal."

„Viem, že na to nie je asi vhodná chvíľa, ale trápi ma jedna vec. Už dlhšie by som to chcela vedieť, kto napísal..." zrazu sa do miestnosti vtrepalo zo desať mužov, policajtov, ktorí narušili ticho, ktoré ich predtým obklopovalo. Inšpektor sa venoval im. A Alica opäť nedostala odpoveď na svoju otázku. Bola to jednoduchá otázka. Bola si istá, že inšpektor na ňu pozná odpoveď. A aj tak ju nedostala. Vie toho mnoho o aurách, ľuďoch. Začínali sa v nej prebúdzať čudné, dovtedy nevídané schopnosti a takú banálnu vec, ktorú ovláda skoro každý vzdelanejší človek ona nepoznala. Hoci po tom túžila.

 

...

 

Inšpektor mal zrazu plnú hlavu vyšetrovania. Nevedel, čo skôr. Kde je telo? Majú vraždy súvis? Dá sa veriť Aliciným predpovediam?

 

... a kde je Alica?

 

Alica zmizla.

 

„... kde je?" skríkol inšpektor, „Kde je to dievča! Videli ste kde odišla? Kde zmizla?!" obehol celý apartmán. Nikde nebola.  Hľadal ju. Bál sa o ňu.  Žeby sa opäť rozbehla za niečím neskutočným. Čo ak niekde videla akési aury, alebo démonov? Čo ak ju našli a on ju neubránil. Bežal dolu. Nikde ju nevidel. A keď sa dostal na prízemie a na ulicu vonku. Uvidel Alicu. Ležala na zemi uprostred ulice. Stálo okolo nej pár ľudí. Pribehol k nej. Alica ležala na zemi...ešte žila.

„...našli ma..." šepla zachrípnuto.

„Ako? Veď som bol celý čas s tebou. Nechápem. Ako? Čo sa stalo?"

„Vravela som, že si ma nájdu všade. Ale teraz vieš, že som hovorila pravdu. Už vieš, že som neklamala."

Onedlho tam bola sanitka. Zobrali ju do nemocnice.

 

...

 

„Doktor! Čo sa stalo? Čo s ňou je?" pýtal sa inšpektor po vyšetrení Alice.

„Ste príbuzní?"

„Nie, " ukázal svoj odznak, „Pomôže to vyšetrovaniu vraždy. Čo sa jej stalo. Kto ju napadol. Ako?"

„Pán inšpektor...neviem, či vám toto nejako pomôže. Nebolo to napadnutie. Pacientka má nádor na mozgu."

Inšpektor od úžasu vypúlil oči. Neveril vlastným ušiam.

„To nemyslíte vážne...je možné, že nádor tlačil na nejaké centrum vnímania?"

„Áno. Je dosť možné, že sa u pacientky mohli objaviť halucinácie, mylné chápanie sveta."

„A v akom štádiu sa nachádza?"

„Je to konečné štádium. Nezostáva jej veľa času."

„Koľko?"

„Jeden...možno dva dni"

„Vyzeralo to tak pravdivo, skutočne. Ako vedela, kde sa stala vražda?"

„Títo ľudia urobia všeličo, len aby ich fantasmagorické predstavy boli pravdivé. Niekedy to vyzerá veľmi reálne."

„Nie...nie to nemôže byť možné. Môžem ju ísť pozrieť?"

Doktor mu naznačil, že vstup má voľný. Nechápal to. Sám to síce tušil. Predtým by to navrhol hneď. Ale nikdy nezažil také verné presviedčanie, vypočúvanie. Cítil sa zvláštne. Bol s tou ženou takú krátku dobu. Tak ako so svojou bývalou priateľkou. Aj ona odišla. A odíde aj Alica.

„... nie..." šepol smutne do vetra. Jeho tichý žalostný šepot sa dostal do Aliciných uší.

„Čo nie. Nič nie je stratené, vždy je nádej." Hovorila tíško Alica. Inšpektor si prisunul stoličku a sadol si k nej. Sklonil hlavu a nevládal k nej zdvihnúť pohľad.   

„Ja viem. Zaútočili na mňa a nezostáva mi veľa času." Inšpektor mlčal. Nedokázal jej namietať.

„Ale nebude to také hrozné, však? Veď vy ma z toho vyliečite, pán inšpektor." povedala s úsmevom, no inšpektor mlčal. Nedokázal jej povedať pravdu do oči.

„Inšpektor,  vy mlčíte. To so mnou bude asi skutočne zlé."

Bradu mu nadvihla a uvidela jeho lesklý pohľad. Inšpektor sa postavil a zamieril k oknu. Pokrútil hlavou. Akoby sa ešte sám nevedel zmieriť s holou pravdou. A potom jej so skrývanou  bolesťou v hlase matne opýtal:

„Máte nejakých blízkych? Niekoho známeho?"

„Tak to na tom asi nie som dobre." chvíľu mlčala, no potom hlesla:

„Tam pri tom jazierku máme pri kotolni taký brlôžtek. Bývam tam ja, môj brat a Tereza, kamarátka. "

Inšpektor prikývol a už ho nebolo. Alica v izbe zostala sama. V tichu a tme zaspala.

 

Inšpektor čakal vonku. Zazvonil mu telefón.

„Prosím, inšpektor Matys."

„Dobrý deň, pane. Máme výsledky pitvy. Muž dostal do tela veľkú dávku jedu, vpich do stehna. Účinkoval okamžite. Vrahom bol zrejme jeho pacient. Ale to ešte nevieme s určitosťou."

„Ďakujem vám. Dobrá práca. Neskôr sa o tom ešte porozprávame."

„Pán inšpektor, ešte niečo."

„Áno?"

„Tá krv v apartmáne patrila mužovi, ktorého včera odviezla sanitka. Chcel spáchať samovraždu a podrezal si žili. Takže nič výnimočné."

„Ehm...ďakujem za informácie." Skľúčene zložil telefón.  V hrdle sa mu ocitla hrča. Uveril žobráčke, ktorá je chorá. Nemohol sa zmieriť s tým, čo urobil. A už vôbec nie s tým ako ho zasiahol tento príbeh.

 

 

Na druhý deň, dostal inšpektor správu z nemocnice.

 

Alica zomrela...

 

Prišiel k jazierku. Sadol si na lavičku a predstavoval si ako vedľa neho sedí Alica. Na oblohe bol súmrak, ako aj v jeho duši. Pozrel sa na svoju ruku. V šere vyzerala inak. A vtom sám neveril, čo sa to s ním robí. Okolo svojej ruky uvidel akýsi farebný obrys. Mal sýto oranžovožltú farbu.

„Alica...Alica z krajiny zázrakov. Nakazila si ma svojimi snami."

Pozrel na nebo a trpko sa pousmial.