Prosím vás, spomaľte....

V prvom rade vám chcem milí čitatelia povedať, že touto úbahodu vás nechcem nijako poučovať, nič vám radiť a v ničom vás obmedzovať. Len vám poďakovať za to, že ste si našli trochu času...

Každý deň keď idem domov na autobuse, stojím na zastávke a "ryjem" sa dopredu rýchlo k dverám, len aby som mohla sedieť pri okne. Prečo? Z veľmi jednoduchého dôvodu. Kvôli vám-ľuďom. Hneď ako si sadnem na svoje obľúbené miesto, siahnem rukou do tašky a vyberiem z nej slúchadlá. Považujem ich za veľmi dôležitú súčasť môjho Ja. Áno, sú to obyčajné čierne slúchadlá, pre mňa však akési prepojenie s niečím výnimočným. 

Hneď ako si zapnem svoju obľúbenú hudbu, opriem sa o sedadlo, vystriem nohy dopredu-nájdem si správnu polohu. Pootočím hlavu smerom k oknu a všetko okolo mňa plynie, len ja sa zastavím. Nechávam sa unášať, len tak vo svojom svete. A sledujem vás! Každý deň... Sledujem tie davy ľudí, ktorí sa stále niekam ponáhľajú, nič nestíhajú a stále niečo zháňajú. Málokto z vás sa poteší keď na semafore zasvieti červená. Málokto spomalí na prechode. Nikto sa na nikoho neusmeje, každý len beží za tým svojím. Ale kam sa vlastne všetci ponáhľame? Sú tie všetky veci za ktorými sa ženieme naozaj tak dôležité?...

Všimnime si svojich starých rodičov. Aj vy vidíte v ich tvári niečo ako radosť? Radosť zo života? Možno ste sa viacerí začali smiať, lebo starí ľudia v tejto dobe najviac trpia. Celý život tvrdo pracovali, a nikto im ten ich pot a snahu adekvátne neoplatil. Ale ja keď sa zahľadím svojej starkej do tých krásnych modrých očí, aj napriek tej tvrdej práci, aj napriek tomu čo musela za svojho života prežiť, ja to šťastie tam vidím. A viete prečo? Lebo oni nemali skoro nič, ale mali vlastne všetko...Mali tak málo, že si to vedeli vážiť. Museli pracovať každý deň, ale vždy si našli čas na svoje deti. Museli všetko robiť ručne, ale vždy si našli čas na úsmev a milé slová... Áno, vždy si našli čas, čas na seba, čas na rodinu, priateľov...

Myslím si, že v dnešnom svete sa zaujímame o tie najmenej podstatné veci. Prídeme domov, zhodíme tašky, nahnevaní si ideme urobiť párky keď naša mama ešte nestihla navariť. Sadneme za PC, na Facebook a dokážeme tam presedieť celý deň. Že si píšeme s kamarátmi? To je pekné, ale čo tak zavolať ich von? Čo tak vybehnúť na bike alebo korčule?...Nájsť si čas na to podstatné...

A čo tak spomaliť aj teraz? Aspoň na chvíľu, aspoň na minútku svojho času. Spomaliť svoj krok na polovicu a vychutnávať si každý okamih naplno. A keď budete stáť na semafore keď "blikne" červená, skúste sa pozrieť do autobusu. Možno tam sedím ja, možno tam sedí niekto iný kto sa na vás pozerá, a s nádejou čaká na váš úsmev alebo malé kývnutie...