Trinásta čarodejnica - 1. kapitola
http://citanie.madness.sk/view-3823.php
Taká bola blížiaca sa zima v Tantale.
Prúdom sa po cestách valili jazyky vody, zanechávajúc za sebou ryhy, tak ako čas zanecháva vrásky na tvárach ľudí. Všade naokolo sa rozprestierali rozmútené kaluže a nánosy blata.
Nie a nie prestať pršať.
Napriek tomuto nečasu si krajina mŕtvych drakov zachovala zvláštne čaro. Tak ako starý človek v sebe nosí nehasnúcu a neoblomnú mladosť, tak ona niesla ťarchu ľudstva, pretrvala mnoho stáročí, súmrakov i brieždení.
Čochvíľa mal prísť večer. Síce zdalo sa, že noc tu vládne nepretržite. Šero, mihajúce sa tiene, zurčanie vody sťa plač nočných duchov a šelest stŕpnutých konárov vrývali sa do každučkého záhybu čierneho plášťa, ktorý zahaľoval spiacu krajinu.
Múry Waltanu zívali prázdnotou. Občas sa v hustnúcej tme mihli tajuplné veže, nesúce zástav s čiernym drakom.
V útrobách hradu život dávno ustal. Každý večer naň dopadala kliatba, ktorej ťarchu nosí svet už od svojho zrodenia. Len kde – tu sa ozvali tiché myšacie hlásky. Keby ste boli pozorne počúvali, iste by ste porozumeli ich reči. Veď aj zvieratá vedia rozprávať! Niekedy si dokonca rozumeli i s ľuďmi. Kedy? To už bolo dávno, naozaj dávno, ešte skôr ako sa stal tento príbeh. Ľudia časom na tento dar zabudli, zvieratám ubližovali, a tie na ľudí zanevreli. Ale nájdu sa i takí, čo zvieratám stále rozumejú.
* * *
Čiernou kamennou chodbou presýtenou nočným oparom sa ozvalo tiché škrabanie. Spoza rohu vybehli dve sivé myšky a zvedavo sa okolo seba obzerali. Ich nečujné pišťanie počuli iba nemé mury.
- Čo sa to deje v týchto časoch? – zapišťala jedna.
- Čo? Nič dobré. Nastali veru zlé časy. Aj pre nás. – posťažovala si druhá.
Ale čo už mohli hlúpe myšky vedieť? – Už dlho sa o Ňom nesie celou krajinou...Už príliš dlho to cítim vo vzduchu.
- Áno, no my sa vždy všetko dozvieme ako posledné...áno, áno, i ja to cítim, ale neviem kedy...
V skutočnosti to bolo presne naopak. Tieto drobné zvieratá vedeli všetko prvé. Dokonca skôr ako vtáky vznášajúce sa nad najvyššími výšinami.
- Veru, veru! Žijeme hlboko v zemi a nikdy nevieme čo sa deje tam hore.
Akoby svet nad nami viac neexistoval. Navyše, tieto studené katakomby sa mi už zunovali.
Občas veľmi zveličovali. Až prílišne.
- Zabúdaš, že to tam nie je bezpečné ako kedysi?
Myšky sa nehlučne vytratili, keď ich citlivé uši začuli prichádzajúce kroky. Z diaľky čiernej chodby sa skutočné blížilo žlté svetlo, stále väčšie a väčšie.
Blčiaca fakľa osvetlila tvár mužovi zahalenom v uhľovočiernom plášti. Spod hustého tmavého obočia popretkávaného striebornými niťami svietili jasné oči. Mihalnice vrhali pochmúrny tieň na ešte pochmúrnejšiu tvár. Ebenové vlasy i bradu mal už prešedivené. Jeho vek sa však nedal určiť, nikto ani jeho priatelia netušili, ako dlho chodí po zemi. Kráčal rýchlo, neobzerajúc sa za seba.
Ktovie, či dve neposedné myšky poznali jeho tajomstvo?
Za plameňom ostávala len tma a ničota, samá samučičká, bezduchá, ani čoby tadiaľ nikdy nebol prešiel. Občas sa zaleskli vlhké steny, ktoré mali vo svetlo modrastý nádych. A tieto steny večne načúvali. Až kým ich opäť nezaliala čierna hranica zabudnutia.
