04 Politický kandidát

Spisovateľ/ka: Marek Čabák | Vložené dňa: 9. marca 2012
http://citanie.madness.sk/view-39594.php
Po niekoľkých dňoch, ktoré pán Kováč strávil na stanici DX-9 striedavo medzi štamgastmi a básnikmi z Beta Karoténu, rozhodol sa, že je načase ísť ďalej. Zložil svoju poslednú dvojveršovú báseň (Vianoce, šalalá, slivovica mi neostala), ktorá však podľa názoru Stádu Miliona nedosahovala kvality jeho prvotiny. Aj tak mu však zaželal veľa tvorivých úspechov do ďalšieho života. So štamgastmi si zase posledný krát pripil Vermailským Dunihlavom(tentoraz sa smial už iba 29 minút) a zbalil si všetky svoje veci. Teda toaletný papier a elektronického tlmočníka, bez ktorého by bol stratený. Ostávalo mu už vyriešiť len dve maličkosti a síce kam pôjde a ako vlastne. Svojich 5 kreditov už dávno minul na stravovanie. Ako tak premýšľal, stojac uprostred centrálneho námestia, udrela mu do očí loď, ktorá práve pristávala v dokoch. Okamžite sa teda rozbehol tým smerom.
Keď prišiel na miesto, zbadal, že okolo lode sa zhromažďuje niekoľko dôležito vyzerajúcich postáv. Každá z nich poskakovala na jedinej nohe a svojou jedinou rukou vyrovnávala balans. Ich tvar tela ako aj fakt, že vyzerali doslova ako koly z plota by za normálnych okolností vyvolala úsmev na tvári každého človeka. Lenže pán Kováč si už začal zvykať na rôznosť tvarov a farieb, ktoré mu nekonečný vesmír ponúkal.

Je zaujímavé, že rôzne rasy mimozemšťanov si navzájom boli veľmi smiešne. Napríklad rasa Ružovolícich Klovinatiek, metrových ustríc, ktoré sa dokázali hýbať rýchlosťou pol metra za hodinu, sa veľmi smiala zo všetkých humanoidov práve preto, že kým ony mali len jednu svalnatú nohu, všetky humanoidné stvorenia ich mali dve. Smiech ich zvyčajne prešiel vo chvíli, keď ich humanoidi začali násilne otvárať kvôli obrovským perlám, ktoré Klovinatky uchovávali vo svojich útrobách.

Pán Kováč sa preto nesmial, a okamžite tvory naskenoval svojím tlmočníkom. Na jeho malej obrazovke sa mu začali objavovať informácie o tejto zvláštne vyzerajúcej rase.

„Kravaťáci Modrobieli. Rasa priamo stvorená k výkonu dôležitých vládnych a úradníckych funkcií. Už pri svojom narodení začínajú skladať postuláty o politickom vývoji svojej planéty na najbližších 100 rokov. Vo veku, keď sa iné deti učia chodiť, oni sa učia šestnásty galaktický jazyk, aby mohli svojich kolegov čo najskôr predbehnúť v písaní úvahy na tému: „Hypotetický vplyv jedného volebného hlasu na súčasnú galaktickú politiku v rámci lokálnych predpovedí z hľadiska planetárneho obyvateľstva žijúceho v exile 2000 rokov v budúcnosti" Téma, s ktorou by sa iné rasy poriadne zapotili,(a to ešte nehovoríme o Potničkároch Úzkoprsých, ktorý svoj pot používajú namiesto atramentu), sa v hlavách týchto tvorov skladá v priebehu niekoľkých sekúnd. Najviac času (v priemere okolo pol minúty) trávia zápisom svojich myšlienok na záznamový disk, pričom využívajú technológiu priameho prepojenia svojho mozgu so záznamovým zariadením. V konečnom dôsledku by z toho mohlo vzniknúť niekoľko tisíc strán textu, čo by však bolo veľmi nepraktické.
Domovská planéta: Caerula Albus"

