Ženy môjho otca

Pamätám si ešte Vianoce, keď sme boli doma všetci spolu. Ja, babka, mama a otec. V byte hrali koledy, všetky od Narodil sa Kristus Pán až po Tichú noc, mama robila zemiakový šalát a babka jej krájala doň zemiaky, mrkvu a uhorku, otec zabíjal kapra a ja som sa skrývala pod stolom a plakala za Ferom. Kapor sa vždy volal Fero.
Pamätám si Vianoce, keď na seba rodičia ešte kričali, pri večeri, po rozbalení darčekov trieskali dverami a babka volala všetkých svätých naspäť na zem. Keď mama otca ešte prosila, aby ma obliekol do kombinézy a aby sme išli na polnočnú. Nech spravíme babke radosť.
„Dobre vieš, ako mi na tom záleží."
„Boh neexistuje."
„Nehovor to pred malou, ešte od teba tieto sprosté reči pochytí."
Potom si pamätám sviatky absolútneho ticha. Bez kolied. Bez hádok. My, ženy, sme sedeli v lavici v kostole a otec sedel doma.
Odišiel raz po Novom roku a mne bolo smutno.
„Ako na Nový rok, tak už po celý život," vzdychla si vtedy mama a vzala ma na ruky. Neplakali sme.

Mama nebola otcova osudová žena.
„Však bola mama tvoja osudová žena? Však ti stále chýba?"
„Nie, dievčatko, nebola."
Otcove pravdy vždy boleli.
„Jediná moja osudová žena si ty!"
Keď som bola celkom malá, chcela som si otca vziať za muža. Žiť s ním do konca svojho života. Bol najvyšší, najkrajší a najmúdrejší zo všetkých otcov, ktorých som poznala.
Nikdy som nerozumela modelu manželstva. Ani dnes.

Fajčím pred nemocnicou a zo včerajších osláv zimného slnovratu ma ešte bolí hlava. Fajčiari pred nemocnicou sú najsmutnejšie, čo som kedy videla. A zažila.
Muž na lavičke oblečený iba v župane si šúľa cigaretu. Trasú sa mu ruky. Tabak mu stále vypadáva, keď sa snaží papierik zrolovať.
„Doriti," počujem ho. Ponúknem mu zo svojich. Vianočný dobrý skutok, aby som si zlepšila karmu. Keby ma babka videla.
„Neubalili by ste mi radšej z tohto môjho tabaku, slečna," chripí.
„Neviem baliť cigarety."
Mávne rukou a trápi sa ďalej.

Môj otec mal vždy veľa žien.
Poznám ich z fotiek, ktoré povyťahoval zo šuplíkov a starých fotoalbumov , keď som sa dostala do puberty a chcela som si vziať zrazu každého pekného spolužiaka. Potreboval ma varovať pred mužmi, ako je on. Aby som neostala aj ja len na fotkách.
Jeho ženy poznám z bytu, kam som chodila za ním na víkendy. Pekné, škaredé, chudé aj „poriadne baby", ako hovorieval, nervózne, uponáhľané, drzé alebo prehnane milé, stretávala som ich ráno pri raňajkách, keď v nohavičkách stáli pri dreze a ja som pricupitala do kuchyne ešte bosá. Nejedna mi varila nedeľný obed a ukladala ma večer do postele. Ich mená sa mi rokmi splietli v hlave.

Búcham päsťou do automatu na loptičky s igelitovými návlekmi na topánky. Hádžem už tretiu mincu, otáčam koliečkom a nič. Pozerám na hodinky a do začiatku návštevných hodín mám ešte pätnásť minút, vzdám to s návlekmi a presuniem sa k automatu na kávu. Kapučíno, Caffe Latte, Presso, Čaj. Ukazovák mi blúdi po tlačidlách.
Kapučíno.
Stroj hučí, môj nápoj sa pripravuje, ako čítam na malej obrazovke, a zo stroja na návleky sa začnú sypať loptičky. V panike ich zbieram a pacienti v papučiach zazerajú.

Najjasnejšie spomienky mám na ženu s dlhými prstami a zlatohnedými vlasmi. Mohla sa volať Gabriela alebo Monika. Možno Zuzana.
Budievala ma mliekom, lebo niekde čítala, že deti ho na zdravý rast potrebujú.
„Mne mlieko nechutí."
„Chceš predsa byť pekná a zdravá, nie?"
Kávovým bozkom na čelo ma vždy umlčala.
Otec ma s ňou často nechával samú. Mal vtedy ešte jednu milenku.
Gabriela alebo Monika ma brávala do hračkárstiev, do parku na preliezky, žltomodré, na ktorých som sa hompáľala dole hlavou, na zmrzlinu v sladkom kornútku a v zime sánkovať sa. Na kopec za mestom. Hovorila, že sme ako sestry.
„Nikdy si nechcela mať staršiu sestru?"
Už dávno nemala na staršiu sestru vek.
„Nie."
Vždy sa usmievala. Plakať som ju nevidela ani vtedy, keď sme otca prichytili s jeho milenkou. Zbalila si veci a odišla mi z víkendového života.

