nebo

Už celé  dve hodiny jazdili po meste

 už dlho ho bolel chrbát a jeho oči

 svietili ako diaľkové svetlá.

Kým konečne našli smer

zotmelo sa

a za dlhou zákrutou skončila

známa mapa a  začali neznáme miesta

na ktoré vraj  už roky padal biely

prach  

  až kým na ne časom  ľudia 

zabudli.

    Hnali sa krajom  v tých miestach

pred nimi  stúpal priestor vo svetlách

 Hrala hudba.  

Stále ďalej od mesta

už nikde

neboli ľudia  v tme

 nevidel nikto

nič                                                  

ani  sám seba.

Tak zastavil na kraji cesty 

za oknom

začínal ostnatý drôt a do výšky za ním

trčali  železné kríže

zo zeme

ako protitankové zátarasy. 

Obaja vystúpili 

                on si zapálil. 

Ticho stáli a pozerali za seba. 

Nad nimi

bolo vidieť niečo

ako iné mesto a nad ním

ďalšie a ďalšie

nekončiace mestá

povedal  ten prvý a naskočil do auta.

Spoza ostnatého drôtu pri ceste

zaznel vzdialený smiech ktorý sa strácal a zrazu bol na dosah.

možno ľudia

čo už na všetko zabudli

  povedal druhý

 a dym z cigarety ešte stúpal do neba 

po ktorom rýchlo

plávali

špinavé oblaky.

Už roky

im bola zima

a mňa  stále

bolel chrbát.

Po chvíli

sme vyrazili

ďalejhľadať

svoje prvé a  posledné

mesto.