Trinásta čarodejnica - 3. kapitola

Arany už tri dni tajil svoj príchod a okrem Atorna a Karpu o ňom ešte nikto nevedel. Chodil sem a tam ako vlk v klietke a neustále premýšľal. Aj to úbohé zviera by sa cítilo voľnejšie! Neprestajne ho niečo ťahalo preč. Tým „niečím“ bol dávny výjav z minulosti, ktorý sa tu tej noci objavil spolu s havranom. Lenže teraz nemohol poslúchnuť vnútorný hlas. Alebo áno? Veď sa len nedávno vrátil!

Naozaj bol tým túlavým vlkom, samotárom, ktorý na to, aby cítil voľnosť a slobodu, potreboval celý svet... no vždy sa vrátil do svojej starej skrýše, lebo tam rástli jeho korene.

Bol už podvečer, keď na dvere jeho komnát niekto zabúchal.

- Arany, otvor mi! – ozval sa hlas. Čarodejník v ňom spoznal mladého muža, ktorý ho pred pár dňami navštívil, a pustil ho dnu.

- Objavili sa tu opäť tí muži? – spýtal sa čarodej bez zbytočných okolkov.

- Zrejme nie. Nevidel som ich, ani o nich nepočul. No možno iba čakajú.

- Ktovie. Ale už sa touto témou nechcem zaoberať.

- Napriek tomu si dávaj pozor, Arany.

Na mágovej tvári sa mihol tieň.

- Už mi dovolíš, ukázať sa? – zasmial sa, navzdory protikladným pocitom.

- Práve preto som za tebou prišiel. Tvoja prítomnosť vo Waltane je stále utajená. – povedal Atorn a v očiach sa mu zablyslo.

Arany chcel ešte niečo dodať, no poznal ho príliš dobre na to, aby vedel, že každá námietka by bola zbytočná. Mal ho radšej než vlastného syna, preto mu nechcel pridávať na starostiach.

- Dobre, uzavrime teda dohodu. – navrhol Atorn, keď videl na priateľovej tvári bezradný výraz.

- Počúvam ťa.

- Dokážeš sa rozprávať so zvieratami, pravda?

Arany prikývol.

- S havranom Karpom ste nerozlučná dvojica...

- Ale čo má Karpa s touto vecou spoločné?

- Asi nič, ale môže ti byť užitočný. Zo svojich vzdušných ciest mu predsa nemôže nič uniknúť. Ak havran nasledujúce tri dni ani raz nezazrie mužov, ktorí ťa hľadali, môžeš opustiť podzemie hradu.

- To sa mi páčil

Atorn sa ľahko usmial a potom si obaja muži podali ruky, aby spečatili dohodu.

- Prišiel som za tebou v inej záležitosti. – Atornovu tvár opäť zastrela čierna clona a úsmev sa mu z pier veľmi rýchlo vytratil. – nemôžeš sa ukázať, lebo vonku je vzbura.

Čarodejník nevedel, či má mlčať, alebo niečo povedať.

- Vzbura! –riekol prekvapene.

- Áno. Všetko ti vysvetlím. – hlesol trpko. - Ľudia sa jednoducho boja... Ach, ani si nevieš predstaviť, čo sa stalo. Priznám sa, mám hrôzu na to čo i len pomyslieť, nie ti to ešte povedať.

- Prestaň chodiť okolo horúcej kaše! Ja toho znesiem veľa. – súril ho. Kam Až siaha prah mojej bolesti .Blyslo mu mysľou. Už sa nič horšie nemôže stať!

Mladý muž dopovedal svedectvo, ktorého nositeľom sa stal proti svojej vôli, proti ktorému sa tak bránil.

- Pri rieke našli mŕtve dieťa... s vytrhnutým srdcom.

Arany klesol na stoličku s povzdychom. Atornovi sa na chvíľu zdalo, že ten povzdych je skôr od úľavy. Zadíval sa lepšie do jeho tváre. Bola nečitateľná. Bola chladnejšia než kameň. - Ľudia obviňujú teba, Arany. - riekol muž, keď nevidel na jeho tvári žiadnu zmenu. – Síce nie všetci, no vieš čoho je schopný rozzúrený dav. Niektorý chcú len, aby si našiel vinníka krutej vraždy, iní satisfakciu. Musel ich niekto nahuckať. Dúfam len, že sa navzájom nepobijú.

- Musím tých úbožiakov dajako zastaviť. Najlepšie bude, ak ich upokojím a vysvetlím... – povedal rozhodne Arany.

- O to som sa už postaral. A navyše, čo chceš tým bláznom vysvetľovať? – zastavil ho Atorn. – Arany, teraz nás čaká niečo oveľa ťažšie...a smutnejšie.

- Ach! – čarodejník sa posadil a spustil ruky pozdĺž tela. Vedel veľmi dobre, na čo myslí jeho priateľ Atorn, no má to nejaká zmysel? Veď ani on nie je všemohúci, život už dieťaťu navráti, ba ani nenájde vinníka jeho smrti. – Čo presne chceš, aby som urobil?

- Musíš ta ísť! – Atornov hlas znel veľmi nástojčivo, až čarodejníka zamrazilo zo zlej predtuchy. – To dieťa malo predsa vytrhnuté srdce...a myslím, že za živa.

- Strašné! – čarodejník znova vzdychol, akoby si len teraz uvedomil, čo mu Atorn už raz povedal.

