Osudná palma (druhá kapitola)

Spisovateľ/ka: Všezvěd Všudybud | Vložené dňa: 18. novembra 2011
http://citanie.madness.sk/view-38403.php

Kapitola druhá

Mŕtvola spod palmy

 

 

      „Prepáčte? Dovolíte? Radi by sme sa pozreli, čo sa..." vravel Iasonos a pretláčal sa dopredu cez hlúčik ľudí. No keď sa mu otvoril výhľad na voľné miesto uprostred, zmĺkol. Po palmou ležal muž a nehýbal sa. A i keď nebol bledý či sivastý, ako bývajú mŕtvoly menej opálených ľudí, jeho doskrúcané telo a najmä slučka na krku svedčili o tom, že je mŕtvy.

      „Ó, Bože!" vzdychol si Iasonos a veselé ohníčky v jeho očiach sa kamsi vytratili. „Otec. Môj otec!"

      Sklonil hlavu a telo sa mu otriaslo v tichom plači, no vedel, že mŕtvoly sa nesmie dotknúť. Amadeus, votrelec pri cudzom nešťastí spolu s Christianom a Marlene, si obzeral ostatných. Oproti nemu stála akási žena. Bola v stredných rokoch, mala čierne vlasy, tmavú pleť, hnedé oči a bola to nesmierne škaredá žena. Spolu s manželom, teraz mŕtvym, ju videl ešte doma na fotografii, ktorá bola v listine o výhre dovolenky. Volala sa Kyriaki Konstantinová.

      Vedľa nej plakala pravdepodobne jej dcéra, ktorá vyzerala podobne, ako ona a bola aj rovnako škaredá. Neskôr sa Amadeus dozvedel, že jej meno je Kyria Maria. Nestála, ale čupela pri tele svojho otca a prelievala horúce slzy. Amadeus si v zástupe všimol ešte manažéra hotela, ktorého tiež poznal z fotografie. Bol to Grigorij Červenkov, ktorý stál hneď pri ňom s kamenným výrazom na tvári. Jeho manželka, Varvara Červenková, stála o niečo ďalej, dívala s na mŕtvolu a oboma rukami si zakrývala ústa.

      Amadeus predpokladal, že Grigorij bude najmenej užialený a ustrašený a bude s ním rozumná reč, hoci mu bol, nevediac prečo, na prvý pohľad nesympatický. Obrátil sa ale k nemu a ticho mu pošepkal po anglicky, hoci mal na jazyku nemčinu:

      „Pane, prepáčte, ale volali ste políciu?"

      „Áno." povedal. „No nebudú nám tu veľmi nápomocný. Zväčša vyšetrujú dopravné nehody. Na tomto ostrove sa nekradne ani nezabíja. Vražda sa tu naposledy stala asi pred sedemdesiatimi rokmi. Triposu sa nedotkla ani svetová vojna. No toto je pravdepodobne samovražda a nebude čo vyšetrovať. Pozrite: z palmy visí pretrhnutý povraz a slučka je okolo krku pána Andreasa Konstantinova."

      Amadeus prikývol a v ušiach mu znel prízvuk pána Červenkova. Pravdepodobne Rus. Ozaj, nebol veľmi tmavý. A aj jeho telesný pach odkazoval na tento národ. Amadeovi začala myseľ pracovať na plné obrátky. No potom sa zháčil a obrátil. Jeho sestra pozerala na mŕtveho muža a v očiach sa jej zračil strach. Takáto scéna zapôsobí nepekne na dospelého človeka, nieto ešte na sedemnásťročné dievča. Chytil ju okolo pliec a rýchlo odvádzal preč. Christian ich nasledoval.

      „Preboha!" vravela ticho Marlene a stále mala v očiach des. „On... Ten chlap... Je... Je mŕtvy."

      „Áno, je mŕtvy." prikývol Amadeus. „Bude to samovražda... Alebo vražda."

      „Dovolíš, Marlene, na moment si tvojho brata požičiam." zavrčal Christian a odtiahol Amadea nabok.

      „Čo je?" nerozumel tomu Amadeus, s mysľou pod palmou.

      „Prestaň."

      „Čože?" nechápal Amadeus znova. Jeho myseľ sa neochotne začala sústreďovať na Christiana.

      „Poznám ťa, priateľu. Začínaš vyšetrovať. Pohľadom si už skúmal mŕtvolu. Díval si sa po pozostalých a okolostojacich a hľadal si podozrivých. Nerob to."

      „Christian, nič také som nerobil. Ak je to samovražda, tak je to strašné. No ak je to vražda, treba vinníka nájsť, aby sa nevyhol trestu. A ak budem môcť, pomôžem polícii, ako budem vedieť."

      „Nie, nebudeš nikomu pomáhať." nástojil Christian. „Pozri: tam stojí tvoja sestra. Je prestrašená. Toto nečakala. Šla sem na dovolenku, nie chytať vraha. Venuj sa jej, nie mŕtvolám."

      „Ja viem, ja viem." prikyvoval Amadeus a hladil si bradu. „Marlene je mladá. A ja som študent a nie detektív a..."

      „V prvom rade si teraz Marlenin brat." napomenul ho Christian. „Oddýchni si a daj pokoj mŕtvym. Polícia to vyšetrí."

      „Počul som, že miestna polícia vie vyšetrovať tak maximálne prekročenú rýchlosť."

      „No uvidíme. Pozri, práve prichádzajú."