Muž s kamennou tvárou prišiel až ku ťažkým železným dverám. Pozorne sa zadíval na tmavý múr po svojej pravici, položil naň svoju dlaň a prešiel proti nemu asi päť krokov. Tu naďabil na kameň, ktorý o nepatrný kúsok vyčnieval. Uchopil ho končekmi prstov a ten s ľahkosťou vykĺzol zo svojho miesta. V neveľkej diere ležal mohutný kľúč od jeho komnaty. Keď ho strčil do kľúčovej diery, ozvalo sa slabé cvaknutie.
Vošiel dnu.
Dvere za ním hlučné zakvílili.
Veľká komnata, v časoch minulých určite slúžiaca ako mučiareň, presýtená neznámymi vôňami rastlín, o ktorých mnohý ani nepočuli, sa vnárala do nepokojnej mĺkvoty. Kamenné múry potiahnuté tieňmi večne horiacich sviec, zdali sa byť živé. Vždy počúvali, no zverené tajomstvo nikdy nevyzradili.
To bola komnata čarodejníka Aranyho. Taká tajomná a strašná pre obyčajného smrteľníka.
Keď bol Arany späť vo svojom „brlohu“, opäť zamkol dvere a kľúč si prevesil cez krk. Zhodil zo seba premočený plášť a spolu s ním i všetku únavu, ktorú si zo svojej cesty chtiac – nechtiac priniesol.
Rozhliadol sa po celej komnate, ale nič zvláštne tam nenašiel. Všetky sviece horeli tým nemenným a mdlým plameňom už celé stáročia. Ani len kúsoček prachu nezotreli ruky nevítaného hosťa. Ani jediná fľaštička nezmizla z police, na ktorej ležala. Žiadna kniha sa nepohla zo svojho miesta. Všetko bolo tam, kde čarodejník zanechal.
A predsa v ňom skrslo akési podozrenie. Sadol si za stôl, na ktorom ležala mohutná kniha vo viazaní z červenej kože. Pomaly ju odsunul a tvár sa mu vyjasňovala ako zamračená obloha. Knihu však nevrátil na svoje pôvodné miesto, ale ju otvoril.
Noc nenávratne pokročila.
Aby si Arany urovnal všetky myšlienky, ktoré mu neustále vírili hlavou, hodnú chvíľu sa prechádzal po studenej zemi. Až potom môže svoje myšlienky vložiť do knihy.
Čas pre neho nemal žiadnu cenu. Asi hodinu jeho chôdzu sprevádzalo tiché dunenie. Hlas jeho krokov sa vo Waltane ozýval už príliš dlho.
Noc sa prehĺbila ešte väčšmi.
Únava sa pred Čarodejníkom len sklamane plazila.
Arany konečne umlčal hlas vlastných krokov a ustavične striehnuce oči vnoril do otvorene knihy. Pevnou rukou uchopil brko a namočil ho do atramentu. Prúd nekonečných spomienok vrýval sa do mäkkého papiera. Každučké slovo ožívalo v jeho predstavách.
Nik nevedel čo skrýva červená kniha.
Arany písal tak dlho, kým sa pokorenej únave predsa nepodarilo vyliezť na jeho viečka, kým mu vedomie nepohltil sladký sen. Písal, dokiaľ mu pero pod ťarchou neznámych slov nevypadlo z rúk.
Keď ho však opäť premohla slabosť a otvoril oči z krásneho polosna, uvedomil si, že je sám.
Sám...ako kruto to znie.
A predsa táto samota bezútešná a gniavivá sa stala Aranyho jedinou spoločníčkou, jediným útočiskom, svetom i živlom v ktorom čakal na koniec a očakával nový začiatok.
Bol sám ako vták v modrastých diaľavách. Nikým neprenasledovaný. Nikým neodsudzovaný. Lež sám kráčajúci cestou neviditeľna.
Čarodejník si svoj život chránil ako poklad. Nezveroval sa nikomu. A tak jeho tajomstvá ostali pod rúškom neznáma.
