Také výplody...

Tri, dva jeden a ... nesklamal sa. Najskôr uvidel len silný záblesk. Vzápätí to začul. Bolo to preňho ako rajská hudba. Akoby všetky anjelské trúby zatrúbili pri jeho ušiach nejakú peknú vianočnú koledu. Obrovská oranžovočervená ohnivá guľa vyšľahla naraz zo všetkých okien na prízemí. Dunenie spôsobené výbuchom sa miešalo s rinčaním črepín z rozbitých okien, ktoré postupne dopadali na zem. Ohnivá guľa zatiaľ pomaly a ladne stúpala k oblohe za zvukového doprovodu cinkajúcich úlomkov skla. Bola to pre neho neoddeliteľná súčasť každého „zásahu“, ako toto zvrhlé divadlo nazýval. Pripomínalo mu to stúpajúce sane so Santa Clausom, ktoré boli sprevádzané tisícami roľničiek. A keď sa guľa pomaly strácala, utíchlo aj rinčanie sklených črepín. Bol to preňho nádherný pohľad. Stál síce od budovy dosť ďaleko (takmer sto metrov), no napriek tomu mu neunikla žiadna maličkosť, ani ten najmenší detail. A to sa večierok iba začínal. To najlepšie ešte len malo prísť. Bol si stopercentne istý, že to, čo nastane o necelých päť minút, sa dostane na titulné stránky celoštátnych novín: budú písať o katastrofe, ktorá postihla všivavý alabamský zapadákov s názvom Columbus. Budú písať o výbuchu v priemyselnej zóne tohto mesta, ktorý zničil budovu plynárskej spoločnosti GasEnergy. O všetkom sa rozhodne o necelých päť minút, keď sa plyn z roztrhnutého plynovodu v suteréne dostane k požiaru na prízemí budovy, ktorú z celej duše nenávidí... Pomstí sa im za tie nešťastné Vianoce v roku 1953.

Mal vtedy šesť rokov. Na otca sa poriadne nepamätal, pretože zomrel, keď mal iba tri roky. Žili vtedy v štáte Západná Virgínia. Jeho otec pracoval v malej banskej spoločnosti, ktorá ťažila čierne uhlie neďaleko Charlestonu a potom ho dodávala domácnostiam v Charlestone a blízkom okolí. Uhlie rozvážala na malých nákladných fordkách z tridsiatych rokov. Boli to veľmi poruchové autá a dosť často sa stávalo (najmä na tých najrušnejších križovatkách), že im zlyhala spojka a podobne. No občas sa vyskytli aj závažnejšie poruchy. Také, ktoré už ohrozovali ich vodičov na životoch. Občas sa napríklad počas jazdy stávalo, že im odpadlo koleso alebo im zlyhali brzdy. Na takúto poruchu doplatil životom aj jeho otec. Viezol práve dodávku uhlia k Swenssenovcom. Bývali v údolí riečky, ktorá sa kľukatila pomedzi skaly. Cesta viedla popri tomto maličkom potôčiku. Tvorilo ju veľké množstvo zákrut. Úzka cesta prudko klesala dolu a bolo veľmi obtiažne zísť dolu na bicykli, nieto ešte na aute. Možno preto Swenssenovci žiadne auto ani nemali. Jeho otec mal smolu, že na rozvoz dostal práve takú poruchovú fordku. Keď schádzal dole, pokazila sa mu brzda (aspoň to tvrdil súdny znalec) a plne naložené nákladné auto sa stalo neovládateľným. Prvú zákrutu ešte zvládol, ale pri druhej už také šťastie nemal, prerazil zvodidlá a spadol do priepasti. Benzín sa rozlial a vznietil sa. Veľmi kvalitné, vysoko horľavé čierne uhlie sa zapálilo spolu s ním. Kovová kabína auta sa v priebehu niekoľkých minút premenila na vyhňu, v ktorej všetko živé nemalo ani tú najmenšiu šancu na prežitie. Pažravým plameňom v rozrastaní nezabránil ai potok, do ktorého sa vozidlo zrútilo. Swenssenovci, ktorí začuli výbuch, zavolali hasičov a utekali na miesto zachrániť koho a čo sa dalo. No nepodarilo sa im zachrániť vôbec nič, pretože žiara spôsobená tým vysokokvalitným