V bunkách mysle

Z hrnca pocitov

vyberám ten svoj.

Pomaly dýcham

a vnímam svoju nezrelosť.

A hoci už zrejem do červena,

v bunkách mam trpké cytoplazmy.

Obkrúcam si vlasy okolo nahoty,

obnažím dušu a skryjem fľaky 

robia mi tieňe v tôni JA . 

A cítim nádych ticha,

nastal po kriku,

ale robí len ozvenu.

Nič viac ?

Nič viac.

Obzerám si svoj obraz z minula,

bola som...

Aká, aká som bola?

Nepoznám si päty,pŕsty už stŕpli.

Umyla som si už ruky, oči i uši.

Zostali mi len nohy.

Rieka čo vyplaví uhoľné stĺpy,

tá je však ďaleko.

sú pred ňou metrové múry.

Ako ich preskočiť?

Komu uveriť?