„Vy ste pán Kováč?" oslovil ho odrazu akýsi hlas. Mysliac si, že je to jeden z Kravaťákov, pán Kováč sa obzrel. Uvidel statného chlapa, o dve hlavy vyššieho ako on a tak musel pozrieť hore, aby mu vôbec videl do tváre. Chlap mal v ústach obrovskú hnedú cigaru, a keď si odmyslíme malý kvietok zastrčený vo vlasoch, vyzeral som svojimi štyrmi svalnatými rukami dosť drsne. Minimálne dosť na to, aby každý kto ho uvidel vzal nohy na plecia pri prvej príležitosti, ktorá sa mu však nemusela nenaskytnúť.
„Á-áno?" opýtal sa pán Kováč s malou dušičkou. Chlap sa pozrel dolu a vyfúkol cigaretový dym: „Predpokladám, že už poznáte týchto modrých Skulkajov?"
Ako pán Kováč stihol zistiť, skulkaj bola jedna z veľmi nepekných nadávok, ktoré sa samozrejme využívali až príliš často.

Na prvé počutie znie slovo Skulkaj ako nejaké malé, milé, huňaté zvieratko. Sklukaj síce je zviera a je aj huňatý, ale rozhodne nie je malý a milý. Dosahuje rozmery až piatich metrov na výšku a odhliadnuc od toho, že je úplne slepý a ničí teda všetko na čo stúpi, neznesiteľne zapácha. Takže ak sa nedajbože nejaký človek dostane do vzdialenosti 100 metrov od tohto tvora, začne smrdieť tak strašne, že v lepšom prípade sa okamžite zblázni. V tom horšom si ostane plne vedomý svojho súčasného sociálneho statusu spojeného s enormným smradom, ktorý sa okolo neho šíri a táto myšlienka ho zožiera tak dlho, až sa z toho postupne zblázni aj tak. Isto teda chápete, že ak tento štvorruký cudzinec nazval Kravaťákov Modrobielych Skulkajmi, musel mať na to pádny dôvod.

„Pán Kováč, mám pre vás návrh. Viete, poviem vám to otvorene. Koniec koncov, človeku ktorý vyhral súťaž v pití Vermailského Dunihlavu sa neoplatí klamať. Nebudem teda zahmlievať a priamo vám poviem o čo mi ide. Viete, bude to najlepšie aj pre vás, keď sa to hneď dozviete. Nechcem to zbytočne naťahovať, aby nevznikli nejaké nezrovnalosti. Ja som priamy človek, vždy idem rovno k veci. V podstatne to ani inak neviem. Preto by som vám rád povedal, že by som vám rád povedal, že by som vám rád povedal, že..."
Pán Kováč pochopil, že správne využívanie rétoriky asi nebude silnou stránkou tohto chlapa a keďže mu došla trpezlivosť, zobral všetku odvahu a povedal: „Človeče, tak sa už vyjadrite." Štvorruký chlap bol zmätený a zrazu nevyzeral tak hrozivo ako pred chvíľou. Poriadne si potiahol zo svojej cigary a vyšlo z neho: „Chceme, aby ste kandidovali."
Náhle vyjadrenie tejto vety spôsobilo novú slnečnú škvrnu na jednej z dvojhviezd sústavy Makrela V, čo vo veľkej miere ovplyvnilo ekonomiku planéty Kataklizma, pretože doba ľadová tam prišla o dva týždne skôr, ako vedci predpokladali. To však nemohol tušiť ani pán Kováč, ani štvorruký cudzinec, takže pokračovali v rozhovore: „Kandidovať? A to ako ja? Ale veď ja som sa do politiky nikdy nehrabal. Politika je pre sprostých!"
„No práve. Ste ideálny kandidát."
Pán Kováč by sa na túto narážku spravodlivo nahneval, keby nemal pred očami bicepsy toho štvorrukého svalovca. „A to by som tam akože čo robil?"
Chlap sa mierne zohol a jednu zo svojich rúk položil pánu Kováčovi okolo pliec: „Pozrite sa. Takmer na všetkých vyspelých planétach sú vo vedení Kravaťáci Modrobieli. Majú na to síce prirodzený talent, to uznávam. My sme však presvedčení, že obyvateľstvo každej planéty by malo mať právo posrať si život samé. Preto sa otvorene staviame voči politickým kandidatúram Kravaťákov Modrobielych na vedúce posty. Doteraz sme v tom boli úspešní. Napriek tomu sa Kravaťákom podarilo pretlačiť jedného zo svojich ľudí na kandidátnu listinu volieb prezidenta našej planéty. Ten chlap je taký skvelý demagóg, že podľa posledných prieskumov je viac ako polovica nášho obyvateľstva ochotná dať mu svoj hlas. A to nesmieme dopustiť."
„A vy predpokladáte že ja ho mám šancu poraziť?"
Cudzinec sa zasmial: „Robíte si srandu? Veď ste dokázali oblbnúť tie gebuľe z Beta Karoténu, že dokážete písať poéziu. Poznám vaše práce, osobne si myslím že stoja za starú bačkoru."
„Hm, tak to sme dvaja," musel uznať pán Kováč.
„No tak vidíte, ste prirodzený talent. Ak toho Modrobieleho drúka nedokážete poraziť vy, tak z toho porazí mňa."
„A čo z toho budem mať? Nepredpokladám, že by som mal ostať na poste prezidenta vašej planéty."
„Nepredpokladáte správne," povedal štvorruký „v prípade že vyhráte, pred inauguráciou sa vzdáte svojho víťazstva a my budeme musieť vyhlásiť nové voľby. Tých sa však podľa našej ústavy nesmú zúčastniť kandidáti z predchádzajúci volieb. Ľud si teda bude môcť vybrať len z našich nových kandidátov. Vy dostanete pár tisíc kreditov za služby našej planéte a môžete ísť, kam sa vám zažiada."
V hlave pána Kováča sa opäť riešila morálna dilema opísateľná dvoma okienkami. A opäť raz okienko pre (prachy, prachy, prachy) prevalcovalo okienko proti (Je to nemorálne)
„Beriem to! Ruku na to."
„Ktorú?" zamyslene sa opýtal štvorruký.
„Pravú samozrejme."
„Ale ktorú?" opýtal sa štvorruký priam zúfalo.
„Čo ja viem? V ktorej bežne držíte cigaru?"
„V ľavej."
„Tak spodnú," rozhodol sa pán Kováč.
„Ľavú?"
„Nie. Pravú!"
„Ale v tej predsa nedržím cigaru."
Pán Kováč zavrel oči, zhlboka sa nadýchol, potichu napočítal do desať a pokojne povedal: „Kašlite na tú ruku. Sme dohodnutí."

