zbohom, raketoplán

Spisovateľ/ka: Skarabea | Vložené dňa: 16. marca 2012
http://citanie.madness.sk/view-39674.php
    

     Zem sa trasie. Trasie sa Barbora. Vliezla ku mne do postele (na to sa zobudím), drkoce zubami v mojej posteli a kvíli, že dnes určite umrieme. Lenže tu, takmer na samom kraji sveta, sa predsa nič zlé nemôže stať, tornádo ani záplavy. Nemôžu na náš dom padnúť trosky mŕtvej vesmírnej sondy.

     Napriek tomu sa ku mne sestra tisne, akoby niekde blízko, celkom blízučko stroskotal raketoplán. Svetlo v zaťatých očiach tak hlboko, až spôsobuje bolesť; snažím sa rozpamätať na obrysy domu, celej dediny, hôr, všetko v hlave zreteľné ale premlčané,  nadovšetko veterný vrch. Tam býva Dušan, až  mi zviera hrdlo, určite teraz myslí iba na Barboru, alebo na mňa. Alebo na nás obe. A ja myslím na našu prvú noc, keď si ma v opilosti pomýlil s Barborou.

     V žalúdku zvláštny pocit. Ako keď v sne padáte z veže alebo mosta. Nikde nepadám, a predsa je priepasť podo mnou skutočnejšia než čokoľvek iné. A tak len zatínam oči. Na viečkach vypálené farebné znaky. Nad hlavami nám čosi hrkoce. To budú zaiste iba žalúzie.

     Počujem, že sa zem trápi, počujem padať veci z políc, ale nič nevidím.  Zem sa trasie dlho a potom celý kraj zaleje absolútne ticho, všetky psy onemeju.  Čakám, či sa stane ešte niečo horšie. Nestane. Iba Barbora do mňa daďalej zatína prsty, a ja sa musím nasilu vyslobodiť z jej zovretia. "Tak už ma pusti," kričím na ňu. Drží ma tak pevne, že mi na ruke určite ostanú modriny.  Pokožku mám citlivú, preto mi je odrazu za kadečím ľúto. Aj za bronzovou krásou. Opaľujem sa málo, a tak sa mi v najsmutnejších a najťažších chvíľach cnie za dňom, za bielym spánkom na deke v tráve.

     Barboru napokon preberie až môj smiech. A tak už obe umierame od šťastia, vyskočíme z postele. Ešte sme neumreli. Fakticky. Ale nohy sa nám trasú stále. Čím viac sa Barbora smeje, tým viac sa jej smiech zadŕha, lebo sa stále bojí. Dlane teraz pritlačené na ústach: "Myslím, že som si cvrkla." Biele nohavičky v ktorých spala, sú naozaj mokré, presvitá cez ne tmavé ochlpenie. Nič sa už nedá zakryť, ani podozrenie, že sa svet o niečo posunul. Cez otvorené okno prúdi  vzduch, možno sa i záclony slabo chvejú, ešte vždy ma bezodné ticho tam vonku udivuje. 

     Chytíme sa za ruky, akoby sme boli posledné živé bytosti. A chce sa mi zvolať, strašne sa mi chce kričať, že už budem iba dobrá, žiadne malichernosti. Ak ťa znova niekedy objímem, Dušan, myslím si, bude to naposledy.

     V dome okrem nás už nikto nie je, otec má celý týždeň nočnú a mama zomrela (tak spolu občas spíme v jednej izbe, aby nám nebolo smutno). Po zemi ošumelé neviditeľné vraky, haraburdy, o ktoré sa iba potkýnam. Barbora je bordelárka, nerada spávam v jej izba, milión uschnutých lakov, svinstvo, ťažké náramky; všetko teraz nohou ľahostajne odsúva a zažne svetlo. Svetlo žiarovky jej zvýrazňuje modré vlasy, a tie jej už vyrastajú, vymývajú sa a rednú.  Prezerá si celú izbu,  lamentuje nad úzkou štrbinou v stene, ani do nej nevojde vlas, ale zbadá ju, skúmavo obzerá, až sa jej umelé riasy dotýkajú omietky; ešte viac ju to znepokojí. "Kde mám cigy?" vrčí.

     Chvíľu trvá, kým ich nájde, a ešte zapaľovač, prezlečie sa. Jej dych pripomína syčanie stroja. Keď bola malá, skoro umrela. Choré srdce. Ťažko sa zbavuje každej choroby, preto v noci často chrapčí; niekedy sa jej na pere objaví herpes, preto je azda taká nevrlá. A vtedy fajčí a smoklí a nevie s tým prestať.

