Kapitola 5. - Nachiri
http://citanie.madness.sk/view-39344.php
„Slečna Nachiri, prosím, smiem vás vyrušiť?" Vo dverách nádherne zariadenej miestnosti stálo mladé, možno 17 ročné dievča, oblečené v dlhej japonskej róbe, s čiernymi rozpustenými vlasmi a neskutočne krásnymi madľovými očami. Miestnosť, do ktorej smerovali jej slová, bola pomerne malá, no o to útulnejšia. Bola to súkromná mniestnosť Nachiri Ingamiovej. Steny boli vyzdobené všakovakými obrazmi, pričom mnohé boli jej vlastnou tvorbou, doplnené vyrezávaným japonským nábytkom z 18. storočia a lustrom veľmi zvláštneho tvaru. Uprostred bol položený malý koberček, na ktorom sedela slečna Nachiri. Práve vykonávala svoju rannú meditáciu, na čo bol prišpôsobený aj jej odev a vzhľad. Rovnako ako dievča vo dverách, mala rozpustené vlasy farby mahagónu dlhé po pás, doplnené sýtymi očami podobnej farby, z ktorých vyžarovala neskutočná sila, nútiaca každého, kto na ňu pozrel vzdať jej rešpekt a úctu. Výraz v jej tvári bol spoli tvrdý, spoli priateľský, perfektne ladiaci s jej červeno- bielym plášťom. „Prosím, Ione?" Nachiri zdvihla hlavu a pomali otvorila oči. Tušila, čo sa deje... „Velice sa vám ospravedlňujem, Nachiri-sama." Ione hamblivo sklonila hlavu, po tom čo sa stretli jej oči s Nachirinými, „ale... už je tu ten mladý muž z Európy. Čaká pred bránkou, Nishida ho šiel privítať." „Výborne... ospravedlň ma prosím, Ione. Musím sa prezliecť." na čo posunkom ruky naznačila, že treba ísť. Ione sa poklonila a zavrela za sebou dvere. Som zvedavá, kto to je... Nachiri-sama vyzerá byť skutočne rozrušená. To som u nej už dlho nevidela... Bude to zrejme velice zaujímavý hosť. Zamierila do svojej súkromnej miestnosti učesať sa a upraviť. Medzitým Nachiri vymenila svoj plášť za každodenný odev, no doplnila ho zlatou stužkou do vlasov a tiež zlatým páskom okolo drieku. To znamenalo príchod nového, nevšedného hosťa. Takto ustrojená sa vybrala do prednej časti svojho domu, kde už čakal Mike s Nishidom.
Jasné, mohlo mi dojsť, že ma nebudú vítať fanfárami. Mohlo mi dojsť, že mi neotvoria ani do 5 minút sakra, ale že ma tu nechali čakať bez akejkoľvek odoz... Mikeove myšlienky prerušil štrkot za bránkou domu. Po chvíli spoza dverí vykukla hlava Nishidu, jedného z Nachiriných služobníkov, ktorého mala Ione, ako vrchná skužobná, na starosti. Nishida mal husté blond vlasy a bol nezvyčajne vysoký a urastený. Nebol totiž celkom japonec, jeho otec bol Nemec, a bolo to vidno. Jediné, čo ho prezrádzalo boli jeho oči, ktoré mal po matke. Krásne krojené, a veľmi nežné. Bomba, japončík čo vyzerá akoby patril k náckom... Ja neviem ani Nemecky, ani Japonsky. Som zvedavý ako sa doriti dohodneme... Prečo mi vlastne nik nepovedal, kam ideme? Teda... povedal... Kašlem na to, volačo bude ! Mike natiahol pravicu k Nishidovy, ktorý ju ochotne prijal. „Vítam ťa, ctený Mike Orniel, v dome panej Nachiri, tvojho budúceho majstra. Cíť sa tu prosím ako doma, aj keď to bude problém. Na začiatok ti musím povedať jednu vec, na ktorú pán Sejinovič zabudol. Tvoj brat Sami, tesne pred smrťou, dokončil výrobu špeciálneho mikročipu, ktorý ti jednej noci implantoval do mozgu. Tento čip je napojený na ústredný nervový systém, a umožňuje ti plnohodnotne komunikovať v akejkoľvek reči." Mike tam stál ako obarený. Tupo civel na Nishidu, a keď si uvedomil, že ‚tento tu na mňa fakt hovorí japonsky! Moment, ale niečo mi tu...‘ „Je mi cťou, Nishida. Verím, že pani Nachiri-sama si ma obľúbi, a verím, že budem dobrým učňom. Jednej veci ale nerozumiem. Ten čip, ako si sám povedal, bol nasadený pred Samiho smrťou... Pamätám sa, že v deň jeho smrti sme na letisku v Kodani, pri hľadaní druhého kameňa, narazili na skupinku Nemcov... nerozumel som im vôbec nič, tak aký čip?" rozhodil Mike nechápavo rukami, pričom stále pozeral ako puk. Hovoril totiž plynulou japončinou... Zato Nishida sa zatváril nadmieru spokojne, usmial sa a vysvetlil, že čip sa aktivoval až po prebehnutí aktu spojenia kameňov. Mikeovy odrazu došlo, že Igor bol Rus, Peter Slovák a Uwe Rakúšan... Začalo mu pár vecí dávať zmysel. Síce sa rozprávali anglicky, čomu rozumel aj bez nejakého čipu, no medzi štyrmi očami s ním hovorili ich rodnými jazykmi... Dokonca používali aj nárečia... Bohapusté testovanie, nič viac, pomyslel si Mike. Bolo mu akosi zvláštne. Na rukách mal intergalaktické šutre a v hlave čip... Hotová kombinácia Supermana s Terminátorom. Arnold by bol hrdý. Mike sa pousmial nad touto predstavou, a vykročil za Nishidom.