čiernym uhlím zavinila, že sa korba auta rozpustila ako zmrzlina v horúcom lete. Úbohý Daniel McFurnish. Museli mu vystrojiť symbolický pohreb, pretože ho nemali ako pochovať. Korba sa zliala dokopy ako ortuť a súčasťou tej kovovej masy bol aj on. Preto sa pozostalí rozhodli pre také riešenie, pre aké sa rozhodli – miesto nebožtíka pochovali kus železa. Daniel McFurnish po sebe zanechal ženu Queensie a päť detí – dvojičky Ernieho a Todda, Dorothy, Ronalda a najmladšiu Anne-Marie. Queensie bola v neutešenej situácii, pretože ako žena v domácnosti nemohla uživiť päť detí, preto sa rozhodla vrátiť k rodičom do Alabamy. K tomuto kroku sa dlho odhodlávala, pretože s rodičmi bola pohádaná kvôli sobášu s Danielom. No rodičia boli už starí a čoskoro zomreli. Určite ich ani le nenapadlo, že im k tomu dopomohla ich vlastná dcéra, ktorá im do jedla pridávala v malých dávkach účinný jed na potkany – arzén. Netrvalo dlho a obaja krátko po sebe zomreli. Keďže tu vďaka ich veku nebolo ani najmenšie pdozrenie na zavinenie druhou osobou, nevykonala sa ani pitva. Takto „anjelik“ Queensie získal rozľahlé pozemky a rodičovskú usadlosť neďaleko Columbusu. Bol to vlastne farmársky dom. Postavili ho Queensini prastarí rodičia, ktorí sem prišli pestovať bavlnu. Queensie sa však z rýchlo nadobudnutého majetku dlho netešila – čakalo ju totiž nemilé prekvapenie, keď ju krátko po pohrebe navštívil súdny exekútor. Jej rodičia sa totiž zdĺžili vďaka hráčskej vášni jej otca. Suma, ktorú od nej exekútor žiadal, jej vyrazila dych. Na doklade, ktorý jej ukázal, bolo napísané 159 865 dollárov a 87 centov. Obrovský balík peňazí. Bola bezradná, pretože vôbec nevedela, ako sa z tejto situácie dostať. Zohnať takú veľkú sumu peňazí bolo nemožné, pretože žiadna banka jej peniaze nechcela požičať kvôli dlžobe jej rodičov a štátna banka si začala uplatňovať záložné právo na dom a pozemky. V ten deň, keď sa to všetko udialo, boli práve Vianoce. Queensie si uvedomovala, že pre deti nemá žiadne darčeky a trápila sa pre to. Keď sa dívala dopredu, do budúcnosti, nevidela nič pekné v živote svojom ani v životoch jej detí. Dlh v banke sa stále zväčšoval kvôli úrokom. Keď bola naposledy v banke, aby splatila časť dlhu, zistila, že ten sa vôbec nezmenšil aj napriek splátkam, ktoré dovtedy činili takmer 1 500 dollárov. A banky boli čoraz netrpezlivejšie...

24. december 1953 bol taký typický, zimný pre juh krajiny. Padal jemný dážď. Na sneh sa pamätal len matne, pretože v Západnej Virgínii často nesnežilo a tu, v južanskej Alabame o snehu mohol skutočne len snívať. Nedokázal si ani predstaviť, ako vlastne vyzerajú biele Vianoce, o ktorých sníval Bing Crosby vo svojom hite White Christmas. To ešte nevedel, že od tých Vianoc v roku 1953, sedemnásť mesiacov od otcovej tragickej nehody už na biele Vianoce ani nepomyslí. Tie Vianoce sa mu totiž do pamäte vryli ako červené... Nerád sa k tej udalosti v spomienkach vracal, ale psychiater, ktorého navštevoval, chcel od neho vedieť každú podrobnosť. A tak mu rozprával o najkrajšom sviatku v roku. O tom, ako sa so súrodencami tešili na darčeky od Santa Clausa. Sedeli v kuchyni a rozprávali sa o tom, čo by chceli dostať pod stromček. Ich matka tam sedela s nimi a počúvala ich. Zrazu sa zdvihla a odišla. Počuli buchnúť dvere na kôlni. Mysleli si, že išla vziať nejaké drevo do pece. Keď sa dlho nevracala, šiel sa Ronald za ňou pozrieť. To, čo uvidel, sa mu do smrti bude zjavovať pred očami, keď uvidí surové mäso. Dvere do kôlne boli pootvorené, vnútri bolo prítmie. Keď si jeho oči privikli na tmu, porozhliadol sa. „Mami, kde si?