Darmo ľudia hľadali čarodejníkove korene, darmo sa spytovali na jeho minulosť. Čím viac chceli vedieť, tým viac sa zamotávali do neviditeľnej spleti, ktorá ho obklopovala sťa čarovná aura. Spolu s plynúcim časom na Aranyho zabúdali a viac nehľadali, čo bolo dávno stratené.
Takto sa pre Aranyho uzatvára stará kapitola života. Lenže život je nezadržateľný kolobeh a kto ho dokáže zastaviť bez toho, aby sa aspoň raz nevrátil na jeho začiatok?
Na minulosť sa nikdy, nikdy nezabúda.
Keď vložil všetky svoje myšlienky do staréh zväzku medzi ostatné pamäti, s úľavou si vydýchol. Konečne nastala hodiny vytúženého odpočinku. Ani práca v bani by ho neuťahala väčšmi.
Prečo som len nie je obyčajným roľníkom? Neraz si kládol otázku. Prečo som sa nenarodil a neumrel v tom nepokojnom pokoji, ktorý prostí ľudia volajú „život“?!
Jeho myseľ bola priveľmi ukonaná, aby hľadala odpoveď na beztak zodpovedané otázky.
Utrel hrubú vrstvu prachu z knihy, zašepkal akési slová v čudnom jazyku a tá sa sama od seba vsunula medzi ostatné zväzky do najvyššej police mágovej knižnice. Tu si znenazdajky spomenul na niečo dôležité.
- Už je čas. – a prevrátil presýpacie hodiny so zlatými zrniečkam, ktoré nehybne ležali na stole.
Noc sa dávno zmenila na najtemnejšie dno jazera a onedlho sa začne slnce vynárať z jeho útrob.
Čarodej vzal zo steny smolnicu, ktorú tam vložil pri svojom príchode. Ľahučko do nej fúkol, a fakľa sama zbĺkla. So zdvihnutou pravicou podišiel ku stene, ktorá sa nijako nelíšila od ostatných. Priložil k nej smolnicu, lebo ju neosvetľovalo žiadne svetlo, a notoricky vyriekol:
- Melisa Matricaria.
Potom urobil asi dva kroky späť.
Tmavá skala sa ľahko zavlnila, a keď na ňu Arany lepšie posvietil, objavili s v nej schody. Iba studený nočný vzduch voňajúci dažďom ale i stuchlinou a hojdajúce sa závesy potrhaných pavučín svedčili o tom, že je tento čudesný obraz skutočný.
Všetky voskovice sa zachveli. Niektoré zhasli a namiesto žltých plamienkov stúpali len čierne povrazce dymu.
Arany vkročil dnu a zanechal za sebou dvere priehľadné ako sklo. Opatrne stúpal po vlhkých točitých schodoch. Úzke steny halili staré ale i nedávno utkané pavučie siete, cez ktoré sa musel chtiac - nechtiac predierať.
Stúpal hodnú chvíľu, až kým sa neocitol vo vekmi i ľuďmi zabudnutej veži.
Nepatrným mávnutím ruky rozjasnil svetlo smolnice, aby sa mohol lepšie rozhliadnuť po neveľkej okrúhlej miestnosti. Netopiere visiace z trámov sa prebudili, no vzápätí znova skameneli. Ležala tam stará zhrdzavená truhlica s troma zámkami. Vedľa nej sa k vlhkému múru túlilo zhnité slamené lôžko, na ktorom už dávno nemal kto spať. Bola v ňom však priehlbina, akoby na ňom len nedávno niekto ležal. Oproti zívala napoly rozpadnutá skriňa. Ŕŕŕŕ...bum...ŕŕŕŕ...bum...stále dokola, sem a tom žalostne vŕzgali rozškľabené dvierka. Tento smutný obraz dotváralo niekoľko zvyškov dolámaného nábytku, váľajúceho sa medzi netopierím trusom a stáročnou špinou. Kde - tu padol do oka nejaký úplne bezcenný predmet. Kus látky, kedysi žiarivo červenej, miska a zlomená drevená lyžica...to všetko tu zapadlo prachom.
