CINTORÍN DVOJČIAT

Každá etapa ľudského života speje k akémusi výsledku, ku konečnému vrcholu, z ktorého už niet kam sa pohnúť, treba sa otriasť a ísť ďalej, lenže úplne inou cestou ako doposiaľ. Ale čo ak sa človek dostane do stavu, z ktorého niet úniku? Ak pľuje životom celkom normálnym a predsa podvedome zničujúcim a v konečnom dôsledku nastane stav otupenia. Istý zvláštny bezmocný stav, vnútorná frustrácia, ani príliš veľká ani malá a medzi tým prázdnota. Presne toto je citová otupenosť. Nič nie je príliš výrazné, skôr príliš nevýrazné, nežijete život, život žije vás.

Kam sa podieť ďalej? Ako? Prečo? Na čo?

Bežné otázky, nad ktorými som rozmýšľal aj v to ráno. Bežné ráno. Ležal som vedľa neho v posteli, na boku podopretý rukou. V noci som k nemu ticho preliezol, pretože som mal zlý sen, koniec koncov ako vždy.

Hľadel som na jeho pokojnú tvár a končekmi prstov som mu zľahka prechádzal po pravom obočí a bol to dosť mizerný pocit vedieť, že keby sa situácia obrátila, keby on bol teraz nado mnou a ja by som spal, spravil by to isté.

Teraz však bol on v tej bezbrannej pozícii, kedy len ležal a pravidelne odfukoval.

Kedysi som na jeho tvár hladieval s láskou, teraz som naňho iba tupo upieral celkom prázdny pohľad. Už dávno vo mne nevyvolával pozitívne emócie a vlastne ani žiadne iné. Žiť s ním bolo ako žiť v sieti zvykov, s kopou naučených rovnakých gest, vždy ste museli robiť čosi také, čo vyhovovalo aj jemu, hoci ste netúžili po ničom inom viac ako po tom, aby ste sa od neho mohli odtrhnúť. Ale byt bez neho, to je ako nebyť. S ním som tvoril jednu ucelenú osobu, bez neho som bol zbytočnou polovicou celku.

Možno, keby zmizol, ale naozaj zmizol...okolie by ma muselo akceptovať ako samostatného jedinca.

Skúmal som ho. Nezaujato. Už som len čakal, kedy sa zobudí. Mama predo mňa nikdy nepostavila tanier s raňajkami, vždy čakala kým dole zíde aj Dave. Aby sme sa najedli pekne spolu.

Pekne spolu! Problém bol v tom, že sme vždy všetko robili pekne spolu. Už sedemnásť rokov.

Mal typ vždy opálenej pleti. Pery mal výrazne krojené i keď nie veľmi plné. Jeho gaštanové vlasy boli husté, nosieval ich postavené dohora, akoby do neho práve zavial vietor, no presne môj štýl, taký chutný čertovský zjav.

Pohľad na neho bol ako pohľad do zrkadla. Bol pekný, tak som vedel, že som pekný aj ja.

Nebola teda niekdajšia láska k nemu len zvrátenou samoľúbosťou?

Nie, nenenávidel som ho. To by som jakživ nedokázal. Moje emócie sa zastavili tesne pred hranicou nenávidenia a tak som radšej, ako som už vravel, necítil nič. Už ma nebavilo svojimi pohnútkami dopĺňať jeho pohnútky. Už som nemal síl prispôsobovať sa mu.

A vedel som, že to isté cíti aj Dave. On bol vždy ,,to isté,,. Lebo všetci v rodine nás považovali za to isté. Panebože, to bol nenormálny tlak!

Náhle otvoril oči. Boli tmavohnedé, olemované hustými čiernymi mihalnicami, podmanivo uhrančivé. Vedeli sme byt riadne chutnými dvojčatami. Ale čo by sme znamenali každý sám, to sme netušili.

,,Trent neopúšťaj v noci svoju posteľ. Vieš, že sa obaja rozťahujeme,, povedal.

Pozreli na mňa jeho tmavé oči. Mali výraz vecnej únavy. Bol znavený našou spoločnou identitou.

,,Čakajú nás raňajky,, povedal som, ale ani som sa nepousmial.

My sme sa už neusmievali a ani nesmiali. Boli sme ako starí manželia, nezhovorčivý a unavený jeden druhým.