“, povedal neisto do tmy. Vnútro kôlne mu odpovedalo dusným a ťaživým tichom. Tichom, ktoré bolo veľmi výrečné... Nepotreboval veľa času na to, aby pochopil, že sa stalo niečo veľmi, veľmi zlé. Vzadu niečo zbadal ležať na zemi. Vybral sa tým smerom. Ako sa približoval, rozonával čoraz jasnejšie kontúry ľudského tela. Zamrazilo ho v chrbte, po tele mu prebehli zimomriavky. Zrýchlil krok.. Videl to čoraz jasnejšie. Bol si istý, že je to ona. Ležala na bruchu. Okienkom v streche prenikal úzky lúč svetla a dopadal jej na nohy. Nehýbali sa... Ako bežal, noha mu na niečom podkĺzla a s námahou sa udržal na nohách. Myslel si, že iba spadla. Že sa len pošmykla tam, kde on. Všimol si, že sa nehýbe. Kľakol si k nej a pkúsil sa ju otočiť. Bola ťažká a meravá. Chcel kričať, ale nevydal zo seba ani hláska. Len v nemom úžase otvoril ústa. Naplo ho na vracanie. Keď ju otáčal, čosi pri jej hlave sa pohlo spolu s ňou. Bol to akýsi podlhovastý predmet. Nemohol uveriť tomu, čo uvidel – tým predmetom bola sekera. A tá sekera bola zaseknutá v jej hlave. Už vedel, na čom sa to pokĺzol. Bola to krv. Zrejme sa ešte hýbala, keď sa jej to dostalo do hlavy. Napadla ho úplne nezmyselná myšlienka. Spomenul si na to, ako bola jeho matka tvrdohlavá. Často spolu na túto tému vtipkovali. Hovorila, že keby chcela, mohla bz tou hlavou rozbíjať múry. A teraz bola v tej tvrdej hlave zaklinená tupá sekera v takej hĺbke, ako keď z výšky zhodíte paradajku na ostrý klinec.

Z hrdla sa mu vydral výkrik. Ani si to neuvedomil, a už stál vonku. Z domu najskôr vybehol Ernie. Za ním pribehla Dorothy. Rozbehla sa k Ronaldovi a tíšila ho, zatiaľčo Ernie utekal do kôlne. Dorothy rýchlo povedala: „Zavolajte záchranku!“. Todd sa rozbehol do haly, kde mali telefón a v rýchlosti vytočil 911. Chvíľu počúval a vtedy si s úžasom uvedomil, že telefón je hluchý. Bezradne tam stál, telefónne slúchadlo držiac v ruke, a rozmýšľal čo urobí. Vlastne ani nevedel, prečo je taký zdesený. Pustil slúchadlo z ruky a vyšiel von. Bol ako v tranze. Spýtal sa Dorothy, čo sa vlastne stalo. Tá mu povedala, čo sa dozvedela od Ronalda. Všimol si, že keď mu rozprávala tie hrozné veci, čo sa stali v kôlni, tvárila sa, akoby rozprávala dej nejakého rozhlasového seriálu. Z ničoho nič mal veľmi nepríjemný pocit. Akoby sa stalo niečo ešte horšie, než „len“ vražda. Zrazu sa mu zdalo, že hlavným aktérom tohto ohavného činu je niekto, o kom by si to vôbec nemyslel... Pokúšal sa vypudiť tú myšlienku z hlavy ako sa len dalo, ale vôbec to nešlo. Veď predsa Dorothy tam bola s nimi, keď sa rozprávali o darčekoch. Vôbec z kuchyne neodi... Ale áno! Odišla! Vravela, že ide na záchod krátko po tom, ako ich matka odišla. Preboha! Veď Ernie sa ešte stále nevrátil z kôlne! Určite mu niečo spravila! Vyzužila príležitosť, kým som volal záchranku a, a... Nie, nič také sa nemohlo stať! Je to predsa ich sestra! Nie, Dorothy by niečo také nikdy nespravila. Alebo, žeby áno? Nemohol tomu uveriť. Spýtal sa jej, kde je Ernie. Pozrela naňho skleným pohľadom a mykla plecom. Pochytila ho nevídaná zúrivosť. Schmatol ju za plece a začal ňou triasť. Vykoktala, že bol v kôlni. Pustil