Trinásta čarodejnica - 2. kapitola

Arany sa prebudil z nepokojného spánku, keď už Slnko plávalo vysoko na oblohe. Jeho lúče sa darmo snažili predrať cez hradby mrakov, ktoré sa zbiehali nad Tantalou.

Ešte by rád snil svoj sen, keby ho z neho nevytrhol tlmený buchot. Niekto už hodnú chvíľu trepal na nepoddajné železné dvere, čoraz netrpezlivejšie.

- Veď som sa vrátil len včera večer, a už vedia o mojom príchode. – nahnevane hundral a vstal zo svojho lôžka. Dúfam, že si ma neprezradil ty, Karpa? Pomyslel si a odsunul závoru z dverí.

Stál tam pekný plavovlasý muž.

Arany sa navonok nezdal prekvapený, no v skutočnosti ho táto návšteva ohromila. Veď o jeho návrate vedela iba stará chodba, ktorou prišiel. A steny predsa nerozprávajú!

- Že ma to hneď nenapadlo! – zaúpel.

Mladík hneď vošiel do čarodejníkovej komnaty a zabuchol za sebou dvere.

- Ako si sa vyspal? – povedal s úsmevom. V jeho slovách sa nedal nepovšimnúť náznak irónie.

- Ako si vedel, že som sa včera vrátil? – neodpovedal mu na otázku.

- Takže ty si sa vrátil včera večer? Prepáč. Nechcel som ťa vyrušil, ale vôbec som netušil, že si už späť. Deň čo deň ti chodím búchať na dvere. A dnes, ako vidíš, som mal šťastie. – keď čarodejník mlčal, pokračoval. - Už vyše mesiaca nebolo o tebe ani chýru, ani slychu. Všetci si nadobro mysleli, že je po tebe. Mal si dať o sebe vedieť. Si predsa čarodejník.

- Možno máš pravdu, drahý Atorn. - priznal Arany, aj keď veľmi nerád.

- Možno..? Musíš uznať, že tentoraz si sa zmýlil ty.

- Nech je teda po tvojom.

- Ach, Arany! Prečo sa mi aspoň raz nezdôveríš?

Arany zažmurkal a privrel oči:

- Chceš vedieť, kde som bol. Pravda?

- Ty vždy všetko prekrútiš. – Atorn trval na svojom.

- Potreboval som čerstvé byliny, a niektoré rastliny sa smú zbierať iba v určitý mesiac, týždeň alebo dokonca jediný deň v roku. A niečo neodkladné ma zdržalo.

- Stalo sa niečo?

- Nie, nie. – čarodejník ľahostajne hodil rukou.

- Určite? Zdáš sa mi bledý.

Arany sa tentoraz naozaj z chuti zasmial:

- Ty by si nebol? No i ja by som rád niečo vedel. Chceš mi povedať, že si tu len zo strachu o mňa?

Na okamih nastalo ticho. Obaja sa premeriavali pohľadmi, z ktorých sa nedalo nič vyčítať. A obaja mali na srdci množstvo otázok.

- Áno. Ale pôjdem hneď k veci. Asi pred mesiacom som bol s Morganom neďaleko troch Osamelých vŕb.

- To miesto poznám. – povedal čarodejník skôr pre seba. – Žije tom starý prievozník.

Atorn pokračoval:

- Vraj deň dozadu viezol na svojej kompe troch mužov, ktorí hľadali práve teba.

Arany pokojne počúval.

- No on im povedal, že čarodejníka prevážal asi pred jeden a pol mesiacom. Odvtedy ho nevidel, ani o ňom nepočul. Ale možno sa vrátil inou cestou.

- Tak ich poslal do Waltanu. – pokračoval Arany.

- Áno. Ibaže muži do Waltanu neprišli. Prievozníkovi sa tí chlapi zdali podozriví a veľmi ho to škrelo.

- Ešte ich niekedy stretol?