,,Ale ja už na jedlo nemám chuť,, náhle sme povedali obaja a rovnako pokrčili nosy.

Chladne sme na seba pozreli, no prosím, ak je on otrávený musím byt aj ja, prekliate rovnaké zmýšľanie! Ale predsa sme obaja vstali. Zamieril som k svojej posteli a obliekli sme sa.

Pieskovo žlté tričko a tmavé rifle. Rodičia vždy pochabo bazírovali na tom, aby sme sa obliekali rovnako, tak ako to dvojčatám sluší. A my sme dopadli takto, bez slov a vážne, aj napriek svojej tmavšej pleti sme pobledli.

Dave začínal mať kruhy pod ocami, takže ich asi budem mat aj ja.

Podišiel ku mne, upravil na mne tričko a odhrnul mi vlasy z čela.

,,Ďakujem,, povedal som.

Ani len na mňa nepozrel.

Vyšlí sme z izby, umyli sa a zamierili dole do kuchyne. Sadli sme si za stôl oproti otcovi.

,,Dobré ráno dvojčaťa,, povedal a ani nevzhliadol od novín.

Vždy nás s mamou volali proste dvojčatá. A tety a ujovia tiež. Aj bratanci a sesternice a starí rodičia. Nepríjemný rodinný zvyk rozšírený ako nezvratná nákaza.

Mama nám naložila na taniere omeletu. S rovnakými pohybmi sme jedli a tiež sa nám obom ťažko prehĺtalo. Z kuchynského rádia sa ozývala predpoveď počasia. Mama si čosi pohmkávala. Všetko mi pripadalo strašne rušivo.

,,Pobledli ste,, ozvala sa mama a obom nám postrapatila čerstvo zgelované vlasy. ,,Robíte mi starosti dvojčatá. Všimla som si, že ste v poslednom čase priveľmi vážni.,,

Skutočne?!

Ani na futbal mi nedovolili prihlásiť sa, bastardi, len preto, lebo Dave odmietol ísť so mnou. Mama nás oboch prihlásila na tenis. Oboch! - pomyslel som si a takmer som tú myšlienku začul, pretože prisahám, prelínala sa Daveovou myšlienkou, určíte si pomyslel to isté.

,,Lezie na nás chrípka mami,, povedal som nezaujato.

Dave bol mysľou výnimočne úplne inde.

,,Ale Trent nie, chcela som povedať, že ste úplne bez nálady,, zaprotestovala a kráčala späť k linke.

,,To je ten problém, že sme, my a obaja,, zamrmlal som.

Dave sa strhol a zarazene na mňa pozrel. Ocami mu prebehlo rozladenie. Zľakol sa.

Ale ja nie, fascinovane som hľadel na rozdielnu reakciu svojho brata, takéto drobnosti milujem.

,,Čo to trepeš Trent?!,, povedal otec a zlozil noviny.

,,Prečo by mal trepať? To musí hneď z rána prekypovať dobrou náladou?!,, ostro si ma obránil Dave.

Otec pokrútil hlavou.

,,Nerozumiem vám...už vám vôbec nerozumiem,, zafrflal.

O pol hodinku sme, už znova ticho a mysľami inde, kráčali bok po boku do školy. Boli sme oblečení do rovnakých prechodných kabátov, ale i tak sme v to chladné jesenné ráno mrzli. Svet bol žltý a oranžový, všetko schlo, umieralo a opadávalo.

Skleslé pohľady sme upierali na zem a ramená sme mali zľahka opreté o seba. Naozaj. Ako jeden celok.

Nie že by sme sa nemohli vzbúriť. Keby sme ozaj veľmi chceli, dalo by sa od seba odtrhnúť a zrevať - Tak pozrite! Uvedomte si ako nás ubíjate! Dosť bolo slov ako ,,vy,, , ,,vás,, a podobne, my sme každý samostatne mysliaci jedinec!

Teda, relatívne samostatne.

Ale čo som bol bez Davea? Znamenal som bez neho vôbec niečo? A aký by to bol, kristepane, pocit, otočiť sa a uvedomiť si, že po mojom boku nikto nekráča. Dokázal by som niečo aj sám?

A práve pre tieto pohnútky to nešlo.

Preto to chcelo nejaké rýchle, drastické a definitívne riešenie!