ju a ona dopadla na bezvládneho Ronalda, ktorý medzitým odpadol. Vbehol do kôlne. To, čo uvidel, ním otriaslo. Ernie ležal na zemi pri dverách a v chrbte mal zapichnuté vidly. Slabo a chveli – bol ešte nažive. Vzadu, za ním, sa na podlahe nejasne rysovala nejaká postava. Vedel, kto to je. Spoznal ju podľa nôh, na ktoré jej dopadal pásik svetla. Pochytila ho náramná zlosť. Chcel pomstiť smrť matky a brata Vzal do rúk rúčku vidiel, ktoré trčali z chrbta jeho brata a rozbehol sa k Dorothy. Ešte stále sedela pri Ronaldovi, opretá o stenu latríny. Todd zreval a dvihol vidly. Dorothy sa naňho pozrela očami rozšírenými od hrôzy. Paralyzovaná sledovala, ako sa k nej približuje. Nestihla ani povedať pol slova, keď do nej Todd vrazil vidly až po rúčku. Vytiahol ich a zas ich do nej zapichol. Zakaždým, keď z nej vidly vytiahol, vystrekol z Dorothynho tela prúd tmavočervenej krvi. Prestal až vtedy, keď vidly zapichol takou silou, že ju úplne prepichli a zasekli sa v stene, o ktorú bola Dorothy opretá. Z úst jej vytekal tenký pramienok krvi, ktorý jej z brady kvapkal na blúzku. Perami hýbala, akoby chcela niečo povedať. Todd priložil ucho k jej ústam a počúval, čo šepká. Čosi v nej klokotalo a nerozumel dobre, čo hovorí. Zdalo sa mu, akoby hovorila: „Ja som to nebokloklo, prekloklo si to uklobil?“. Vtedy sa mu v mysli vybavila kuchyňa, ako v nej sedeli a rozprávali sa. On, Dorothy, Ronald, Ernie a matka. Niekto mu tam chýbal. Bola to Anne-Marie, ktorá spala vo vedľajšej izbe. Musela veľa spávať kvôli zhoršenému psychickému stavu. Všetko sa začalo na otcovom pohrebe, kedy sa zrútila a potom to s ňou išlo dolu vodou. Vraj bola veľmi labilná alebo také niečo... Premkla ho ľútosť nad tým, čo spravil Dorothy, pomôcť jej však už nemohol. Kľakol si k Ronaldovi a zistil, či ešte žije. Chcel ho dostať do bezpečia, no najskôr musel zistiť, kde je Anne-Marie. Keď sa otočil, uvidel ju. Stála za ním. V ruke držala nejaký predmet. Hneď ho spoznal – bol to drevený meč, ktorý mu vystrúhal otec. Od prekvapenia otvoril ústa. Anne-Marie sa rozohnala zapichla meč Toddovi do Brucha. Zdesene vykríkol a pohol sa smerom k nej. Meč chytil do oboch rúk a pomaly, opatrne ho vytiahol. Krv sa začala valiť, ako keď zo suda vytiahnete zátku, ktorá bránila vytečeniu jeho obsahu. Zatočila sa mu hlava. Ronald! Musím zachrániť Ronalda! Táto beštia mu nesmie ubnlížiť! Nevedel prečo, ale spomenul si, čo dokáže s človekom narobiť kosačka. Videl tú hrôzu vtedy, keď Sama Swenssena zachytila taká kosačka, akú mali oni tu na farme. Bol si stopercentne istý tým, že sa ju rozhodne použiť na zabitie Ronalda. Musí ju preto zastaviť! No stratil priveľa krvi a zatočila sa mu hlava. Zatackal sa a spadol na zem. Musím zachrániť Ronalda! Musím! A stratil vedomie. Z bezvedomia ho vytrhol akýsi hukot. Bol to povedomý zvuk. Hučalo to ako malotraktor alebo ako...KOSAČKA!

Otvoril oči a uvidel to obrovské monštrum, ako sa k nemu približovalo. Pokúsil sa pohnúť, no od strachu celý skamenel. Čím bola kosačka bližšie, tým jasnejšie videl obrovské pílkovité nože, ako kmitajú zo strany na stranu. Vykríkol, keď mu listy píly rozsekali ruku. Krv striekala na všetky strany. Posledná vec, ktorú počul predtým, než upadol do bezvedomia bolo: „Nemal si mi zabiť sestru!“. A potom počul už len bláznivý smiech Anne-Marie. Smiala sa a smial, kým neprišlo ticho a tma...