Vystriedal sa po nej zástup žien, ktoré boli primladé, aby mali radi deti, a zdržali sa iba na jedno moje ráno a hora tých, s ktorými som sa ani nestretla.
Mama mu po mne posielala domáce jedlo, rezne, slepačiu polievku, sviečkovú aj segedínsky guláš. Na Vianoce stále kupovala pre otca darčeky a precízne ich balila.
„To je od malej," hovorila, keď mu ich dávala. Kravaty, košele, svetre.
„Si poklad," bozkával ju zato na líce. Flirtoval so svojimi minulými, súčasnými aj budúcimi ženami.
Mame to robilo smutnú radosť.

Nakoniec sa objavila Zdena spolu so svojím synom Andrejom.
Andrej mal krivé predné zuby a ryšavé vlasy. Bol mojou prvou láskou.
S Andrejom sme zvykli sedávať v mojej izbe na posteli, hompáľať nohami a červenať sa.
Na Valentína mi napísal romantickú básničku.
„Si fakt pekná."
„Ďakujem."
Keď otec chcel začať so Zdenou bývať, prichytili nás bozkávať sa za nezamknutými dverami.
„Nie je to pre deti zdravé."
Zdena sa s otcom rozišla. Andreja som odvtedy nevidela.

„Ježiš, to je doba, pamätáš si na mňa?"
„Prepáč, ale..."
„To som ja Andrej, ježiš, vôbec si sa nezmenila..."
Až dodnes.
Objíma ma, drží za pás a obzerá si ma, tvrdí, že ma hneď spoznal, na prvý pohľad, lebo na detské lásky sa nezabúda. Krivé zuby mu zrovnal strojček a z ryšavých vlasov sa stali hnedé. Takmer všetci z ryšavej vyrastú. Škoda.
„Čo ty tu? Ja som praktikant, tuto, na urgente...Ako sa má otec?"
„Vlastne idem za ním."
„Čo sa stalo? Kde leží? Odprevadím ťa?"
„Netreba."
Pohasne mu úsmev, hryzie si spodnú peru. Ja mám naponáhlo. Kričí za mnou. Že niekedy na káve.
„Áno, niekedy určite."

Otec osudovú ženu stretol asi o sedemnásť rokov nato, ako mi tvrdil, že som ňou ja. Na oslave svojej okrúhlice, na oslave šesťdesiatky.
„V celej miestnosti sme zrazu boli sami. Pozval som ju na červené víno. Rozprávali sme sa skoro do svitania..." hovoril mi tisíckrát príbeh, ako sa spoznali. Z tej oslavy som ho o tretej ráno viezla opitého domov. Osudová žena mi ho pomáhala naložiť do auta.
„Prepáčte, ak bol môj otec otravný..."
„Tvoj otec je šarmantný muž."
Šťastnejšieho ako v ten rok, som ho predtým nevidela. Spoločne sme fotky jeho bývalých lepili do krabíc a vyhadzovali. Osudovú ženu si nasťahoval k sebe do života, varil jej nedeľné obedy a neklamal. Moju izbu prerobili na šatník. Stavať skrine a navŕtavať poličky na kabelky som videla otca prvýkrát v živote.
Nemala syna, iba slepého kocúra Bonifáca. Prskal na mňa, keď som sa priblížila na menej ako dva metre.
Osudová žena bola dokonalá.
Moja mama po všetkých tých rokoch začala opäť žiarliť a plakať. Jedlo mu prestala posielať a vianočný darček sme spolu symbolicky zalepili do škatule a vyhodili.

Pred tromi týždňami som otca našla takmer utopeného vo vani. Osudová žena mala zbalený šatník a po kocúrovi ostali iba guče chlpov po kreslách. Zavolala som sanitku a rozmýšľala, či ho mám z tej vody vytiahnuť. Že v ktorom prípade bude mama plakať viac. Dlhšie.
Sanitka prišla okamžite.

Pred vstupom na oddelenie zastanem. Mám obuté návleky, v kabelke zavarenú kapustnicu od mamy, aby mal otec pravé Vianoce aj tu. Klepú sa mi ruky, keď ju podávam sestričke.
„Nechcete sa s ním ísť porozprávať? Stále o vás hovorí."
Privolám výťah. Zaželám pekné sviatky a už sa za mnou zatvárajú dvere.
Zveziem sa na zem, ako vo všetkých tých filmoch o nešťastnej láske, a plačem namiesto otca.