Takí my sme boli. Otupené, vážne a bezmocné osoby! Zo dna na deň viac a viac blednúce. ********** Muselo to nastať. Raz to jednoducho muselo nastať.

Všetko raz vypláva na povrch, kto tvrdí, že žiadne svoje tajomstvo nikdy nevyzradil je klamár, lebo čosi také sa nedá. Skôr či neskôr pravda vypláva na povrch. Pravda je neodbytná.

A o to viac ak je to pravda všeobecne známa, iba zámerne ututlaná. Čosi o čom viete, že v tom nie ste sám. Problém, v ktorom sa ticho netopíte len vy sám, ale ruky k vám nemo naťahuje aj niekto ďalší, ibaže je to problém akýsi obludný, príliš znepokojujúci na to, aby ste si o ňom rozprávali.

Ale už som spomenul - Raz to muselo prísť.

Pamätám si to ako dnes. Ešte stále cítim ten ostrý chladný vzduch, ktorý mi vtedy štípal líca. Nado mnou sadá obloha, zubaté jesenné slnko a tmavé mračná. Sedeli sme v strede plochy rovnej strechy otcovej garáže. Už bola zasypaná opadaným lístím, ktoré naň zavial vietor.

Otcova garáž bola rovno pod našim balkónom. Stačilo preliezť zábradlie na našom balkóne a hneď ste stúpili na strechu garáže. Chodievali sme tam fajčiť.

Tak ako vtedy. Sedeli sme tam takmer stratení v obrovských pletených rolákoch, na kope lístia a fajčili sme jednu od druhej, lebo ak by sme prestali, znamenalo by to nájsť tému na rozhovor a komu sa už len chce rozprávať sa s osobou, ktorej každé vyrieknuté slovo vopred poznáte, lebo s ňou trávite toľko času, že si osvojila vaše názory a postoje.

Posedávali sme teda tam s pokrčenými kolenami, vedľa seba, pri mojich teniskách hodená krabička cigariet a hľadeli sme pred seba do hmly. Bol to veľmi hmlistý deň. Rúška hustej hmly sa držala všade vôkol nás, až sme skoro nevideli balkón za nami.

Obklopený sotva priehľadnou belobou to vyzeralo ako na konci sveta, akoby existoval len ten plechový kúsok strechy, na ktorej sme my dvaja, trasúc sa od zimy, zotrvávali. Sami.

Uvedomil som si, že by som s Daveom nechcel skončiť niekde sám. Myslím tým úplne sám, trebárs keby sme my dvaja stroskotali na nejakom bohom zabudnutom ostrove.

Ten pocit, že by sme takto, len on a ja, žili do konca života, s definitívnou platnosťou, vo mne vyvolal až bolestivo skľučujúcu emóciu.

Musel som na okamih zatajiť dych, ako ma zabolelo v hrudi. Srdce sa mi rozbúšilo.

Aj o desať rokov, keď už budeme dospelými mužmi, budeme stále proste len tie dvojčatá, ktoré jeden bez druhého až s nervy drásajúcou istotu nebudú schopné existovať?!

,,Tak sa od seba odtrhnime! Chod! Nechaj ma!,, náhle som bez rozmyslu prehovoril, stále hladiac pred seba.

,,Lenže to vedomie, že ten druhý je aj napriek všetkému blízko, predsa len na dosah ruky, jedného z nás v konečnom dôsledku vždy prinúti svojho brata vyhľadať. Také je spojenie dvojčiat. To je nás osud,, zastretým hlasom povedal Dave.

Došlo mi, že premýšľal nad tým istým čo ja. Preto ma pochopil aj bez vysvetľovania. Preto si dvojčatá dokázali porozumieť aj cez pohľady.

Mali sme vlastnú komunikáciu, výnimočnú a akosi výnimočne, ale len keď sme boli spolu, nás brali aj ostatní a preto sme boli od nich odizolovaní. Už teraz sme si nedobrovoľne žili na vlastnom osamelom ostrove.

,,Dave ja...ja už nevládzem,, vydýchol som znavene.

A bolo to tu. Prvýkrát v živote sa odhalila naša rokmi sa stupňujúca tichá dilema.

Pomaly som k nemu obrátil tvár. Naše oči sa spojili. On už na mňa hľadel.

