Vsetko je vždy inak

Bolo to veľmi dávno a málokto sa na dobu, v kt. sa to stalo, pamätá. Nie je už podstatné ako, kto a s kým sa stretol. Jedno je však isté.

Miloval ženu a miloval ju veľmi. Bol pre ňu schopný urobiť veľké veci, veľa obetovať. Láska je skutočne pekná avšak záludná vec. Pretože tak ako prináša šťastie a pocit blaha, prináša i bolesť a sklamanie. Najhoršia je ale neopätovaná láska. Príliš dlho to nechcel vidieť. Potom sa stala horšia vec. Uvedomenie si bolesti a jej hromadenie spôsobilo, že zatvrdol. Prestal zo dňa na deň, z hodiny na hodinu s ňou komunikovať. Pretrhal všetky zväzky. Pre ňu sa vyparil z povrchu zemského. Nechcela ho stratiť, ale on si uvedomoval, že inak sa od nej nikdy neodpúta. Ubehol rok, dva....

Cítil sa opäť vyrovnaný. Vytvoril si dobrý vzťah. Tento krát mal šancu na úspech. Iniciatíva zo strany nežnejšieho pohlavia bola lásková. Bol spokojný. Nádherný piatkový letný večer. Dvaja zaľúbený sedia na priestrannom balkóne a pozorujú západ slnka. Na lavičke je príjemne a pohár vína skvele dotvára túto atmosféru. Idylu preruší zvuk zvončeka. Nechce otvoriť, ale niekto je neodbytný. Odkedy býva na priváte na priváte, nie na intráku, návštevy bývajú skôr sporadické. Koho sem čerti nesú, pomyslel si a šiel otvoriť. Na chodbe stál človek, kt. by nečakal ani v najdivokejšom sne. ONA. Prvé slová nepočul. Ledva vnímal ich význam. Jediná myšlienka, kt. v ňom mal význam, bolo uvedomenie si aká je pekná. Kruhy pod očami, ani neupravené vlasy a bez mejkapu. Nič z toho neprekážalo. Poblúznenie v okamihu skončilo. Spomínala niečo v tom zmysle, že potrebuje poradiť a iné veci. V tom význame, že je na tom psychicky dosť zle. To pochopil. Nastalo trápne ticho. Neodpovedal na nijakú otázku. Zrazu celkom nečakane jej pozrel do očí a pevným hlasom začal hovoriť. Nevie, čo by mohol urobiť. Necíti sa byť viac kompetentný. Také veci už nerobí. Slová boli kruté, on bol krutý. Možno zámerne až príliš. Výraz v tvári mu veľa povedal. Vyzerala akoby ju bodal nožom priamo do srdca. Snáď hľadala slová ako to zmierniť a prelomiť to fiasko spred pár rokov. Veta však zostala na perách. Ešte viac toho videl na jej očiach nevypoveda ného. Uvidela však za jeho chrbtom ženu, kt. ju nahradila v jeho živote. Ak si pamätala správne je to presne jeho typ. Červenovláska s nádychom do farby medi, mierne vlnité po plecia, strednej postavy. Spôsobom akým k nemu pristúpila a chytila ho za ruku vedela, že nemá žiadna snaha význam. Ona preňho jednoducho už neexistovala. Ospravedlnila sa za rušenie a stratila sa na schodisku. Tesne než zmizla, sa ešte otočila a nakrátko mu pozrela hlboko do očí a on uvidel bezbranný úsmev trpiaceho. Pri horúcom a vášnivom bozku na všetko okamžite zabudol. Nepýtala sa kto to bol. Vedela, že túto bitku za ňu vybojoval on sám. To bola väčšia istota ako akákoľvek otázka a jej odpoveď. Vedela, že vyhrala.

O pár dní ho zaskočila správa a nedokázal sa cez ňu preniesť. Ráno po tom, čo ho navštívila našli ju mŕtvu. Diagnóza - samovražda. Raz dávno jej povedal, že ak bude mať problém, nech medzi nimi sa stane čokoľvek, nech príde za ním. Vedel, že na tom musela byt veľmi zle a dlho musela zvažovať, než za ním prišla a on ju odmietol! Nikdy taký nebol, nikdy neodmietol v núdzi. Čo sa stalo? Hnev, nie skôr zaťatosť mu zakalili rozum. Teraz však už bolo neskoro.

Smútočný sprievod sa zastavil pri budúcom hrobe. Prejavy sústrasti a iné reči, no žiadne slová nemôžu zmierniť bolesť zo straty blízkeho. Pozoroval pozostalých z pod korún stromoradia, dostatočne ďaleko, aby si ho nikto nevšímal. Čakal. Neponáhľal sa. Všetci postupne odišli. Prišiel celkom blízko. Pohľad na rakvu mu takmer rozorval srdce. Hustý lejak, kt, sa spustil vôbec nevnímal. Z vlasov mu postupne stekali pramienky vody a zmývali slzy s kt. sa zmiešavali. Zrazu na ramene pocítil dotyk ruky. Hlas jej matky bol pokojný a vyrovnaný. Dodal mu silu ďalej stáť. - Milovala Ťa. Nechcela to. Bránila sa tomu. Stále však v kútiku duše dúfala, že budete spolu. Dúfala, že prekonáš všetko, čo ti postaví do cesty. Bolo to však príliš na každého.- Skončila rozhovor a podávala mu zošit v tvrdej väzbe. vedel, čo je vo vnútri.- Nie, nemôžem. Chcem si ju pamätať, takú akú som ju poznal. I s otáznikmi.- Odmietol. Pocítil chápavý stisk. Ešte dlho potom tam stál...

Založiť si rodinu nie je jednoduché, ale zvládol to a bol šťastný. Žena sa ho nikdy nespýtala na tú návštevu spred rokov, ani na mesiac jeho zádumčivosti a nepokoja, kt. nasledoval. Bol s ňou a miloval ju i deti a to bolo podstatné.

Hrob už ošumel, pomaličky sa stratil v tom bludisku pomníkov. No hrob v jeho srdci je stále čerstvý. I po rokoch vie, že zabudnúť sa nedá. Zabudnúť sa nedá, dá sa však žiť....