Vprostred komnaty ležalo napoly prelomené bidlo. Arany ho zodvihol, priložil k sebe oddelené časti, úplne nečujne niečo zašepkal a bidlo bolo ako nové.
Postavil ho na svoje miesto.
Cez tri oblúkové okná prúdil studený vzduch a kvapky dažďa. Čarodejník sa ani raz nezachvel. Čakal, akoby skamenel v tejto zabudnutej veži. Len oheň v jeho pravici skľúčene tlel.
Možno upadol do polosna. Možno na okamih skutočne skamenel. No jeho srdce začalo tĺcť v obave.
- Kdeže si sa zatúlal, Karpa...? – dumal.
Šššššš...ssssss... Odpovie len syčanie vetra.
Keď sa Aranymu nadobro zunovalo to nekonečné čakanie a spánok mu začal zatvárať oči, z hĺbky tmy začul ten známy hlas. „Už letím, priateľ môj!“ A do veže vletel tvor černejší než samotná noc a sadol si priamo na mágove plece.
- Už som nemyslel, že prídeš. – pohladil havrana a usadil ho na bidlo. Karpa zatrepotal krídlami, aby si trochu osušil perie. – Priniesol si mi, o čo som ťa žiadal?
Karpa hlasno zaškriekal, až sa veža zatriasla.
- Viem, priateľu, – zasmial sa Arany. – nebolo to ľahké. Ale jedine tebe som mohol dôverovať.
Havranovi viselo na krku červené vrecúško. Arany mu ho zložil a rozosmial sa. – Takmer celý svoj život som sa ich snažil nájsť. - poťažkal obsah vrecúška v dlani. – sú neuveriteľne vzácne,... ale hlavne užitočné!
Karpa sa nanešťastie hrozne rozškriekal a mával čiernymi krídlami.
- Čo sa s tebou deje, Karpa? Takého som ťa ešte nevidel.
Havran sa snažil čarodejníkovi niečo povedať.
- Mám vrecúško vysypať? – obsah vrecka sa mu ocitol na dlani. Päť na pohľad obyčajných kameňov sa matne lesklo a medzi nimi sa trblietal tmavomodrý kameň vsadený do zlatej obrúčky.
Nie, neveril vlastným očiam. Nemohlo to byť to, čoho sa tak dlho obával. Zrazu mal pocit, že veža v ktorej stojí sa rúti do bezodných hlbín. Nepreniknuteľná tma mu zahalila myseľ i zrak. Zapotácal sa a smolenica spadla na zem a vyhasla.
V tom okamihu v jeho vnútri lomcoval neporovnateľný hnev . Hnev, ktorý ho zadúšal ako plemene samotného pekla, čo nesmú uzrieť svetlo sveta. Jeho útroby trhala obrovská zloba, ktorú by najradšej vypustil a zboril ňou všetko kamenné a nepoddajné.
Každá búrka však napokon zhynie. I zúriaci vietor sa nakoniec premení na tichý vánok.
Úplne precitol, až keď mu studený dážď vyšplechol do tváre. Cítil zimu, po toľkých rokoch, hryzúcu až do špiku kostí. Zohol sa a zdvihol fakľu. Tá sa pod jeho dychom znova rozhorela.
- To je predsa...Taleinin prsteň. – neveril vlastným očiam. Havran prikývol, žmurkol a zmizol tak náhle, ako ho samotná noc vyvrhla.
- Vráť sa skoro...
Obloha začala blednúť. Mlčky sa pobral späť po klzkých schodoch.
- Melisa matricaria. – tajné dvere sa zmenili na nepreniknuteľný kameň.
Prsteň stále držal v zovretej dlani. Bol taký krásny a maličký. Tvár mu však náhle zosmutnela. Niečo v jeho vnútri ožilo z tichého driemania.
Vzal akúsi drevenú škatuľku a vložil do nej prsteň, ktorá jeho lesk pohltila sťa malá rakvička. Napokon ukryl aj ju, aby jemu ani nikomu inému nepripomínala stratenú minulosť.
A zmocnila sa ho ničota, podvedomý pocit samoty, po ktorej tak prahol.