Cestou na Quatru, planétu z ktorej cudzinec pochádzal, mal pán Kováč nepríjemný pocit v žalúdku. Všetko to pripisoval stresu, keď však musel v lodi rýchlo vyhľadať miesto na vykonanie potreby tej najvyššej potreby, pochopil. Trochu bledý a o pár kíl ľahší si po dokončení hrozivého diela zapísal do tlmočníka poznámku: „Nejesť pečené Klovinatky pred cestou hyperpriestorom."
„Mal by som vedieť niečo špeciálne o vašej planéte?" opýtal sa pán Kováč po dlhšej chvíli. Štvorruký si potiahol z jeho zrejme večne horiacej cigary a povedal: „Ani nie. Žltá obloha, zelený oceán, gigantické pavúky, skrátka raj."
„Už len toxická atmosféra a bolo by to dokonalé, čo?"
„Veru," pritakal štvorruký zasnene.
"A čo ekonomika? Ako ste na tom?"
"Nuž, máme vysoký planetárny dlh, však ako sa aj patrí. Ceny všetkého sa z roka na rok zvyšujú, platy znižujú, dôchodky posúvajú, platy politikov zvyšujú."
"Takže žiadne prekvapenia," spokojne si povedal pán Kováč a nostalgicky si zaspomínal na prezidentove novoročné prejavy, ktoré nikto nikdy nepozeral.
„Blížime sa k planéte Quatra. Prosíme cestujúcich aby sa pripravili na výlet z hyperpriestoru. Ak sa vám to nepodarí, náš špeciálne vyškolený personál vás odborne zoškrabe zo stien a odošle rodinným príslušníkom."
Krátko po tomto ozname a nútenej saune pri vstupovaní do atmosféry už pán Kováč vstupoval na betónovú plochu kozmodrómu. Ďalšie udalosti sa zbehli dosť rýchlo. Ubytovanie, obed, večera, spánok, raňajšia dezorientácia, raňajky a už tu bol prvý prejav. A ako sa rečnícky pult postupne približoval, v hlave pána Kováča sa stále viac zaťahovalo a s každým krokom tisíckrát oľutoval, že do toho vôbec šiel. A aby trpel ešte viac, na poslednú chvíľu mu povedali, že to nie je prejav, ale rovno rečnícky súboj. Len čo uvidel masy hláv a 4 masy rúk, pánu Kováčovi sa zakrútila hlava a musel si sadnúť.
„Vážení obyvatelia Quatri," začul pán Kováč akoby z veľkej diaľky. Pomaly si uvedomoval že zdanlivo nesúvisiace skupiny slov ako „nakopene túto ekonomiku až do nebeských výšin" či „investori sa sem pohrnú" sú v skutočnosti súčasťou toho najlepšieho politického prejavu aký kedy pán Kováč počul. Po jeho ukončí a niekoľkominútovom burácajúcom aplauze znásobenom počtom rúk sa teda s malou dušičkou vydal k mikrofónu.
"Raz, dva, tri skúška...haló," povedal nesmelo do mikrofónu a začal sa potiť. „Volám sa Janko."
„Ahoj Janko," ozval sa dav zborovo.
„Som alkoholik," dodal pán Kováč. A presne ako dúfal, niekto v dave vykríkol:
„Tak toto si zaslúži potlesk!" a ako povedal, tak aj urobili. Pán Kováč nadobudol sebaistotu a už s pevnejším hlasom povedal: „Ale prečo som alkoholik? Poviem vám to otvorene vážení priatelia. Mňa bolí srdce keď vidím, čo sa tu odohráva. Vo všetkých planetárnych vládach sú vo vedúcich funkciách Kravaťáci Modrobiely. Príde si jeden aj sem, ešte si povie že je kandidát a bude vás tu všetkých poučovať o tom, ako si neviete riešiť ekonomiku? To si myslím, že špatne pochopil a ja viem, čo hovorím. Teraz sa vás pýtam: toto ste chceli, aby tu vo vláde sedeli nejakí modrí cudzinci?"
„Nie!" ozval sa ktosi z davu nesmelo.
"Nieeee vám hovorím. My sa len tak ľahko nevzdáme," pokračoval pán Kováč silným hlasom: „my pôjdeme do raketách, a pôjdeme, a zrovnáme Caerulu!" efekt tejto vety na seba nedal dlho čakať a burácajúci potlesk zvýšil sebavedomie nového politického kandidáta ešte viac.
"Myslíte si, že Kravaťáci vám dajú niečo zadarmo? Nikto z nich vám nemôže dať toľko, čo vám ja môžem sľúbiť. Vyššie dôchodky, nižšie platy politikov a toxická atmosféra. To všetko môžeme spolu dokázať!" Ďalší potlesk.
„Musíme držať spolu. Nejakí Kavaťáci tu nebudú poskakovať v strede Galaxie a nebudú tu vytvárať také napätie, ktoré môže prejsť do niečoho veľmi nedobrého, čo nikto asi v strede Galaxie nechce!" znova potlesk.
„Tak sa do toho pustime! Spoločne, bratsky, toxicky!"
Dav vybuchol obrovským aplauzom a pána Kováča prekvapilo skandovanie jeho mena. V tej chvíli bolo jasné že akákoľvek politická diskusia nemá šancu prežiť tento nával emócií. Oboch kandidátov odviedli z pódia do zákulisia, kde už čakal starý známy svalnáč s cigarou v ruke. „Výborne, výborne. Keby som vás nepoznal, aj by som vám to uveril. Ešte dnes sa urobí prieskum. Body vám nabehnú, ani sa nenazdáte."
„Toto bola len jedna politická debata. Ak sa nemýlim, ešte ma pár vecí čaká," povzdychol si pán Kováč a nebol ďaleko od pravdy.

