Budem Tvoja Nočná Mora 2
Spisovateľ/ka: Nadežda Ćović | Vložené dňa: 20. novembra 2011
http://citanie.madness.sk/view-38437.php
Po troch dňoch Ľudmilinej starostlivosti som bola už v celkom schopnom stave. Rozhodne už nie si taká veľká troska ako predtým, Elaine. Hehehe. Stojím pred zrkadlom na chodbe a snažím sa uviazať si hodvábny šál kolo krku. Po daždi vyšlo slnko. Neznášam slnko! Pekelne mi páli sietnice v očiach a pokožku.http://citanie.madness.sk/view-38437.php
-Si si istá, že chceš isť?
Obzerám sa ponad plece, Ľudmila akurát vychádza z kuchyne. Krásna, nízka, štíhla. Husté brčkavé vlasy vo vrkoči jej odstávajú na všetky strany. Má hlavu ako hnedá ovečka a tvár ako porcelánová bábika. V súčasnosti je jediná osoba ktorej verím a ktorú milujem práve ona. Na jej otázku som iba dvihla obočie. Myslím, že ju to viedlo k zamysleniu nad svojou otázkou. Stoji vo dverách, z lyžice v ruke jej kvapka boršč.
-Fajn. Zlá otázka, priznáva. -Si si istá, že si už natoľko v poriadku, aby si mohla ísť?
-Som. Pokračujem vo viazaní šálu aby mi ani centimeter krku nebolo vidno.
-Vieš... no ja len- že- tie rebrá by si ešte nemala mať v poriadku. Má krásne čierne oči. Je úplne iná ako ty, Elaine. -Celkom určite viem, že si ich mala polámané. Hej! Za tri dni sa ti nemohli dať dokopy! Hlas sa jej nechápavo zvýšil. Och, keby len vedela, akú daň platím za rýchlu regeneráciu organizmu. Raz ťa to zabije, dievča. Raz ťa to zabije... jazvy ostávajú nastálo aj vo vnútri.
-Neboj sa, Ľuda. Pokiaľ mi nikde netiekla krv, tak je všetko v poriadku.
-Netiekla.
Super! Krvavé škvrny len ťažko zliezajú zo šiat. Usmiala som sa na ňu. Polozila lyžicu na obuvník, siahla do skrine a podala mi plášť. S ťažkým srdcom si ho od nej beriem. Nechcem ju tu nechať samu. Musíš, Elaine! Máš prácu ktorá ťa nepočká. Z vrecka vyťahujem slnečné okuliare a nasadzujem si ich. Chystala som sa podať jej ruku na rozlúčku ale moja Ľudmilka urobila niečo, čo sa úplne vymykalo z mojich zvyklosti a mojej výchovy, objala ma. A ja som ju nechala. Nechápem prečo som ju nechala. Jediný komu som to dovolila bola Ziva.
-Dávaj na seba pozor, decko, prikazuje mi. -Kazuma sa boji. Veľmi. Zmienil sa o tom Ben-Zionovi a ten ho stráži.
-A Tarkanov som si pohnevala... dodala som zasnene. Hehehe. Ale dobre sa s nimi hrá.
-Tarkanov si rozzúrila. Kolujú chýry... Vraj sa Ben-Zion stretol s Katrinou. Ktovie, možno sa kvôli tebe prvýkrát v histórii spoja. Škoda len, že to bude proti tebe.
Odtrhla som sa od nej. -Neboj sa. Všetko bude v poriadku.
-Ale čo im vlastne robíš? O čo ti ide? Spýtavo a vyčítavo na mňa hľadí.
Chcem Kazumu! Kazumu... pomstiť sa... -Nerobím nič zlé. Nič zlé. ...nič zlé...nič zlé...nič zlé... Je to dobré, Elaine. Tvoja sestra by to chcela.
-Nič zlé... zopakovala po mne ako tieň.
-Presne tak. Tvoja sestra by si to priala. Nerobíš to pre seba, dievča, ale pre ňu. Len pre ňu... len pre ňu. -Ona si to zaslúži! vykĺzla mi myšlienka z úst.
-Čo prosím?
-Ehm... už musím ísť. Maj sa, zvolala som veselo. Otváram dvere a rýchlo sa kĺžem schodmi.
-Nie! Počkaj! El... počujem za sebou Ľudmilu.