Kristepane, ten má ale kruhy pod ocami - pomyslel som si - Vyzerám hrozne!

,,Trent, som tebou unavený, strašne, strašne vyčerpaný,, mdlo mi dal za pravdu Dave.

,,Mám ta rád...,, začal som.

,,...ale už stačilo, chcem mat vlastnú osobnosť...,, dodal Dave.

,,...a ty ma o ňu oberáš,, dokončil som.

Stíchli sme. Vymieňali sme si nemé pohľady plné prázdnoty, ktorú do nich vliala naša vzájomná prítomnosť.

,,Čo spravíme Dave?,, spýtal som sa.

Cítil som sa ako vo sne. Ale v rovnakom okamihu sme sa obaja pohli a zahasili sme svoje cigaretu a ten pohyb nás prebudil, vrátil nás do jesenného chladu, do reality.

A predsa som sa znova spýtal: ,,Čo spravíme? Vieš...jeden z nás musí zmiznúť. Ktorýsi z nás to pravdepodobne bude mat ťažšie.,,

Dave vyčerpane prikývol. A náhle nás smrteľne vážne riešil.

Od tej chvíle už nebolo návratu.

,,A čo ak jeden utečie?,, nadhodil. ,,Jednoducho zdrhne z domu?,,

,,Skôr či neskôr ho nájdu.,,

,,Tak potom...jedine...hmm...,,

Zrazu sa pousmial. Trpko a len na chvíľu, ale jeho výraz ma strašne vystrašil. Hoci som mrzol, zacítil som na chrbte zimomriavky.

Na okamih pozrel do strany, potom mi svoj pohľad znova vrátil.

Čakali sme, ktorý z nás to povie prvý. Rozmýšľal som, či sa teraz najprv rozplačem ja alebo on, ale nič také sa kupodivu nekonalo. Čím dlhšie sme na seba hľadeli, tým viac naše pohľady chladli, po pohnútkach nebolo ani stopy. Boli sme citovo vyžmýkanejší ako sme mysleli.

Zhlboka sme sa nadýchli.

,,Ale smrť je istá,, povedali sme obaja naraz.

Neodtŕhali sme od seba chladné pohľady.

,,Ale kto?,, spýtal sa.

Urobil som čosi neuveriteľne bezcitné, čo ma však nikdy, ani len na okamih, nezamrzelo.

,,Kameň, papier, nožnice,, - pohodil som plecom. ,,Na jedenkrát.,,

Dave súhlasil. Akoby si ani neuvedomoval strašnosť mojej reakcie.

Premiestnil som sa oproti nemu.

Natiahli sme k sebe ruky a neubehlo ani šesť sekúnd a jeho roztvorená dlaň dopadla na moju zaťatú päsť. Papier obalil kameň.

Podpísal mi ortieľ smrti.

,,Je mi ľúto Trent,, zašepkal Dave, ale jeho oči boli rovnaké ako ráno, ako včera, ako predvčerom, bez pohnútok a emócií. Vyhasnuté.

Poklesla mi sánka. Ústa som znova zatvoril a sťažka prehltol. Moja tvár bola bezvýrazná ako ráno, včera, predvčerom...

Nejančil som, lebo aj tak som bol už zo dva roky zrelý na samovraždu.

A predsa by sa vo mne vtedy krvi nedorezal. Keď už myseľ nie, aspoň moje telo sa zľaklo.

**********

Tak mi teraz úprimne povedzte. Kde by vám v živote nenapadlo hľadať nezvestného? Alebo ak by ste už aj vedeli, že je mŕtvi, kde by vám v živote nenapadlo hľadať mŕtvolu?! No kde?!...No predsa na cintoríne. Medzi ostatnými mŕtvolami.

To bol Daveov nápad. Ja som sa už plánovania nezúčastňoval, ja som sa len viezol. Koniec koncov, jednalo sa tu o mŕtvolu, ktorou som sa mal stať ja. Morbídne?! Nie. My sme sa dopracovali k bodu, ktorý nám svojou beznádejnosťou dával príčinu bez mihnutia oka stvárať šialené kúsky.