- Vieš si predstaviť, ako sa ľudia boja! Vraždu pripisujú temným silám.

- A majú pravdu. Nestrácajme čas, Atorn. Je vo Waltane?

- Nie, zobral ho muž, ktorý ju našiel. Jeho dobrá žena sa o dieťa postará, aj keď už mŕtve.

Pri posledných slovách ho až pichlo na duši. Najradšej by tej nevinnej obeti, čo musela už v rannom veku života odísť na druhý breh, daroval vlastné srdce, ktoré tomu úbožiatku tak nehanebne vzali.

- Je to ďaleko?

- Asi pol hodiny cesty, neďaleko Smrekového hája. Ale musíme ísť inou cestou.

- To je to najľahšie. Pôjdeme podzemnými chodbami. Jedna vedie práve do Smrekového hája.

Atorn nasledoval čarodejníka so zmiešanými pocitmi. V podzemných chodbách bol už mnohokrát, ale Arany poznal ich tajomstvá oveľa lepšie. Takmer nik sa ešte neodvážil preskúmať waltanský labyrint hlbšie, a kto sa o to skúsil, už sa viac nevrátil.

Kráčal chodbou, ktorá bola len jednou z ciest, čo tvorili spleť waltanských katakomb. Obaja mlčali, prehovorili, až keď vyšli z toho bludného labyrintu chodieb, ktoré dobre poznal iba Arany. Atorn sa snažil zapamätať každú zákrutu, každú odbočku, ktorou prechádzali. Do nosa mu udierala stuchlina a vlhký vzduch. Oheň na smolnici lenivo horel.

- V týchto chodbách som ešte nebol. – Atorn skutočne obdivoval nekonečnú sieť chodieb a tunelov, ktoré by nedokázal preskúmať ani za celý svoj život, ba ani za dva storočné životy.

- Pozri, - Arany ukázal ľavicou ku stropu. – už nie sme pod Waltanom.

Skutočne! Z čiernej povaly trčali korene rastlín a na niektorých miestach presakovala voda. Atorn skúmavo pozoroval čiernu chodbu, nakukol takmer do každej odbočky, ktoré ho priam hypnotizovali. Horiaca pochodeň v jeho ruke zrazu vyhasla. Prúd vzduchu čo mu vial do tváre bol pravidelný a teplý ako dych.

- Musí tu byť niekde otvor.

- Možno. – prikývol Arany a zrýchlil krok.

- Možno?

- Niekedy ti o týchto chodbách porozprávam viac. My sa nenachádzame ďaleko od povrchu, no niektoré chody vedú oveľa, oveľa hlbšie.

Mladý muž nazrel za ohyb, z ktorého prúdil čudný dych. Na zemi ležala vybielená kostra v rytierskom šate. Na štíte mala tantalský znak – čierneho draka. Z hrude mŕtveho rytiera trčal meč. Zvyšky hnijúcich šiat mu viali, akoby jeho duch stále obchádzal toto miesto.

- Tohto úbožiaka nezabilo bludisko, ale niekto z mäsa a kostí. – riekol s ľútosťou. Objav mŕtveho rytiera ho však vôbec neprekvapil . Ležalo tu nespočetne veľa ľudských pozostatkov, neborákov, ktorí nenašli cestu späť.

Ponáhľal sa čo najrýchlejšie za čarodejníkom, ktorý sa mu už strácal za ohybom.

- Už si tu niekedy zablúdil? – Atorn chcel zahnať zlé myšlienky, ale darmo.

- Nie raz.

Muži kráčali ďalej mlčky. Ani jednému nebolo do reči. Alebo len nechceli zbytočne plytvať slovami? A predsa oboch pálili otázky na jazyku ako žeravé uhlíky.

- Teraz zabočíme doľava a o chvíľu sme von. – povedal Arany.

V ceste im však zavadzali mohutné korene, plaziace sa zo stropu, po stenách a vlniace sa ako hady pod nohami.

- Do čerta, kde sme?! – zahromžil Atorn.

- V Smrekovom háji.

- Ešte že tak!

Arany znenazdajky zastal. Pre nimi sa dvíhali kamenné schody, vlastne len udupaná hlina obložená kamennými doskami.

- A sme tu. – povedal čarodejník. – Ale daj si pozor. Sú klzké.

Muži stúpali podzemných schodiskom a pritom neprehovorili ani slovo. Pod nohami sa im plazili korene, hľadajúce životodarnú vodu. Steny sa pomaly zužovali, až medzi nimi zostal priestor, do ktorého sa zmestil asi jeden muž.

Obaja už cítili, ako im do tváre udiera čerstvý vzduch. Arany zhasol smolnicu a potom ju založil za hrubý koreň. Atorn urobil to isté.

Atorn videl spoza škáry, že na Smrekový háj podá temrava.

- Teraz musíme poriadne zatlačiť. – prikázal Arany a z celej sily za zaprel do skalného bloku. Tá sa však ani za pomoci Atorna nechcela hnúť zo svojho miesto.

- Odstúp! T ľudská sila nestačí.

Čarodejník urobil prudký pohyb rukou a skala sa zdvihla do vzduchu a zvalila sa do krovia, čo ju obrastalo.

- Už som tadiaľto dávno nešiel. Zvláštne, akoby ten kameň niekto vrazil do zeme.