Politické debaty striedali holovízne show, mítingy, dobročinné akcie, tam všade bol pán Kováč aj jeho modrý protikandidát. Bolo ťažké bojovať proti tvorovi zrodeného snáď samotným peklom na vykonávanie politických funkcií, ale pán Kováč mal dobrú prípravu. Vždy, keď sa dostal do úzkych, spomenul si na predvolebné kampane slovenských politikov a už to išlo samo. A tak, keď kravaťák povedal: „Ekonomika" pán Kováč zo seba
vysypal: „Stabilizácia trhovej fiškálnej politiky na nasledujúce roky."
Ak prišla reč na ozdravovanie zdravotníctva, zasmial sa kravaťákovým zložitým plánom prevedenia nemocníc na súkromné firmy a povedal len: „Postaráme sa o to, aby žiadny občan tejto planéty netrpel nedostatkom zdravotnej starostlivosti." A keď kravaťák apeloval na potrebu menej míňať s odkazom: „Nedovoľme, aby naše deti splácali naše dlhy." Pán Kováč skríkol hromovým hlasom: „Nieeee, my pôjdeme do raketách, a pôjdeme, a zrovnáme Caerulu!" Tento výrok sa nakoniec tak uchytil, že sa stal akýmsi neoficiálnym mottom jeho predvolebnej kampane a s druhým: „Spoločne, bratsky, toxicky!" tvorili celkom peknú dvojku.