Bože, aký zvláštny pocit slobody som zacítil, keď som vtedy o tretej ráno postával pri mohutnej železnej bráne miestneho cintorína, ktorý už mohol mať cez sto rokov, preto sa na ňom už ani nepochovávalo. Vtedy som ešte, prisahám, netušil, čo nakoniec spravím, vlastne som vôbec nedumal nad tým, čo sa ide diať, iba som jednoducho vedel, že Davea vidím naposledy. A to bola vzrušujúca, perfektná predstava. To bolo splnenie sna.

A predsa sme tam stáli vážne ako vždy, predsa ešte posledné okamihy medzi nami existovalo naše skľučujúce puto.

V čiernych rifliach a čiernych mikinách sme s náznakom príjemnej bázne vzhliadali k ostrým hrotom na vrchu brány, cez ktoré prízračne presvital mesiac v splne. Dave držal lopatu, ktorú sme ukradli z otcovej garáže a cez ktorej strechu sme aj utiekli. Vo vreckách mal žiletky, také drobné nenápadné vecičky, ktoré mali preťať moje tepny. Ale bol som mu vďačný za to, že mu smiem vykrvácať v náručí.

Ja som sa naozaj vôbec nehneval, že to dopadlo práve takto. Ja som nad tým skutočne nerozmýšľal, skutočne som nič necítil, proste to už dlho spelo do záhuby, ktorá teraz nastala.

Ja som v ruke držal zatiaľ zhasnutú baterku.

,,Pod Trent,, povedal Dave. Celý deň ma oslovoval menom, akoby si navždy chcel vryť do pamäti.

Chytil ma za ruku a ťahal od brány k plotu. Jeho dotyk mi na kratulinký okamih rozochvel srdce. Chabá spomienka na to ako som ho kedysi mal až zničujúco rád.

Pustil ma a prestrčil cez mreže na druhú stranu lopatu a moju baterku.

,,Pod Trent,, znova povedal.

Naraz sme sa chopili mreží na plote a nakoľko sme boli štíhli, teda aj pružní postavami, bez problémov sme ho preliezli, hoci bol vysoký asi tri metre. Obaja sme dopadli do trávy pevne na nohy. Dave zobral lopatu, ja baterku a zasvietil som ju.

Žltastý lúč preťal hustú tmu a naše oči dopadli na staré ošarpané náhrobky.

A boli sme tu. Na cintoríne. Na mojom cintoríne. Prosím pekne tu zomriem, príhodné, že? A som taký otupený, že si ani nezaplačem.

Pomaly sme vykročili vpred. Vôkol nás vládlo mŕtvolné ticho, ktoré rušilo len chrastenie lístia pod našimi teniskami. Náhrobky sa pred nami nečakane vynárali z tmy. Tie vzdialenejšie boli iba čiernymi tieňmi všade okolo nás. Neprehovorili sme. Opantala nás atmosféra.

Jemne vystrašení, fascinovane sme si tam uprostred noci obhliadali starodávne hroby. Malé, veľké, pre rakvy dospelých, ako aj pre rakvičky detí, dokonca očividne aj nemluvniat, ktoré v časoch minulých umierali často, ošarpané aj zachovalé, obyčajné drevené kríze vzbudzujúce ľútosť svojou strohosťou, ako aj zdobené kamenné náhrobky.

Obzerajú si nás ich duše tak ako si my teraz obzeráme ich príbytky? - prešlo mi mysľou.

,,Dave, pod sa pozrieť,, ozval som sa a môj hlas zaznel v tom posvätnom mĺkve akosi rušivo.

Zaťahal som ho za rukáv a pristavili sme sa pri jednom znesvätenom hrobe, čo už bol však dôsledok modernej doby. Náhrobok bol zhodený, doslova vytrhnutý zo zeme a náhrobný kameň trocha odsunutý. Zasvietil som do znejúcej diery. Zvedavo sme sa naklonili. Vo vnútri bol volný priestor, v ktorom bolo jasne vidieť zahnívajúcu na veku prasknutú rakvu.

Rýchlo sme sa odtiahli a pohli ďalej. Ak by som sa šmykol a spadol dole, určíte by som sa do minúty zbláznil.

,,Trent!,, zasa vyslovil moje meno. ,,Tam vzadu...tam je vyhovujúce miesto.,,

A znova ma chytil za ruku a ťahal dozadu.

Zastali sme na širokej trávnatej ploche medzi hrobom s nečitateľným menom vyrytom na starom drevenom kríži a mramorovým hrobom akéhosi pána Berauna.

