Opätovné stretnutie s Boschom (piknik II)

Z netesniacich hodín vyteká čas, pohol ľadmi... Kostnatí dedkovia v pohodlných rakvách naložených na plte z krýh  oboplávali Zem. Trvalo to toľko, dokým vydržalo vyplašené rôsolovité srdiečko červov, keď na novoobjavenom kúsku  zeme zaľahli starci k odpočinku. Kĺby škrípu tú svoju, vlasom sa už nechce rásť; na vypadané stoličky si posadali v mravenisku k hostine.

A Zem sa ešte stále krúti, rozmočená  hlienmi z rozpáraného neba - núdzový východ slnka sa odstredivou silou  nazadržateľne zväčšuje...    

Odkiaľsi z dola vyviera na povrch smiech zatratených. Porozdával okrem kariet (celkom) dobrú náladu. Hráme (Hieronymus a ja) a debatujeme o zbytkoch, čo ešte ostali v útrobách času.

Zobáky vtákov (tých, čo sa od minula už neprebrali) klepocú pesničku pre zlé deti:

                                      odkvitajú púpavičky

                                      obeleli im hlavičky

                                      a detičky veselo

                                      fúkajú im do vláskov

                                      ďaleko, preč na nich letia

                                      možno všetkým rozpovedia

                                      čo tam v diaľke videli

                                      niekde tam, kde aj ich raz premôže gravitácia

                                      a lačná hlina ich uloží bez uspávanky,

                                      tak ako nahnevaná mama