Prešlo pár týždňov a volebné moratórium sa blížilo neúprosným tempom. Boj bol vyrovnaný a víťazstvo jedného či druhého kandidáta neisté. Na poslednú verejnú politickú debatu sa pán Kováč teda poriadne pripravil. Chlipol si kvapku Vermailského dunihlavu, obliekol si ten najlepší oblek aký mu Quatranský krajčíri dokázali ušiť. Poriadne sa učesal, oholil a šiel spať skôr, ako obvykle. Na druhý deň sa cítil mizerne. Možno za to mohlo svedomie, možno pečené klovinatky, ktorým opäť neodolal. Každopádne mu nepomohla ani ďalšia kvapka Vermailského dunihlavu a v takomto stave sa vybral na najväčšie prirodzené pódium planéty Quatra.
V prírodnej rokline so skvelou akustikou ho čakali tisíce nádejných voličov. Celú udalosť naživo vysielali všetky veľké planetárne televízie a pán Kováč pochopil, že ak teraz nevymyslí niečo mimoriadne, môže sa s politickou kariérou rozlúčiť. Našťastie po nápady ďaleko chodiť nemusel. Učil sa predsa od tých najlepších.
"A preto tvrdím to čo tvrdím." zakončil kravaťák svoj, ako inak, geniálny prekav a prírodným amfiteátrom sa ozval burácajúci aplauz. Pán Kováč sa pomaly zodvihol zo svojej stoličky, mierne sa zapotácal a vykročil k rečníckemu pultu.
"Vážení prítomní, "začal pomaly a zrozumiteľne svoju absolútne nepripravenú reč, "rád by som vás upozornil na to, že aj napriek tejto skvelej reči, ktorú môj protikandidát práve ukončil, nič nie je také jednoznačné, ako vám to tu pekne vymenoval. Problém je totiž v netransparentnosti financovania jeho politickej kampane!" zovšadiaľ sa ozvalo udivené och. "Je to tak. Máme nezvratné dôkazy ktoré sa práve vyšetrujú, takže vám ich nemôžem ukázať." pán Kováč dúfal, že neprestrelil, ale teraz už sa nedalo nič robiť. Kravaťák sedel vedľa neho s kamennou tvárou samuraja a čakal, čo ďalšie jeho protivník vytasí. Pán Kováč odhodlane pokračoval: "Ale na tom nám nezáleží. Ja viem že vy chcete silnú Quatru. Zaslúžite si istoty, zaslúžite si vysoké dôchodky a lepšiu športovú reprezentáciu. My sa teraz musíme snažiť za budúce generácie a presadiť zmenu zdola. Aby sme im do rúk odovzdali zdravú planétu! Tu nejde len o nejakú politiku. Ide v prvom rade o vás! Vy ste 99%! Nemôžete predsa dovoliť aby jedno percento kravaťákov ovládalo celú galaxiu," ozval sa potlesk, "ja som obyčajný človek, tak isto ako aj vy. Rozumiem vašim potrebám a vašim problémom. Ešte nedávno som prakticky prišiel o svoju planétu a nevedel som, čo ďalej. Ale teraz som tu a môžem niečo zmeniť. Vyčistíme štátny aparát od prehnitých politikov, odstránime korupciu, vrátime vám peniaze, ktoré nakradli moji predchodcovia, nakopneme túto ekonomiku a s spravíme z Quatry turistický raj, zostrelíme z oblohy čokoládové mraky a všetkých deťom dáme diétne lízanky..." v tejto chvíli už bolo jedno čo pán Kováč hovorí. Všetci prítomní žrali jeho slová ako keby to boli pečené holuby. Tie im okrem iného sľuboval tiež. Mal to vyhrané. Vedel to. Využil všetky finty ktoré odpozoroval za dlhé roky života na Slovensku. A určite mu v tom pomohli aj klobásy, párky a balóny s jeho podobizňou, ktoré rozdávali medzi prítomnými.