,,Beraun,, precital Dave. ,,To meno sa mi pozdáva. Ale záleží na tebe Trent. Chceš...,, - zakusol si do pery a už nedopovedal.

Či chcem umierať opretý o náhrobok pána Berauna? Áno, prečo nie. Mohol to byt sympatický chlapík.

,,Pekné meno,, povedal som. ,,Zostaňme tu a začnime.,,

Zostaňme tu a začnime - desivá veta. A predsa sa mi ani na okamih nechcelo zutekať.

Vtedy som si všimol, že medzi hrobmi sa plazí stále viac hustnúca hmla. Aké primerané.

A zrazu sme stáli na tráve uprostred tých dvoch hrobov, pekne oproti sebe a uprene sme na seba hľadeli. Asi minútu. Bez slova.

,,Trent, musíme sa...musíme sa rozlúčiť,, tlmene povedal Dave.

,,Áno Dave, áno je čas rozlúčiť sa,, povedal som.

Aká zvláštna komorná atmosféra medzi nami vznikla.

Naše ruky sa spojili. Naše oči sa do seba vpili.

**********

Napadlo nám to obom v rovnakej chvíli. Chceli sme sa len rozlúčiť, nič viac, iba si dať zbohom. Spontánne. Ešte raz sme zatúžili zažiť niekdajší pocit bezhraničnej blízkosti. Psychickej, nie fyzickej.

Ale inak sme to už nevedeli docieliť. Jeho oči na krátke tri sekundy roznežneli a pretože ja som odrazom jeho, moje oči tiež.

Bez slova sme sa k sebe priblížili.

A približovali sa a približovali. Až kým sa jeho hruď neopierala o moju. Objali sme sa.

Neprišlo nám na um nič iné, čím by sme si vyjadrili, čo sme k sebe kedysi cítili a čo k sebe cítime stále, lenže v inej, akejsi útrpnej forme.

Pobozkali sme sa.

Naše posledné dotyky, posledná blízkosť.

Pevne sme sa k sebe privinuli a oddane sme zatvorili oči.

Mal vlhké pery. Hneď som zacítil jeho jazyk, bolo to tak príjemné a on rovnako zacítil môj vášnivý jazyk. Prisali sme sa na svoje súrodenecké pery, akoby sme si ich chceli zjesť. Aj napriek značnej prudkosti sme sa však bozkávali vychutnávajúco pomaly.

Hladil ma po chrbte, pokojne a jemne, ale srdce mu búšilo tak splašene až som ho sám cítil.

Vymieňali sme si sliny vlastne znova len za vlastné sliny, horúčkovito a chvíľkami až zbesilo. Iba tak som mohol zasa po dlhom čase cítiť blaho prítomnosti svojho brata. Dôvernosť, ktorá už nejaký čas patrila minulosti. Pre tie okamihy sme existovali len my dvaja, ale nie tak ako vždy, teda spolu a predsa osamelí, ale jednoducho len spolu.

Moja ruka mu kĺzala po chrbte. A druhá skĺzla tiež, ale on si ma ďalej držal pevne okolo krku a neoddelil svoje pery od mojich.

Polozil som mu ruky na boky a náruživo si ich tisol k svojim bokom, aby som cítil jeho vzrušenie a aby on mohol cítiť moje vzrušenie ním.

Hladil som mu kríze a zachádzal som i nižšie.

Už sme k sebe nemohli byt bližšie.

A takto sme sa tam dlho predlho uprostred cintorínskej hmly s bratom bozkávali. Nie, to nebol náznak incestu, ale najlepší možný spôsob rozlúčky.

Po dlhočiznom čase sme od seba konečne vyčerpaní oddialili pery. Zotrvali sme v objatí.

,,Zbohom,, vydýchol Dave.

Moje meno už nepovedal.

,,Zbohom,, povedal som.

A zasa sme boli späť v nasej nelichotivej prítomnosti.

Aký len sme mali v očiach nevedome prejavený chlad, ako sme tak na seba ďalej hľadeli.

**********

Sedel som na náhrobnom kameni pána Berauna. Ešte ani vtedy som neplánoval čo spravím, naozaj. Iba som čakal a hľadel ako Dave kope hrob. Ja už som nemusel robiť nič. Mojou úlohou bolo len zomrieť.