Nezastavuj, Elaine, nezastavuj. Nedokázala by si potom od nej odísť a ty máš prácu. Mám prácu. Musíš pomstiť Zivu. Musíš pomstiť smrť svojej sestry. Musíš. Počuješ? MUSÍŠ! Musím. Kĺzavo sa prešmykujem cez zatvárajúce sa vchodové dvere. O päť blokov ďalej sa nachádza tunel. Cítim ho. Vnímam jeho blízkosť tak, ako aj pohľady Moskovčanov na moju zahalenú postavu. A či ja môžem za to, že mam alergiu na slnko? Že ma vysušuje a páli?
Blbá genetika. Už len par metrov a vidím tunel. Áno, tam je. Priamo uprostred frekventovaného prospektu. Prečo sa nevie objaviť na lepšom mieste? Prečo sa nevieš objaviť na lepšom mieste ty dieravovzduchu? A bez obzretia som vstúpila na cestu.
Škríííp, ozýva sa na ľavo. Pomaly otáčam hlavu. Hmm...modrý peugeot. Mercedesu sa nechám zraziť ale peugeotu? Nikdy! Pche! Trúbi ako zjašený. Idiot! Myslíš že sa neuhnem? Tak sleduj! Napriahla som sa a skočila. Ááách...milujem ten pocit. Pocit keď cítim ako sa mi svaly a šľachy naťahujú, pocit slobody. Trúbiace auto sa prešmyklo popod mňa a ja som mäkko dopadla na asfaltku. V tej chvíli všetko stíchlo. A ja som začula šelest. Obzerám sa okolo seba. Malo mi byt jasne že kde je tunel, sú aj Tarkani. No nič, špiny. Elaine sa s vami pohrá, aby ste pochopili, že JU, neuštvete ako zviera. Vyťahujem si z vrecka rukavice. Navliekam na ruky a siaham za opasok pod plášťom. Je tam. Môj korbáč v ktorom preteká veľa, veľa iskier. To bude zábava. Pre mňa. Hehehe. Zrenice sa rozširujú... adrenalín sa rozlieva po tele ako šialený a zároveň s ním prichádza aj chladný pokoj. Každá žila, každá šľacha, každý sval je pripravený. Moje uši počujú všetko čo potrebujem a nepotrebným ma nezaťažujú ( ďakujem svojmu tréningu !).
Cvak, tichučko sa ozýva spoza mňa.
-Končíš, Elaine. Mužský hlas. Mladý. Elaine nikdy neskončí. Sopliak!
-Tvoja chyba, mladý. S chladným pokojom som sa otočila a nenapadne som švihla rukou. Ani sa nenazdal a ležal na zemi v príšerných svalových kŕčoch. Nezabijú ho. Spôsobia, že ďalšie tri týždne bude ležať, viac-menej v bolestiach, neschopný pohybu, a potom sa bude dlho, dlho liečiť. Kľakám si k nemu a skláňam sa nad neho. On je tak žalostne hlúpy a pomalý. Nie ako ty, dievča. Ani som sa s nim nepohrala...
-Pozdravuj odo mňa Katrinu, maličký. A Kazumovi odkáž, že budem jeho nočná mora.
On to pochopí. Hehe. Z vnútorného vrecka plášťa vyťahujem striebornú ihlicu do vlasov. Je krásna, v tvare orla, Zivinho symbolu. Zapichujem ju do chlopne Tarkanovho kabáta a nechávam ho tam. Pomaly, neohrozene kráčam k tunelu. Sluch sa mi pomaly vyjasnieva a ja začínam počuť aj krik ľudí a hluk áut. Aktivujem prenášač a vchádzam dnu. Tentoraz nemyslím na Ľudmilu ale na svoj dom a viem, že tam bezpečné dôjdem. Dúfam...
---
-Dermo! Ona fakt žije!
-Nevravel som?
-Ako je to možné?
-Hmm...
-Flavius! Veď... veď... ona... Ona mala byt mŕtva. 7000 iskier! Ježišikriste!
-Lana, upokoj sa! A buď rada, že ta vtedy na streche nevidela.
-Čo... prečo?
-Možno by si skončila horšie ako Dante. Kývol hlavou smerom k zvíjajuciemu sa kolegovi na zemi. Plakal ako dieťa. Mal obrovské bolesti.
-Ona nie je normálna... nie je normálna...
-Nie, je úchvatná, zamrmlal si Flavius a s uspokojením si spomenul na jej neskrotné hrdzavé vlasy. „Musím ju mať."
-Lana zberaj sa. Berme Danteho, odovzdáme pozdrav Katrine a odkaz Kazumovi.
-Myslíš že ho zabije?
-Kazumu? Nie! ona ho doženie k tomu, aby sa zabil sám, myslím. A to je horšie ako keby ho zabila.
-Chytíme ju! Musíme!
