Paríž

Paríž. Nádhera.  Dýchal zvláštnou arómou, čudne príťažlivou, láskavou, neznámou a zaliečavou. Realisticky záhadnou. Žiadna hmla, iba tá aróma, skoro až zhmotnená. Zhmotnená v domoch, ľuďoch, ktorý prechádzali okolo, v reči a vo farbách, krvi Parížanov. Dokonca aj obloha tu bola iná, akási farebnejšia. Paríž si pre seba berie viac farebnosti ako ktorékoľvek iné mesto na zemi, živý sa farebnosťou. A potom vznikajú bezfarebné búrky, pretože farba už nie je.

Môže sa vyčerpať farba? Alebo láska? Ak má niekto veľa lásky, už nezvýši pre ostatných? Príliš filozofická otázka na to, aby som sa ňou zaoberala v Paríži. Meste lásky.

Kráčala som po chodníkoch slávy a po cestách milencov. Všade samé páriky a bozkávajúci sa ľudia. A ja, sama som kráčala týmto svetom bez hraníc. Prišlo mi trochu smutno. Akási gumička stisla moje hrdlo. Dalo sa mi dýchať, ale tak ťažko, akoby som dýchala cez slamku. Sadla som si na lavičku a zrazu ma začali páliť oči.

„Nemôžeš plakať. Tu v meste lásky? To nemôžeš!"

Náhly príval emócií som však nedokázala zastaviť. Z očí sa mi hrnuli slané slzy, ktoré  ma pálili na líci a už som nemohla zastaviť vzlyky, ktoré zo mňa začali vychádzať.

V hrudi a pri srdci ma pichalo a pohľad na Eifelovku bol zrazu akýsi rozmazaný.

Viete aký je to pocit keď plačete. Svet okolo vás, akoby prestal existovať. Akoby ste boli len vy a vaše rozorvané vnútro a vaša bolesť. Ste akoby v nejakej bubline. Nie v takej , čo vás oddelí od reality úplne, ale v takej jemnej, ktorá zahalí váš svet do šedej, mrzkej farby. Ľudia okolo, vás nezaujímajú. Jediné, čo vás trápi je to ako vyriešiť tú bolesť vo vás. Ako ju vyrezať. Odstrániť. Vyrvať zo srdca. Aby tam už nebola. Niekedy je to ťažké. Inokedy ľahšie. Ale väčšina ľudí sa späť do reality vráti s pomocou inej osoby. Takej ktorá vás objíme, povie vám pekné alebo škaredé slovo. Niekto vás kopne, vyfacká, alebo len pozerá.  Pohŕdavým , hodnotiacim pohľadom. Zacítila som ten pohľad. Nebol pohŕdavý ani hodnotiaci, dokonca ani súcitný. Bol taký nijaký. Muž si ku mne prisadol na lavičku a dotkol sa mojej ruky. Chytil ju, držal a pozeral na vežu.

„Ja sa nepokúsim spáchať samovraždu ako ty!" povedala som a ruku vytrhla z bláznovho zovretia.

„Ja predsa nič netvrdím, ani nehovorím. Len viem aké to je... keď plačeš srdcom." Šepkal blázon.

„What can i do in my life. I don´t know." Zvolal človek idúci okolo, v očiach sa mu zračilo zvláštne neuvedomenie. Povedal to akoby mimochodom. Jeho pohľad sa ma letmo dotkol. Odišiel.

Aká lesť je na mňa utkaná. Prechádzať sa sama po uliciach Paríža, Eifelovka na dosah ruky a pritom taká vzdialená. Blúdiť a hľadať ľudí, ktorí potrebujú niečo nájsť, zachraňovať ich a dávať im nádej, že tento svet má predsa len zmysel. Ach, ja nešťastnica. Čo som si to vymyslela.

 Moulin rouge sa mi smeje do tváre a ja plačem, keď prechádzam okolo. Nad tou stratenou láskou. Ona mu umrela a on ostal sám, navždy. Jeho vzlyky zanikali v potlesku a nadšení divákov. Koľko ľudí by pri potlesku malo plesať, a koľko z nich zažíva agóniu zúfalstva hoci im na tvári žiari úsmev. Klameme telom a falošným úsmevom. A keď náhodou vybuchnú vaše pravé, nefalšované emócie priamo uprostred ulice, ľudia na vás hľadia, akoby ste boli z inej planéty. Ale oni by túžili spraviť to isté. Vypustiť emócie na povrch. Ale neurobia to. nemajú odvahu.

„Cítiš to? Tú lásku, ktorá tu žije naveky?" opýtal sa ma blázon a zhlboka sa nadýchol.

„To sú keci," utrela som si rukávom oči  a pokračovala v ceste, „Nič také neexistuje. Láska nie je večná. Tak ako nie je večný ani život."

Blázon cupkal popri mne : „Dievča, vieš o tom, že sa uberáš mojim smerom? Len tak ďalej. Cítim, že sme na rovnakej vlnovej dĺžke." Usmial sa a potľapkal ma po ramene. Brala som to ako upozornenie, že v mojom živote niečo už vážne nie je v poriadku, keď som na rovnakej vlnovej dĺžke s bláznom najväčšieho kalibru akého som doteraz stretla.