Trvalo mu to nekonečne dlho a za ten čas sme spolu nepreriekli ani slovo. Nechcel odo mňa, aby som si počas toho, čo on pracuje, podrezal žily, cenil som si, že chcel, aby som to spravil až potom, keď vylezie z diery a bude pri mne.

Sledoval som to a nerozoberal to. Nemalo to predsa žiadny zmysel. A kupodivu som sa ani nebál. Možnože preto, že som predsa len bol v nejakom šoku, teda istým spôsobom paralyzovaný. Možno.

Iba viem, že sa vo mne náhle čosi zlomilo.

Dave koncil. Z diery mu už trčal len kúsok hlavy a pri nej bola navŕšená pekná kopa hliny, ktorou takmer úplne obhádzal kríz druhého nebožtíka.

,,Koniec,, zafunel zdola Dave.

Bol spotený a zadychčaný. Riadne sa namakal a nedal si ani jednu prestávku.

Polozil hore na zem lopatu. Potom sa vyčerpaný vyškriabal z hrobu von. Pritom si zašpinil mikinu. Vstal, znova do oboch rúk chytil lopatu a zahľadel sa na svoje dielo. Stál mi otočený chrbtom.

,,Hotovo...je...je vykopaný vážne kvalitne,, vydýchol.

Spozornel som. V sede mi vystrelo chrbát.

Čo to bolo za tón?! Hrdosť?! - pomyslel som si zmätene, nezvyknutý na akékoľvek citové reakcie od svojho brata - Je azda, preboha, hrdý na to, že vykopal hrob vlastnému dvojčaťu?!

Dave sa stále neotáčal, iba za seba ľahostajne odhodil lopatu.

Dopadla mi priamo k nohám.

Pomaly som k nej skĺzol pohľadom. Vtedy sa vo mne udiala zmena, práve v okamihu, keď mi ten nástroj nevedomky hodil.

Pozrel som na Davea. Aj naďalej som civel na jeho chrbát. Vrátil som pohľad k lopate. Oblialo ma zvláštne horko. Akýsi strašne nutkavý pocit.

Možno to spôsobil náznak hrdosti v jeho hlase. To, že ma rozladilo, že ako je rok dlhý, vidím na ňom len tú našu únavnú bezmocnosť, tú prázdnotu a teraz ho zrazu z ničoho nič nadchne dobre vykopaný hrob pre vlastného brata.

A možno to bol obyčajný pud sebazáchovy.

Schmatol som lopatu a upierajúc na neho zrak, som pomaly vstal. Opatrne som sa k nemu od chrbta približoval. Zabodával som do neho nás uhrančivý pohľad a uvedomoval si svoju zradu. A predsa, je to ťažké vysvetliť, ale jednoducho som to musel spraviť! Moja situácia si to celkom prirodzene vyžadovala.

A zrazu sa Dave otáčal. Okamžite som zareagoval. Zovrel som lopatu oboma rukami a zdvihol ju do výšky. Dave sa obrátil a náhle prekvapene rozšíril oči.

Posledný pohľad na jeho žijúcu pobledlú tvár.

,,Trent...,, - naposledy ma oslovil.

Rozohnal som sa a z celej sily som ho lopatou udrel po hlave. Tvár mu v okamihu zaliala krv a ani len nestihol vykríknuť.

Rozhodil ruky a padol rovno do hrobu, ktorý si sám vykopal.

Páni, to bolo zrazu ticho. Hmatatelnejsie ako materiálne. Všade vôkol. Napäté a zopár sekúnd ma dusiace. Akoby celý cintorín, všetky hroby, stromy a kríky, na sekundu zatajili dych. Akoby aj plaziaca sa hmla, vinúca sa mi okolo členkov, ustrnula na mieste.

Potom sa mi hruď uvolnila a ja som sa zhlboka rozdýchal a bol som schopný nakloniť sa nad dieru.

Ležal tam. Na chrbte. Tvár zaliata krvou. Tvár, v ktorej som sa prvýkrát v živote nespoznával. Aj tie pery, čo som pred časom lačne bozkal, boli červené.

A zrazu mi došlo, že vôbec neviem, či je mŕtvi, alebo len v bezvedomí. Že sa môže každú chvíľu prebudiť.