      A skutočne, neďaleko od nich zastavili dva policajné vozy. Z jedného i druhého vystúpili dvaja tuční policajti a Amadeus premýšľal, prečo nešli jedným autom. Pretlačili sa ku mŕtvole a Amadeus sa nenápadne opäť postavil k pánovi Červenkovi.

      „Kto ho našiel?" opýtal sa jeden z policajtov, najtučnejší a najstarší, zrejme veliteľ zásahu.

      „Ja, pane." zašepkala Kyria Maria. „Šla som sa ráno poprechádzať okolo mora. Čosi som začula, prišla som sem a on tam... Ležal tuto, pod palmou. So slučkou okolo krku. Och!" a rozplakala sa.

      „Kým nepríde doktor, nebudeme robiť nijaké unáhlené závery." povedal druhý policajt, ktorý kľačal pri mŕtvom pánovi Andreasovi a hľadal stopy. Amadeus nechápal, prečo to povedal, veď nikto žiadne unáhlené závery nerobil.

      Pri hoteli sa pristavilo tretie auto. Tu mali uložiť telo mŕtveho, aby ho mohli odviesť na pitvu. Z vozidla vyšiel doktor. Jeden z policajtov k nemu prišiel a ticho mu hovoril všetko, čo vedeli. Doktor prikyvoval a naťahoval si rukavice. Pristúpil k telu a krátko ho obhliadol.

      „Pravdepodobne samovražda." vravel. „Nevidím žiadne stopy po zápase, ani stopy po reznej, či strelnej zbrani. Obesil sa. Musel byť mŕtvy okolo... Tretej nadránom."

      „To nie je možné." pokrútil hlavou Iasonos. Všetci sa obzreli.

      „Vy ste?" chcel vedieť policajt veliteľ zásahu, ktorého meno na menovke prezrádzalo, že sa volá Alexandrou.

      „Syn mŕtveho. Okolo tretej som odtiaľto odchádzal. A iste viem, že v tom čase ešte na palme nevisel a nebol ani pod ňou."

      „Slečna, kedy ste ho videli vy?" obrátil sa Alexandrou na Kyriu Mariu.

      „Neviem. Asi okolo šiestej. Myslím, že keď som vyšla z hotela, počula som biť zvony; áno, bolo šesť hodín. Prechádzala som sa pri mori, keď som ho videla. Ležal na zemi."

      „Celé je to nejaké čudné." ozval sa nahlas Amadeus a Christian si rukami zakryl tvár.

      „Ste príbuzný obete, známy, alebo svedok?" chcel vedieť druhý policajt.

      „Nie."

      „Tak prečo nám stupujete do vyšetrovania?! Môžem vedieť vaše meno?"

      „Amadeus Fürstburg."

      „Pán Fürstburg, poprosím vás, aby ste..."

      „Moment, Ionos, chcem si toho mladíka vypočuť." zastavil kolegu Alexandrou. „Zvesti o vašom bystrom úsudku sa už dostali až sem. Tak vravte. Čo sa vám nezdá?"

      Amadeus prešiel z hlúčika okolostojacich, ktorých, nevedno prečo, nik nerozháňal, doprostred a hovoril:

      „Ako je možné, že slučka nedokázala uniesť hmotnosť pána Konstantinova?"

      „Sme na ostrove, pane." vysvetľoval policajt Ionos. „Neustále tu fúka od mora a soľ zničí aj odolnejšie materiály, ako lano."

      „Áno, ale to pán Konstantinou vedel. A predsa si nevybral niečo nové a kvalitné. A nakoniec... Ak pod ním lano prasklo, tak by to mal prežiť."

      „Pri dopade na sem si mohol zlomiť väz." zamyslel sa Alexandrou a pozrel na doktora. Ten nebadane pokrútil hlavou.

      „Čo tu ešte robia všetci tí ľudia?" opýtal sa Alexandrou po chvíli, keď sa rozhliadol naokolo.

      „Vážení, rozíďte sa!" vyzval ich hneď Ionos. „Tu sa nie je na čo pozerať. Prosím, rozíďte sa."

      „A my ostatní pôjdeme hneď teraz niekam, kde nás nebude nik počuť." rozhodol Alexandrou. „A vy, pán Fürstburg, pôjdete s nami."

      Okolostojaci sa začali rozchádzať a Alexandrou, Ionos, pán Červenkov, jeho žena, pani Konstantinová, Iasonos, Kyria Maria a Amadeus zamierili do zasadacej miestnosti na prízemí hotela, ako im to navrhol pán Červenkov.

      „Teraz je prázdna, nik nás tam nebude rušiť. Večer by sa tam malo konať zasadanie nejakej firmy, no to je ešte ďaleko."

      „Christian, choďte a ubytujte sa. Vybaľ moje veci. Prídem hneď, ako to bude možné." šepol ešte Amadeus pred odchodom Christianovi. On bez slova prikývol a aj s Marlene odišiel.

      Skupinka ľudí vedená dvoma policajtmi a pánom Červenkovom vošla do hotela. Amadea prekvapila krása vstupnej haly. Všade naokolo samý mramor, pozlátený nábytok, drahocenné drevo, veľkolepý kryštálový luster, honosné koberce a jemná vôňa prepychu a čistoty. A hoci to bolo európske (aj americké), dýchalo z toho všetkého genius loci ostrova Tripos.

      „Nech sa páči, tadiaľto." pokynul všetkým pán Červenkov, keď otvoril mohutné dvojkrídlové mahagónové dvere, ktoré viedli do zasadacej miestnosti.

Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8