 

     "Čo si o tom všetkom myslíš?" pýta sa ma, keď už stojíme vonku na ceste, v jednej ruke elegantne drží cigaretu, druhá zložená pod prsiami. Nohy prekrížené. Lenže telo nám už nepatrí tak ako Zemi, a Barbora stále nevie nájsť tie správne slová, o ktoré by sa oprela.

     "O čom všetkom?" pýtam sa ja. Nad nami previsnuté konáre brezy. Noc je ako líščia nora, čierna a pritesná.

     "No o tom všetkom," rukou ukazuje kdesi do neurčita, "o zemetraseniach. A  iných katastrofách, čo sa o nich všade píše a hovorí. Predsa..."

     O zemetraseniach a iných katastrofách, opakujem si v hlave a myslím na Dušana. Aj na mamu a iné veci, čo sa strácajú a  ako prízraky ma budia zo spánku.

     Keď sme ešte nechodili do školy, chceli sme si so sestrou postaviť raketoplán, lebo sa z neustálych dažďov neďaleko na Úšuste zosunula pôda. Barbora mala strach, že sa zrútia aj čierne mračná nad nami. Usilovne sme zbierali kolieska, súčiastky čo kadekto postrácal,  a ktosi nám to potom vysypal do rozvodnenej stoky pri dome. Kým ja myslím na Barborin stratený raketoplán, ona ťuká do mobilu. V tme sa môžem pokojne vyškierať. Alebo skrývať slzy. Je mi do plaču, lebo Barbora sa zveruje Dušanovi. Nervózne ťuká  do mobilu (zatiaľ čo ja špičkou topánky ryjem do zeme), snaží sa postáť na jednom mieste. Cigareta stále v ruke, ubúda z nej ako z Mesiaca.

     Nebo nad nami je otvorené a čisté, len hory sa rysujú nejasne a celkom zahalený je aj Dušanov dom. Svah, na ktorom býva, sa možno prepadol. Ale kdeže. Nepatrí mne, preto sa predo mnou skryl. A teraz, keď je Barbora naspäť doma  (prisahala, že kvôli nemu už nikam neodíde), sa na mňa Dušan určite ani nepozrie.

 

     Neprešiel ani len týždeň, čo som tu pri ňom naposledy stála, a nesvietili na nás lampy a ani mesiac. Tesne predtým som si v posteli opakovala - keď zadrnčí telefón, vyjdi von. Lenže ja som chcela ešte onanovať. Ešte som mala ruku medzi stehnami. Zmeravené prsty.

     Pod stromom ma potom celú ohmatal,  akože sa hnevá, že som to robila bez neho.

     "Nemám gumu," povedal, ale ja som ho aj tak ťahala dnu.

     "Risknem to." A v izbe som mu rýchlo  vyzliekla tričko, vnucovala sa, aj keď mi pred očami svietili Barborine modré vlasy. Nedala sa odohnať tvár podobná mojej. Šťastná, prešťastná.

     Úd mal už celkom tvrdý, keď som si naň chcela sadnúť.

    "Radšej mi vyhoň," meravo na mňa pozrel. Vzdialenosť medzi nami ma strašne znepokojovala. Nikdy nie je ani nežný, ale ani krutý. Jeho sexuálne túhy pripomínajú nudné a predvídateľné autostrády.

     Zdá sa mi, že som ho silno potiahla za vlasy. "Strč mi ho do zadku," povedala  som a napadli mi aj iné veci, pri ktorých si Dušan iba nervózne hrýzol do pier, až mu napokon klesli oba kútiky, a klesli mu aj iné veci a ja som ho musela ešte raz, naozaj posledný raz potiahnuť za penis, poštekliť,  a bolo to smiešne a tragické.

     "Pojeb si." Chcel ma udrieť rukou do tváre, naozaj ma chcel udrieť, ale ja som cúvla, vrazila hlavou o skriňu. A zo skrine ston, aký dokáže zo seba vydať iba obyčajný, rozheganý nábytok. Lebo pri katastrofách viac než ľudia stonajú neživé bielizníky a žalúzie i poháre z krehkého skla.

     "Ty si pojeb!" kričala som i ja.

 

     Barbora sa znova roztrasie,  na niečo s prižmúrenými očami pozerá. "Tam ide Duško," ukazuje, "vidíš ho?" Vidím niečo vychádzať z tmy ako nejasný obraz z echa.

     Dušan k nám ide opatrne. Nevie nás rozoznať a  na okamih predsa zavadí rukou o moju ruku, stiahne sa, pozdraví (sotva ho rozumieť) a objíme Barboru. Z blízka vidím, že má na tvári niekoľkodňové strnisko. Naozaj neviem, čo je na ňom také krásne. Nevie sa usmievať. Všetko ho znechucuje. Len autá zbožňuje. O tých by som sa s ním mohla rozprávať až do omdletia. Keby som autám rozumela. Sľúbil Barbore, že jej nejaké zoženie: "Niečo, čo sa hodí k tvojej náture." Ťukol si vtedy ukazovákom do čelo.