Viac nebolo času na rozjímanie o mojom počine, hoci som sa k nemu ani nechystal.

Musel som okamžite konať.

Pribehol som ku kope hliny a rýchlo som ju na lopatu naberal a hádzal do hrobu. Jedna hruda za druhou. Môj brat sa pod nimi načisto strácal. A ďalej, ďalej, rýchlo, švihaj, nemysli a kop! Konaj!

Zasypával som ho čo mi sily stačili. Pri mojej fyzickej zdatnosti musel ubehnúť nekonečný čas, ale mne sa zdal ako mih sekundy.

Tma postupne redla.

Konečne som sa dopracoval k tomu, že hrob bol zasypaný. Dupal som po ňom a skákal ako šialenec, aby som čo najviac vyrovnal povrch. Až potom som pustil lopatu a moje nervy zapracovali. Keď dopadla na zem, zľakol som sa.

Hodil som sa na kolená do špinavej hliny, naberal som lístie a zahadzoval ním čerstvý hrob, v ktorom sa Dave možno práve dusil, aby nebol taký nápadný.

Ale to je v pohode - vravel som si - Sem už aj tak ľudia nechodia. Už ani tí mŕtvi.

A potom, zadychčaný a spotený ako predtým Dave, som sa vystrel a ustal som.

Konečne som si vydýchol. Teraz nastal čas pre myšlienky. Stál som pri hrobe svojho dvojčaťa. Hľadel som naň.

A vtedy sa uvolnil priechod mojim emóciám.

Krátko som pozrel napravo, potom naľavo, chvíľu som dokonca nechápal o čo zrazu ide, na jeden frustrujúci okamih som sa zacítil ako ryba na suchu, keď mi to náhle došlo.

Som sám! Som fyzicky aj psychicky sám! Len ja! Ja! Už žiadne my! Kde je Dave, preboha! Hádam len skutočne nie som SAM!

More zmätených protichodných pocitov.

Znova som sa zahľadel na hrob. Čosi sa mi dralo z hrdla. Zrazu som sa hystericky rozosmial.

Môj vlastný smiech ma vydesil. Dlane mi vyleteli na ústa a s vytreštenými ocami som sa ho snažil potlačiť. To sa mi skutočne podarilo.

Ale následne ma obliala hrôza. Prenikavá ako nikdy, až neskutočná. Predklonil som sa a tlmene som cez ruky vykríkol. Roztrasene som ustúpil.

Zhlboka som dýchal. Desivé pocity pozvoľna ustupovali. Po prvotnom šoku som sa znova začínal cítiť ako človek.

Asi po piatich minútach som si dal dlane z úst konečne dole. Už sa mi nechcelo ani smiať ani kričať.

Chvíľu som ešte postál a ako zhypnotizovaný civel pred seba.

Náhle som sa chvatne pohol.

Zakrútila sa mi hlava, na sekundu sa mi pred ocami vyhodili škvrny, ale už som nezastal. Do jednej ruky som chytil lopatu, do druhej baterku. Zvrtol som sa a rozbehol som sa medzi hrobmi, jedinými nemými svedkami mojej bratovraždy.

Aspoň dúfam, že jedinými.

Ani raz som sa neotočil. Ozlomkrky som uháňal priamo k bráne.

**********

Už svitalo, keď som preliezal vysoký plot pri bráne. Baterka s lopatou ma už čakali prestrčené na druhej strane.

Vyškriabal som sa hore na plot, z poly som cezeň prehodil nohu a tam som okamih posedel s tvárou obrátenou k cintorínu.

Prvé ranné lúče dopadali na miesto v okolí hrobu môjho brata.

Nebol som nešťastný a už ani len vystrašený, no bol som veľmi vzrušený.

Hľadel som na druhý koniec cintorína a zatiaľ mi došlo, že je to jediná, celkom prvá vec v živote, ktorú som spravil sám! Úplne sám, bez Davea!

Pousmial som sa. Bol to bizarne povznášajúci pocit, no predsa sa mi páčil.

Odtrhol som od vábneho výjavu pred sebou pohľad a s týmto pretrvávajúcim pocitom a drobným, spokojným úsmevom, som zliezol dole.

Zdvihol som veci a nenáhlivým krokom som sa pobral domov. Do izby, ktorá konečne patrí len mne.