Slečna Nachiri čakala v predsieni. Už ho vidí... On ju ale nie, je za dvermi. Vyzerá prešne ako jeho brat, pomyslela si. Uvidíme, či má aj podobné vlastnosti... Nepochybne to bude silný zážitok. Až sem to cítiť... Fantázia. A to je na úplnom začiatku. Nachiri sa pousmiala nad predstavou, čo všetko raz môže Mike dokázať. Ako tak uvažovala, pribehlo za ňou malé dievčatko, sotva 10 ročné, podalo svojej panej list a rýchlo zase odbehlo. Slečna Nachiri list rýchlo prečítala a zatvárila sa nadmieru nespokojne, až pohoršene... Avšak to bude riešiť neskôr. Teraz má oveľa dôležitejšiu povinnosť. Naozaj je to fantázia... Bude neskutočne silný. Predsa len, je Vyvolený. Ale jeho skutočná sila je v ňom, kamene mu ju len pomôžu usmerniť. Aj bez nich by dokázal obrovské veci. S nimi... Z myšliemnok ju vytrhlo klopanie na dvere. Nishida a Mike stáli za nimi. Za normálnych okolností by dvere otvoril služobný, avšak dnes nie... Dnes musí ona. Proste musí.
A je to tu... „Mike, prosím, za chvíľu uvidíš pani Nachiri. Dúfam, že vieš, ako sa správať. A nezabudni jej ihneď dať list, ktorý si nesmel čítať. Máš ho poruke? Je dosť možné, že nám slečna Nachiri otvorí osobne, čo je v jej rode prejavom najväčšieho rešpetku pre neznámu osobu. Váž si to prosím." Nishida sa tváril skutočne dôležito, ako si Mike myslel. Nie je, sakra, žiadne decko aby nevedel, ako sa správať k majstrovy, tobôž ak je to dáma. Len nech sa už otvoria tie dvere, lebo... Mike zatajil dych. Pohla sa kľučka, a dvere sa začali otvárať. Akoby sa spomalil čas, akoby to trvalo roky, kým ju uzrel. Akoby sprvu videl len biele svetlo, a postupne sa vynorili jej neuveriteľne krásne krivky, nasledované jej prenikavými očami s nezvyčajne hlbokým pohľadom. Nevedel, čo ho vlastne ohromilo, alebo očarilo skôr, či jej pohľad, jej charizma, vôňa, alebo vnútorná sila a rešpekt, ktorý z nej vyžaroval. Mal čo robiť aby sa mu nepodlomili kolená... No do frasa. Stará ježibaba... Toto je fakt sila. Nachiri sa cítila taktiež ohromene. Vedela, že je neskutočne silný, ale až teraz to cítila naplno... Bol možno silnejší ako ona... Každopádne, nestrácala chladnú hlavu. A ak ju na okamih stratila, ihneď bola znova sama sebou. Preto sa ujala slova ako prvá. „Vítam ťa v mojom dome, Mike Orniel. Je to pre mňa česť, poznať Nositeľa osobne.Cíť sa v mojom sídle ako doma. Moje služobníctvo ti bude k dospozícií, preto sa neváhaj spýtať, ak budeš niečo potrebovať." Na to k nemu natiahla ruku, aby potriasla tou jeho, avšak Mike jej ruku nežne chytil a naznačil bozk, po ktorom nasledoval hlboký úklon. Na to Mike poďakoval za milé privítanie a odovzdal list, ktorý dostal prvú noc od Igora. List, ktorý on nesmel nikdy prečítať. List, ktorý nesmel prečítať nikto iný, len ona. No už po prvom dotyku vedela, kto jej ho poslal. Takúto pečať vedel vytrvoriť len jediný...