     A mne zas povedal, raz, keď sa nemohla nikam ísť, lebo som si vytkla členok: "Nerob formu ...a netvár sa tajomne a nepreniknuteľne ako flyš." Skoro som umrela! Čo už len on vie o nejakom flyši. Podobné hlúposti občas vychrlí človeku rovno do tváre.

 

     Barbora ho bozkáva tak vrúcne, akoby ho už nikdy bozkávať nemala. V tme sa nemusí hanbiť. V tme ale počuť všetko zreteľnejšie. Z hrude jej pritom vychádza tichý šelest, akoby sa s ňou chcel niekto zúfalo spojiť cez vysielačku. "Nepôjdeš dnu? Čo ak to príde znova," prosí.

      Dušan ju ťahá preč: "Veď budem s tebou, neboj." 

     "Neostaneme radšej všetci spolu?" Sestra sa ku mne znova tisne, nevie sa rozhodnúť.

     "Len choďte," poviem a ľahostajne mávnem rukou. Zdá sa mi, že ešte stále váha, lenže v tme na ňu dobre nevidím. A keď sa napokon predsa len rozhodne odísť, trochu sa mi uľaví. Iba Dušanovi nikdy neodpustím, že ju ťahá nasilu.

     "Neboj. To bolo iba malé zemetrasenie. V takomto zapadákove sa predsa nič zlé nemôže stať," ešte na ňu volám. Kým v domoch opäť hasnú svetlá.

     Napokon, všetko je to možno za trest, myslím si, a najlepšie by bolo, keby som sa od tej hanby prepadla; alebo si aspoň otrieskam hlavu o stenu. To som robievala v detstve, keď si ma nikto nevšímal.

     Z diaľky stále počujem Barborin hlas. Vracia sa ku mne ako raketoplán do vesmíru. Tak predsa ma tu nenechá samú. Čo nás je po Dušanovi.

     Lenže to iba komusi telefonuje, neďaleko pri kaplnke, s otcom najskôr, potom musí zavolať každému, kto je jej aspoň trochu blízky. Hodinová ručička nestojí ešte ani na dvojke. Ešte je skoro kdekomu vyzváňať, budiť ľudí z hlbokého spánku, aj keď ste opustení a nikoho to netrápi, ako v tom filme, v ktorom je Sam Rockwell ďaleko na Mesiaci, a všetko premlčané.

     A také ticho, aké dokáže ostať iba po zemetrasení.   

 


  

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
10 bodov - odporúčam
vynikajúce čítanie-zasiahne tam kde máme tie obrazy-vyborný autor/môj názor ako čitateľa/ Tvoju knihu by som si určite kúpila  
Spisovateľ/Autormaaty Pridané dňa27. mája 2012 16:10:05
4 body
prototyp slovenskeho poviedkoveho dristu. citatel evity by si zgustol  
Spisovateľ/Autorabraka.dabra Pridané dňa25. mája 2012 23:46:28
Skarabea
dakujem...evita je moja najobľúbenejšia autorka  
Spisovateľ/AutorSkarabea Pridané dňa26. mája 2012 14:50:33
o tom nepochybujem  
Spisovateľ/Autorabraka.dabra Pridané dňa26. mája 2012 16:07:33
10 bodov - odporúčam
ach, ako je mozne, ze som toto mohol prehliadnut?; - o to lepsie mi je z tvojej poviedky teraz; - bravurne zvladnute, napisane po skarabeovsky!; - nechybala davka absurdity, tebe vlastna; - ach, tesim sa na dalsie :-)  
Spisovateľ/Autornecítim sa ako doma Pridané dňa25. mája 2012 19:52:54
Skarabea
vdaka, že si sa u mňa znova pristavil ;)  
Spisovateľ/AutorSkarabea Pridané dňa26. mája 2012 22:33:39
nechapem co na tomto odpade vidis. v pantarei su podobnym odpadom nacpate cele regaly  
Spisovateľ/Autorabraka.dabra Pridané dňa25. mája 2012 23:48:34
vidim tam to, co ty nie a vidim to tak, ako ty nie; - to je cele tajomstvo; - abrakadabra! :o)  
Spisovateľ/Autornecítim sa ako doma Pridané dňa26. mája 2012 12:32:24
dandan
10 bodov - odporúčam
.potlesk, moja ucta, poklona madam ... z mojej strany vsetko...  
Spisovateľ/Autordandan Pridané dňa18. marca 2012 10:28:47
Skarabea
no teda :) ďakujem  
Spisovateľ/AutorSkarabea Pridané dňa18. marca 2012 12:41:51
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8