- On nie. Ale ja áno.

Nastalo ticho a čarodejník ešte viac spozornel.

Atorn teda pokračoval:

- Bolo to asi pred dvoma týždňami. V blízkosti Waltanu sa potulovali traja muži. Možno videli, že idem z hradu. Neviem. Zavolali na mňa, a ja som si ihneď spomenul na prievozníka. Pýtali sa, či poznám čarodejníka. Prisvedčil som. I prievozníkove slová som im potvrdil.

- Čo odo mňa chceli? – spýtal sa Arany. Traja záhadní jazdci ho začali stále viac zaujímať.

Atorn sa usadil na stoličku. Tvár mu osvetľovalo množstvo sviec, takže vyzeral ako prízrak.

- I ja som im položil tú otázku. Povedali iba, že je to veľmi dôležité a že nikto cudzí do toho nemá čo strkať nos. Ich tón neznel veru priateľsky.

- Čo si spravil ďalej?

Atorn sa opäť postavil a prekrížil si ruky cez prsia:

- Spýtal som sa, či sa už na čarodejníka nedozvedali u prievozníka. – nachvíľu sa odmlčal. – A trafil som do čierneho. Jeden z nich neudržal jazyk za zubami. Síce neviem, či to bolo zámerne, alebo sa len preriekol. Jeho slová zneli presne takto: „Odkáž čarodejníkovi, že pred nami sa darmo skrýva. Raz si ho nájdem!“

Arany sa mlčky prechádzal. Oči sa mu zúžili do úzkych štrbín, z ktorých svietili ako diamanty tmavomodré zrenice. Atorn čakal, kedy konečne prehovorí.

- No, to mi nepomôže. Mám veľa neprajníkov. Pamätáš si ako vyzerali? – Aranyho tento odkaz vôbec nevyviedol z miery.

- No, ak mám povedať pravdu... – snažil sa vybaviť si v pamäti ich tváre, alebo nejaké iné znamenie, čo by pomohlo Aranymu. – Jeden z nich mal zahalenú tvár a stál obďaleč, druhý bol veľmi mohutnej postavy. A jeho kôň?! Takého som jakživ nevidel. Možno by som ho spoznal. Tvár mal však obrastený hustou čiernou bradou a cez obočie som mu sotva videl do očí. Potom sa rýchlo odvrátil.

- Polo obor...

- A tých nie je veľa. – Atorn sa spokojne usmial.

- A čo tretí muž?

- Ten sa ani trochu nesnažil ukryť pred mojím pohľadom. Mal bledé, neuveriteľné bledé oči.

Voskovice, čo osvetľovali Atornovu peknú tvár zažmurkali, akoby do nich niekto fúkol. Jeho obličaj sa na malý okamih rozplynula v tme. Čarodejník sa pri Atornovej poslednej vete strhol.

- Nie, to nie je možné. – mávnutím ruka zahnal akúsi zlú predtuchu.

- Povedal si niečo?

- Iba som nahlas rozmýšľal. Videl ich ešte niekto.

- Nie. Potom už nie. Dávaj si na seba pozor.

- Za môjho dlhého život sa mi už toľko navyhrážali, že to ani nedokážem spočítať. No ale... – na niečo si spomenul. – kde som to len dal? Ááá! – zložil z múru akúsi kapsu a vytiahol z nej dlhý predmet, zakrútený do látky.

Podal ju Atornovi.

- Aj ja ti musím niečo odovzdať. Našťastie to nie je žiadny odkaz. Pred troma týždňami som stretol v Topásových vrchoch jedného mladíka.

- Muža...? – zarazil sa.