„Slečna Nachiri, dovoľte mi prosím odviesť nášho hosťa do jeho súkromnej izby." prehovoril Nishida, ktorému sa zdalo ticho už pridlhé. Nachiri ale kývla hlavou naznak toho, že to spraví sama. „Nishida, choď prosím za Ione a Eleyelelom. Chcem sa s Mikeom porozprávať osamote. A nech nás nikto neruší, dobre?" Nishida rázne kývol hlavou, zvrtol sa na päte a odpochodoval. „Inoe je moja najvyššia služobná a Eleyelel je môj poradca. Starší pán, radí mi hlavne s vecami ohľadom financií a podobne, ono viesť rodinný podnik a hlavne snažiť sa s ním o napredovanie nie je žiadna hračka. Potrebujem spoľahlivých a hlavne dobrých pracovníkov. Ale o tom neskôr, ak to bude potrebné. Poď prosím za mnou, ukážem ti, kde budeš bývať. Všetko potrebné sme ti už priniesli tam, ale ak by si čokoľvek potreboval, neváhaj. Chcem, želám si, aby si sa tu cítil čo najlepšie." Usmiala sa a rukou naznačila smer. Hebkou rukou... Mala dlhé a štíhle prsty, akoby hrala na nejaký hudobný nástroj... A vôbec, všetko je na nej dokonalé. Vyzerá skutočne ako bohyňa... Do čerta ! „V poriadku?" „Ale áno, len som zakopol... Trošku som sa zamyslel, viete..." prerušila ho pohľadom, za ktorý by dal čokoľvek, len aby ho nemusel vidieť druhý krát. „Nebudeme sa hrať na nejaké formality a rozhodne mi nebudeš vykať, preboha. To, že to žiadam od služobníctva je niečo iné, ty si mojím učeníkom." Mike nechápavo pokrútil hlavou. Veď práve preto, že som tvoj učeník, by som ti mal vykať nie? No, radšej si to nechám pre seba. A tak len potichu súhlasil a ospravedlnil sa.
Ako si už dávnejšie všimol, dom nebol veľmi veľký, avšak na pozemku boli štyri také isté, takže to skôr vyzeralo ako nejaké súkromné sídlisko. Služobníctvo behalo hore-dole, klaňalo sa Nachiri a Mikeovy, gratulovali mu a zdravili ho. On sa však tváril prekvapený, na toto pripravený nebol a skorej by si doprial trochu kľudu. Nachiri to na ňom videla, a preto zrýchlila krok. Vedela o všetkom, čo sa na ceste sem stalo, a vedela, že si Mike potrebuje poriadne oddýchnuť. A potom sa pustia do práce... Majú toho pred sebou skutočne mnoho. Celé roky. Verila, že to zvládne. Vedela to. On mal ale pochybnosti. Bolo to príliš úžasné... Bál sa, že všetko je len sen. Bál sa, že keď sa pokúsi natiahnuť ruku a dotknúť sa jej, zmizne... Cítil sa skutočne zvláštne. Veľmi zvláštne, tak ako nikdy v živote. Avšak nepripisoval tomu význam, považoval to za prejav vnútorného ohromenia. Preto na ten pocit rýchlo zabudol a ďalej sa ním nezaoberal...
Keď prišli k Mikeho izbe, Nachiri si priložila prst na ústa a tajuplne Mikeho informovala, že ho čaká o polnoci vo svojej izbe. Mike sa zdesene pozrel, čo Nachiri pobavilo, a dodala, že sa musí pozrieť na kamene, čo sa nedá robiť za prítomnosti všetkých ľudí. „Hlavne sa dovtedy poriadne vyspi človeče, vyzeráš fakt zle." Povedala mu karhavo. Mike len mikol plecami, rozlúčil sa s ňou a pobral sa dnu. Po tom, čo za sebou zavrel dvere a bol si istý, že je sám, unavene padol na kolená a len s námahou sa nepoddal ťarche únavy, ktorá ho tlačila k podlahe. Z posledných síl sa vyzliekol do spodného prádla, a nevnímajú už takmer nič ľahol do pripravenej postele. Svet sa okolo neho točil a tažil ho na viečkach... Zrazu už nevnímal nič a tvrdo spal.