"Keď pôjdete k volebným urnám, môžete sa rozhodnúť. Červený alebo modrý? Ďakujem!" posledné slovo zaniklo v obrovskom aplauze a skandovaní jeho motta. Mal to v suchu. Vedel to on aj kravaťák.
Na druhý deň sa cítil mizerne. Nechápal, ako to niekto môže robiť celý život a pritom si nevyrvať vnútornosti a neobrátiť ich naruby. Ešte šťastie, že to všetko bolo len na oko, inak by už dávno spáchal harakiri. A to ani nevedel, čo to slovo znamená. Z temných úvah ho vyrušil jeho štvorruký známy, ktorý nepoznajúc slovo súkromie vtrhol priamo do jeho izby bez potreby klopania. "Boli ste úžasný, úplne skvelý. Máte to vyhraté na plnej čiare. Kravaťák si ani neškrtne."
"Myslíte si, že sa tak cítim?" odvrkol pán Kováč, "Nakecal som im totálne kraviny pretože som vedel, že to zožerú aj s navijakom. Budú ma voliť lebo som im sľúbil niečo, čo aj tak nikdy nesplním. Na toto nemám žalúdok." Vyčerpane si sadol na pelasť postele.
"Vedeli ste, do čoho idete, či nie?" opýtal sa štvorruký nechápavo.
"Vedel. Ale práve som zistil, že tie peniaze za to nestoja."
"Ako prosím?"
"Vravím že tie peniaze nechcem. Všetko dotiahnem do konca, tak ako sme sa dohodli. Ale peniaze nechcem. Len ma odtiaľto pošlite niekam do riti a nech vás potom už nikdy nevidím."
"Nuž, ako chcete, nebudem sa s vami hádať," zamrmlal štvorruký a s jemným povzdychom "idiot" opustil miestnosť.
Voľby skončili tak, ako všetci predpokladali. Pán Kováč vyhral s jasným predstihom. Hneď po inaugurácií sa vzdal postu a štvorruký ho posadil na najskorší transport do riti, kam si pán Kováč želal ísť. Ešte predtým ho však zastavil jeho modrobiely súper: "Dobre zahrané. Ale prečo ste odišli? Mali ste plnú moc, mohli ste vládnuť."
"Ja nie som politk, ale nie som ani zlodej. Nemám žalúdok na žiadnu z tých dvoch vecí. U nás robili politiku zlodeji. Presne takí vždy vyhrávali voľby. Ako ste mohli vidieť, naučil som sa od nich to najlepšie. Ale ďalej by som to nevedel ťahať."
Kravaťák ho uznanlivo potľapkal po pleci a bez slova odišiel.
"No čo, ide sa ďalej." povedal pán Kováč a dal si kvapku Vermailského dunihlavu. Hneď sa mu kráčalo o čosi veselšie a vôbec ho netrápilo že práve nasadá do rakety, ktorá smeruje do zadnej časti tráviaceho traktu vesmíru.

Spisovateľov komentár k príspevku

Politicky ladená časť pána Kováča, ktorá sa rodila dlhý rok aj čosi, no kvôli náhlemu zvoľbnievaniu som ju musel čím skôr dokončiť. Preto prosím o prepáčenie hlavne pri nedostatočne zvládnutom závere, bohužiaľ som nemal dosť času na poslednú stranu.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8