- Nechaj ma dohovoriť. Nuž, - nadýchol sa. – tomu mladíkovi vďačím za život. Zbieral som jednu, veľmi vzácnu rastlinku, ktorá ako na potvoru, rastie na tých najstrmších miestach.. Inde ako v Topásových vrchoch by si ju nenašiel. A tá najkrajšia akú som kedy videl, sa skvela na ostrom skalnatom výbežku. - ukradomky sledoval Atornov nedočkavý pohľad. – Tak vidíš, - zatváril sa skľúčene, - som čarodejník, a napriek tomu som skoro zahynul takou smrťou, nedôstojnou pre človeka ako som ja. Nebyť toho mladíka, ležal by som teraz v tej najzabudnutejšej a najhlbšej rokline dolámaný a ohlodaný supmi.

- Osud by ti nedoprial taký nezmyselný koniec. Muži ako ty umierajú pre veľké činy. – Arany zachytil posmešný ton v jeho hlase.

- Myslíš? – zasmial sa. - Náhoda si však nevyberá!

- Kto bol ten mladík, čo ti ho práve náhoda priviedla?

Čarodejník podišiel o krok bližšie k Atornovi.

- Mojím záchrancom bol,... či skôr bola, Doriel.

- Doriel!? – vyriekol zdesene. – Ale čo hľadala vo vrchoch?

- To mi bohužiaľ neprezradila. No iste ma sledovala. Veď ju poznáš. Malá Doriel je tajomstvom sama.

- Aká je tajomná, taká je i neskrotná... ako rieka, čo vyviera z Dračích hôr.

- Zdá sa mi, milý chlapče, že sa v tej divej rieke topíš.

- Nevysmievaj sa mi, Arany.

- Nie, - potľapkal Atorna priateľsky po pleci. – ty si sa v nej už utopil.

Atorn stále zvieral v rukách predmet, ktorý mu dal čarodejník.

- Chápem ťa. – pokračoval mág, a keď chcel Atorn roztvoriť kus látky, zadržal ho. – Počkaj. Urob ta, až keď budeš úplne sám. Sľúbil som Doriel, že to neukážem nikomu, okrem teba. Ani ja neviem, čo to je.

Predmet bol tak starostlivo zabalený, že sa nedal ani len vytušiť.

- Dobre to ukry. Chráň to ako oko v hlave. Nikomu sa to nesmie dostať do rúk.

Priložil si hodvábne jemnú tkaninu k tvári. Keď Doriel prvýkrát stretol, mala na sebe bledo modré šaty so strieborným lemom a čelo jej zdobila strieborná čelenka bez jediného drahokamu. Teraz kus jej odevu držal vo svojich rukách a pritláčal si ho k perám.

- Ach, ešte niečo. Takmer som zabudol na Dorielin odkaz.

Atorn sa zatváril pobavene.

- Veď si vravel, že žiadny odkaz mi nenesieš. – zasmial sa.

- Nie je odkaz ako odkaz. Tebe sa našťastie nik nevyhráža.

- Nevyhováraj sa. Z časti za to môže...

- ... i moja deravá hlava. Viem, viem. – riekol napoly skľúčene. – Čo som to vlastne...? Ááá, pri najbližšom splne ťa bude Doriel čakať, ešte pred súmrakom, pri Mrieninom vodopáde.

- Prečo mi tú vec nemohla dať pri našom stretnutí?

- Nerob si ťažkú hlavu, Atorn. Ženy sú nevyspytateľné. Určite sa chcela len uistiť. Veď sa môže prihodiť všeličo. Možno nebude môcť prísť, alebo ty.

Atorn sa pobral k dverám mágovho brlohu, aby si čo najskôr prezrel Dorielin dar. Ešte skôr ako vyšiel sa otočil:

- Lepšie bude, ak sa o tvojom návrate niekoľko dní nikto nedozvie. Stavím sa, že osud alebo náhoda mi do cesty ešte raz privedie tých mužov.

Keď čarodejník opäť osamel, z hrdla mu vyšiel tichý smiech, ani veselý, ani smutný:

- Úbohý chlapče, a tá moja deravá hlava.