Prebral sa až za hlbokej noci. Netušil ako dlho spal, no prvé, čo mu prišlo na rozum bola dohoda s Nachiri. Rýchlo hmatal po telefóne, aby skontroloval čas. Dátum bol dnešný, bolo krátko po desiatej. S úľavou sa posadil a poobzeral sa po izbe. Bola skutočne nádherná, no všimol si to až teraz. Steny boli pokryté maľbami všeliakých veľkostí a druhov, na strope visel krásny luster z brúseného skla. Všimol si, že na okennej parapete rastie niekoľko rôznych bonsají, ktoré mu pripadali ako krásne spestrenie celej izby. Viac si ale nevšimol, pretože ho prebral jeho mobil. Prišla mu správa. Od Igora. Mike sa potešil, že si na neho spomenul. Rýchlo naťukal odpoveď a pobral sa do vedľajšej miestnosti, kde bola kúpeľna a toaleta. Napustil do umývadla vodu a umyl si tvár. Napokon sa rozhodol, že sa umyje celý, beztak to potreboval. Po osviežujúcej sprche našiel pri vchode čisté oblečenie, aj s malou ceduľkou, na ktorej stálo: ‚Nezabudni, o polnoci. Posielam Ti po Inoe čisté šaty, dúfam, že sa Ti budú páčiť. Čakám Ťa. Nachiri‘. Mike sa obliekol a cítil sa ako v bavlne... Šaty ho príjemne hriali a dodávali mu zvláštny pocit bezpečia. Mal na sebe nohavice, krátkorukávovú košeľu a plášť, všetko zhotovené s hebkej látky, akú nikdy predtým nevidel. Padli mu ako šité na jeho mieru. Cítil sa v nich fantasticky...
Keď nadišiel konečne čas jeho odchodu za Nachiri, uvedomil si zrazu, že má tak trošku strach, alebo skôr obavy z toho, čo sa bude teraz diať. Nachiri sa tvárila veľmi zvláštne keď ho k sebe pozývala. Nerozumel tomu... No veril že čoskoro porozumie. Pozrel na mobil, na ktorom svietilo 23:46. Čas ísť, pomyslel si. Vstal, popozeral si nové šaty, ktoré dostal a vykročil do tmy, ktorá ho čakala za dverami jeho izby. Cestu k Nachiri si pamätal, avšak nebolo to nutné. Služobníctvo tu totiž zjavne nespalo... Keď našiel izbu slečny Nachiri, zaváhal. Nevedel či má zaklopať... Bol veľmi zmätený, netušil čo ho vnútry čaká a ani čo sa dozvie. Jeho život sa zmenil o 180 stupňov a on si to poriadne neuvedomil, až teraz, tak odrazu. Čo robiť? Rozhodne ju nemôže nechať čakať, to by bolo veľmi zlé... Zhlboka sa nadýchol, a zaklopal.
Ticho... no, ona tam snáď nie je, dohodne si so mnou rande a... Mike sa načiahol a zaklopal znova. Nič. Skúsil to ešte raz. Zase nič... V izbe sa nesvietilo... Zvláštne, pomyslel si Mike, že by zaspala? V tom prípade by som ju... Moment... Pozrel sa bližšie a uvidel mihotajúce sa svetlá. Sviečky. Fíha, možno nejaký tajomný rituál... Alebo má vo zvyku surfovať po facebooku pri sviečkach. To mi tak pripomína toho môjho kolegu, keď som bol raz v Prahe na študijnom pobyte, ako sa volal, Michal Ros... Z myšlienok ho vytrhol šuchot za dvermi. Spozornel. A je to tu... Opäť akoby trvalo roky, kým sa otvorili dvere a uvidel ju... Stála tam úplne nahá a... MOMENT!!! Mike sa skoro zvalil na chrbát. Slečna Nachiri stála pred ním skutočne úplne nahá, a prebodávala ho svojím zvodným pohľadom. Mike sa začal červenať od hlavy až hádam niekde do zeme. Z ničoho nič ho Nachiri schmatla za ruku a vtiahla do svojej izby, zavrela dvere, nežne ho o ne oprela a pozrela do jeho očí. On v nich mal zdesenie a úžas, ona vášeň. Ani netušil, kedy sa ich pery spojili...
Mal by si si urýchlene nájsť ženskú, chlape... Je to s tebou stále horšie a horšie... Na druhej strane, niektoré sny by mohli trvať večne. Alebo aspoň nekončiť v najlepšom... Po zdrvujúcom zistení, že vyzlečená Nachiri, studená sprcha a dobrý pocit v nových šatách boli len výplody jeho nadržanej fantázie sa rozhodol pozrieť na hodiny na telefóne. Už si bol istý, že nespí. Netušil ako dlho spal. Mal ale, rovnako ako v sne, šťastie. Bolo niečo po pol dvanástej, a teda mu ostával čas aj na rýchlu sprchu. Po tom, čo naposledy oľutoval krátkosť niektorých snov a s potešením zistil, že oné nocou tkané šaty tam skutočne sú, doprial si chladivú sprchu... dve tretiny úspechu, pomyslel si. Aj keď, šanca že slečna Nachiri ma skutočne privíta v rámci slušnosti len v Evinom rúchu, je... zatváril sa velice smutne a nahlas dodal: „Nulová."
